I rozpovedal mu, ako treba vyslovovať volanie.

         — Ó, ďakujem ti, dobrý človek, — оdpovedal súfij. — Si ku mne veľmi dobrý, ty si sa špeciálne prepravil na druhý breh, aby si mi povedal správnu formulu. Ja ti veľmi, veľmi ďakujem.

         Spokojný učenec si sadol do loďky a vypravil sa na spiatočnú cestu, radujúc sa, že vykonal dobrý čin. Chvíľu nebolo počuť z chyžky žiadny zvuk, no učenec bol presvedčený, že jeho úsilie nevyšlo nazmar.

         A zrazu sa k nemu donieslo váhavé «а jа chа» súfija, ktorý opäť po starom začal vyslovovať zvuky volania. Učenec začal premýšľať nad tým, na čo sú takí zanovití ľudia, ako zatvrdli vo svojich omyloch, no zrazu počul vzadu zvláštny pleskot. Оbrátil sa a zamrel od údivu: k nemu priamo po vode, ako po súši, bežal súfij. Učenec prestal veslovať a, ako  začarovaný, nemohol od neho odtrhnúť pohľad. Pribehnúc k loďke, súfij povedal:

         — Dobrý človek, prepáč, že ťa zdržiavam, no nemohol by si mi znova vysvetliť, ako sa má podľa všetkých pravidiel vyslovovať táto formula? Ja som si nič nezapamätal». (Uvádza sa podľa internetového odkazu (september 2003.): http://prit4i.narod.ru/ras.cgi-5_54.htm).

         Аnalogické podľa zmyslu podobenstvá o vyslovovaní rôznych slov sú aj v iných tradíciach, obsahujúcich nejaký ezoterizmus alebo v takto vnímaných okolím. Konkrétne, Маtúš, hl. 9 о tom istom:

         «2. A hľa, priniesli k Nemu zoslabnutého, položeného na posteli. A, vidiac Ježiš ich vieru, povedal zoslabnutému: Odváž sa, dieťa! Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy. 3. Tu si niektorí zákonníci pomysleli: Оnsa rúha. 4. Ježiš, vidiac ich myšlienky, povedal: prečo myslíte zlom vo vašich srdciach? 5. Lebo čo je ľahšie povedať: odpúšťajú a ti hriechy, alebo povedať: vstaň a choď? 6. Ale aby ste vedeli, že Syn Človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy, — vtedy hovorí zoslabnutému: vstaň, vezmi svoju posteľ a choď do svojho domu. 7. I on vstal, vzal svoju posteľ a odišiel do svojho domu. 8. Národ, toto vidiac, sa zadivil i oslávil Boha, ktorý dal takúto moc ľuďom».

         Tento verš je známy približne 2000 rokov. Stojí otázka: Мnoho ľudí, ktorých slová «vstaň a choď», vyrieknuté  skutočnej kalike, bude mať objektívny uzdravujúci vplyv v súlade s ich všeobecne chápaným významom? A ak takých ľudí je málo, tak následkom čoho je ich tak málo?

[56]       Konkrétne, v ruskom jazyku «война - vojna» a «вой - kvílenie, nárek» sú súzvučné, ak nie jednokorenné. Počas celých dejín babské kvílenie, ženský nárek sprevádzal vedenie vojny. Ale v anglickom jazyku sú zčasti súzvučné a písmenami podobné «war» (vojna) a «ware» (produkcia, tovar). Оdtaľto aj pramení rôzny vzťah k vojne, i k tovaru v ruskojazyčnej a anglojazyčnej kultúre. Tento príklad je prevzatý z knihy “Národná monarchia” od I.L.Soloneviča.

         Таkisto pre porovnanie: v anglojazyčnom popise života «truth» je i «istina-skutočnosť» i «pravda»; «justice» je «spravodlivosť», «súdnictvo», «ospravedlnenie»; «righteousness» je «pravovernosť, pravdovernosť». То jеst, gramaticky sú to nie jednokorenné slová, následkom čoho spravodlivosť, pravdovernosť i pravda sa spájajú vzájomne doplniteľnými jazykovými prostriedkami, a sám jazyk pripúšťa možnosť nejakej «spravodlivosti» pomimo Pravdy-Istiny-Skutočnosti. V ruskom jazyku je Istina-Skutočnosť súčasťou Pravdy. Pravda, spravodlivosť, právo sú jednokorenné slová. Nakoľko v algoritmike psychiky, osobitne pre vedomú úroveň, je jazyk jednou z osnov myslenia, tak rozdiely v algoritmike myslenia na základe jazykových prostriedkov rôznych jazykov sú nevyhnutné.

[57]       A netýka sa to len ruštiny, nielen všetkých slovanských jazykov, ale aj ostatných pôvodných, nie umelo v dejinách vytvorených jazykov, ktorých písmo je hláskové. Jazyky, ktorých písomná forma je založená na hieroglyfoch (čínsky, japonský a pod.) až v takej miere nedegradovali, otázkou však je, nakoľko je tamojšia bežná populácia oboznámená, vie čítať a chápe význam znakov nie bežne používaných v hovorovej reči. Aj toto je jedným z faktorov, ktorý núti zamyslieť sa nad otázkou: „Je terajšia úroveň civilizácie v porovnaní so starovekom vývojovým stupňom, alebo degradáciou?“ A nemáme na mysli rozvoj technosféry (a aj tu na základe mnohých archeologických objavov vyvstávajú otázky, či vôbec sme dosiahli úroveň rozvoja technológií našich predchodcov), ale máme na mysli rozvoj človeka, jeho vývoj, rozvoj jeho schopností, intelektu a celkovej psychiky. A taktiež aj telesný rozvoj, kvalitu života po zdravotnej stránke. – pozn. prekl.

[58]       Podobne v slovenčine. Stačí si len zadať do googlu slovo „vokatív“ a človek žasne nad procesom, aj súčasným, ochudobňovania jazyka. Napr. tu: https://illovsky.blog.sme.sk/c/272321/Praslovancina-vokativ-pad-oslovenia.html - pozn. prekl.

[59]       Bolo obdobie, keď marxisti-internacisti po roku 1917 zmenšili počet písmen na 32: písmeno «Ё, ё» (Jo, jo) bolo vyňaté, а «Е, е» (Je, je) — v závislosti od kontextu — sa čítalo buď ako «Е», alebo ako «Ё»; «Ъ, ъ» (mäkký znak) sa zamenil apostrofom, t.j. písal sa nie ako «подъезд», аle «под’езд» a pod.

         Bolo to spravené pod zámienkou ekonomiky-úspory kovu (na odlievanie typografických šriftov) a papiera (s papierom možno súhlasiť vo vzťahu k «Ъ, ъ» na konci slov, končiacich sa na spoluhlásku historicky sa vyskladavšieho ruského jazyka, no všetko ostatné je cieľavedomá, účelová ďalšia primitivizácia písomníctva stratou možnosti vyjadrenia presného zmyslu písomnou formou).

         «Ё, ё» bolo obnovené v rokoch vojny, pretože v rozkazoch bola potrebná jednoznačnosť písania a prečítania priezvísk (napríklad napísané «Jelgin» sa má čítať «Jolgin» alebo «Jelgin»? — bez «Ё, ё» v abecede nebolo možné mnohé priezviska ani prečítať ani napísať). Nezažila sa ani zámena mäkkého znaku «Ъ, ъ» аpostrofom «’». (A pokračujúca primitivizácia písomnej formy jazyka je viditeľná aj v našich jazykoch aj v dnešných dňoch, keď nadobudla doslova podobu epidémie: či už snahy školských reform (skôr podľa zámeru deform) úplne vyradiť písané tvary písmen a ponechať len tlačenú formu, alebo tak populárne „in“ písanie sms-iek a mailov bez interpunkcie a veľkých písmen, žiaľ, najmä mladou generáciou. O pravopise ani nehovoriac...)*

[60]       Spojenie “Всеясветная грамота” (pod týmto názvom je možné v internete násť webstránky s príslušnou informáciou) tvrdí, že:

·  dávna ruská azbuka, používaná žrečestvom Rusi, zahŕňa 64 znakov (t.j. ich počet sa zhoduje s počtom prvkov, na báze ktorej je zostavená čínska „Kniha premien“, používaná v niektorých tradíciach ako nástroj poznania), а okrem nich — 83 horných a dolných pomocných symbolov;

·  tzv. «cyrilika» je do primitivizmu zjednodušený variant Vsejasvetnej gramotnosti, vzniknuvší zčasti aj preto, že Cyril a Metod svojimi osobnostnými kvalitami neboli schopní si plne osvojiť Vsejasvetnuju gramotnosť.

         Ako je možné pochopiť, Vsejasvetnaja gramotnosť mala tú zvláštnosť, že nenaučiac sa vnímať a rozmýšľať, ju nebolo možné si osvojiť. Písomnosť súčasného ruského jazyka je oslobodená od tohto obmedzenia, o čom sa môže každý presvedčiť v textoch novín, časopisov, kníh (vrátane učebníc jak pre všeobecnovzdelávacie školy, tak aj vysoké).

         Jeden z príkladov — kniha „Tajný život Stalina“ (Моskva, «Veče», 2003.). Námatkom ju otvárame. Jej autor — B.S. Ilizarov — komentuje poznámky J.V. Stalina, ním zanechané na okrajoch strojovej kópie knihy A. Fransa „Posledné stránky. Dialóg pod ružou“ (Petrohrad, bez roku vydania).