[8]        «Ja vody Lety piju, / Мne doktorom je zakázaná skleslosť» — to je vo svojej podstate «ladička», podľa ktorej je dané emocionálno-zmyslové usporiadanie psychiky osoby.

         Leta — rieka z mýtov starovekých Grékov; napivší sa jej vody je zasvätený večnosti, zabudnúc na zhon pozemského života a takým obrazom oslobodivší sa od jeho vlády nad sebou. Skleslosť je neprijatie Všedržiteľnosti formou emócií pasivity v stave úpadku ducha. «V biede neklesaj, na Boha sa spoliehaj», — ruské príslovie („Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.“ – slovenská ľudová múdrosť)*.

         О emocionálno-zmyslovom stroji pozri práce Vnútorného Prediktora SSSR (VP SSSR) “Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty” (preložené do slovenčiny tu: http://leva-net.webnode.cz/products/dialektika-a-ateizmus-dve-nezlucitelne-podstaty/)*, “Оd korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave”. Tieto a iné, ďalej v texte uvádzané, práce VP SSSR sú (v ruskom originále)*prezentované na web stránke www.vodaspb.ru, а takisto sú rozširované na CD v zostave informačnej bázy VP SSSR (niektoré sú už preložené do slovenčiny a češtiny na www.leva-net.webnode.cz v rubrike Práce VP SSSR, na ďalších sa priebežne pracuje.)*.

         Tu v krátkosti vysvetlíme, že ak Vy dôverujete Bohu ohľadom života, smrti, posmrtnej existencie jak u seba, tak aj u druhých ľudí v minulosti, súčasnosti i budúcnosti, nevidíte v Bohu nepriateľa alebo bezstarostného cynika, tak majte vždy dobrú náladu, kladné emócie, istotu, buďte naplnení láskou k Životu, prejavujúcou sa starostlivosťou o druhých i oblasť životného prostredia, nemusíte mať strach, depresie, bezradnosť a pod. Таkúto náladu je treba sa naučiť v sebe vyvolať samovoľne, pretože práve v nej zmysly, vnímanie, intelekt a psychika ako celok pracujú najlepším možným spôsobom. Žiť, nenaladiac u seba takúto opravdivú vedomú náladu, je horšie, než pokúšať sa hrať na rozladenom hudobnom nástroji.

[9]        А tento priamy návrh А.S. Puškina čitateľovi ukončiť vlastnú vútornú utáranosť a zádumčivo čítať „Domček v Kolomne“ v zodpovedajúcej nálade, t.j. priviesť sa k samotným A.S. Puškinom zadanému emocionálno-zmyslovému nastrojeniu.

[10]       K tomu viď. pracovné vydanie komentárov roku 1990 VP SSSR k poéme „Domček v Kolomne“, rozširované na CD v zostave Informačnej bázy VP SSSR a publikované na internete na web stránke www.vodaspb.ru; а takisto krátky básnický výklad v práci VP SSSR „Voda mŕtva“.

         Ak si ktokoľvek myslí, že alegórie v „Domčeku v Kolomne“ objektívne niet, tak predtým, než obviní VP SSSR z «dodatočného pripisovania» А.S. Puškinovi našich výmyslov, nech najprv presvedčivo hoc len sebe odpovie na otázku: “Za akým účelom, s akým cieľom sú z väčšiny publikácií „Domčeka v Kolomne“ vyňaté epigraf a 14 oktáv, vrátane tých, kde A.S. Puškin spomína Ezopa s jeho vareným jazykom?”

[11]       V oboch zmyslových rovinách tohto slova – pozn. prekl.

[12]       Tento fakt prítomnosti vlastnej hybnosti (dynamiky, t.j. života jazyka sa odráža aj v úplnom názve slovníka V.I. Daľja — „Výkladový slovník ŽIVÉHO veľkoruského jazyka“.

[13]       V tomto je jeden z objektívnych dôvodov toho, že v staroveku slová «jazyk» a «národ» boli synonymami. Tento dvojitý význam slova «jazyk» je jednym z ukazovateľov toho, že nositeľom jazyka je práve celá spoločnosť, a nie ten či henten jedinec sám o sebe(оsobitne). A primerane tomu je jazyk majetkom spoločnosti.

[14]       О Ja-centrickom videní a chápaní sveta bude podrobne v Kapitole 2.

[15]       Nevedomosť a odmietanie pravdy-istiny nerobia pravdu-istinu objektívne neexistujúcou, ani ju nemenia na lož alebo omyl. Tým viac sa to týka Pravdy-Istiny.

[16]                  [16] Tu aj v ďalšom a v podstate vo všetkých prekladaných prácach VP SSSR sa čitateľ stretne namiesto slova „ateizmus“ so slovom „adeizmus“ Prečo „aDeizmus“ a nie „aTeizmus“? Bežne zaužívané slovo ateizmus vychádza z gréckeho slova Theos - Boh, a teda by malo byť správne atheizmus (takto je to aj v angličtine, francúzštine...) no slovanské jazyky často po dlhšej etablácii daného cudzieho slova prechádzajú na fonetický zápis - teda: ateizmus. Ale ako to rezonuje v noosférických poliach Zeme?

                AT  (v prastarých (proto)jazykoch =  Boh (a jeho kódovanie do hláskového písma = kódu):

                1. (ne) začiatok = hláska A (Vesmír je večný a nekonečný)

                2. (ne) koniec = hláska T

Teda, „AT“ – hláskovo, akusticky – je projekčné vyjadrenie nekonečného cyklu Strojenia „začiatku a konca“ v príslušnom frekvenčnom kóde, ľahšie vnímateľnom aj pre jednoDuchých ľudí. Samohláska A – ako lokálne (i globálne?) maximum, ako najširší zvukový obraz z matematickej postupnosti frekvencií samohlások A - E - I - O - U, resp. ich obrazov. Spoluhláska T – max. uzavretý zvukový obraz - ako nadčasový symbol bodu vzniku, či transformácie, istej „singularity“. V tomto význame termín AT-eizmus je potom pravý opak toho, čo drvivá väčšina ľudí pod ním chápe (v zmysle zápisov do noosférických bioenergetických polí)…

         Preto, aby sme sa vyhli nesúladu našej reči s noosférickou odozvou, tak budeme používať slovo „adeizmus“, vychádzajúc z latinského Deus – Boh. – pozn. prekl.

[17]       Pri tomto je potreba postaviť otázku: „Čo také je «intelekt» a ako je usporiadaný?“— vo väčšine prípadov sa dokonca otázke ani nerozumie.

[18]       Otázka: “Čo také je «myšlienka», z čoho pozostáva a ako je usporiadaná?” — v prevládajúcej väčšine prípadov je takisto neporozumená.

[19]       «FILOLÓGIA (z fil... a grec. logos — slovo), оblasť vedy, študujúca písomné texty a na základe ich obsahovej, jazykovej a štylistickej analýzy - dejiny a podstatu duchovnej kultúry daného spoločenstva. Filológia vznikla v starovekej Indii a Grécku. V XVII — XVIII. storočí sa vyskladala ako veda, študujúca starovekú kultúru (jazyk, literatúru, dejiny, filozofiu, umenie v ich vzájomnej previazanosti). S diferencovaním jednotlivých vied sa obsah pojmu filológie zmenil: filológiu začali vnímať ako súbor vied, študujúcich kultúru národa, vyjadrenú v jazyku a literárnej tvorbe» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická CD verzia, r. 2000.).

[20]       «LINGVISTIKA (z lat. lingua — jazyk, to isté čo jazykoveda».

         «JAZYKOVEDA (lingvistika), veda o ľudskom prirodzenom jazyku a o všetkých jazykoch sveta ako jeho konkrétnych predstaviteľoch, všobecných zákonoch výstavby a fungovania ľudského jazyka. Začala sa rozvíjať v starovekom Východe — v Mezopotámii, Sýrii, Malej Ázii a Egypte, a takisto v starovekej Indii (Panini, V — IV. storočie pred n.l.), starovekom Grécku a Ríme (Аristoteles). Jazykoveda ako veda sa zrodila začiatkom XIX. storočia vo forme všeobecnej (V. Humboldt a ďalší) a porovnávaco-historickej (F. Bopp, J. Grimm [známejší ako autor rozprávok: naša vysvetlivka pri citovaní], А.Ch.Vostokov a iní). Základné smery v dejinách jazykovedy: logický (stred XIX. stor.), psychologický, mladogramatický (2. pol. XIX. stor), sociologický (koniec. XIX — zač. XX. stor.), štruktúrna lingvistika (1. pol. XX. stor.). Z pohľadu aspektov štúdia jazyka sa podmienečne vydeľuje vnútorná a vonkajšia lingvistika. K vnútornej lingvistike patria: všeobecná jazykoveda (študuje všeobecné jazykové kategórie), porovnávaco-historická a porovnávacia jazykoveda (sleduje genetické a typologické vzťahy medzi rôznymi jazykmi), оblasti jazykovedy, ktoré študujú rôzne úrovne jazykového systému: fonetika, fonológia, gramatika (morfológia, tvorba slov, syntax), lexikológia, frazeológia. Dejinami vzniku jazykového systému sa zaoberá história (historická fonetika, fonológia atď.) a etymológia; vlastné mená študuje onomastika, vrátane toponimika a antroponimika. Vonkajšia lingvistika (paralingvistika, etnolingvistika, psycholingvistika, sociolingvistika atď.) študujú aspekty jazyka, bezprostredne späté s fungovaním hovoriaceho človeka v spoločnosti. K nim sa vzťahujú takisto dialektológia a lingvistická geografia, študujúce teritoriálne varírovanie jazyka. Оsobitnú oblasť jazykovedy tvorí interlingvistika» („Veľký encyklopedický slovník”, elektronická CD verzia, r. 2000).