Druhá strana otázky o rozdielnosti jazykových foriem vyjadrenia jedného a toho istého obsahu v ústnej a písomnej reči je podmienená tým, že rytmika ústnej reči a textu sú pomienené rozdielnými objektívnymi faktormi.

Rytmika ústnej reči je podmienená predovšetkým fyziologicky — rytmikou dýchania: dĺžka neprerušenej frázy nemôže byť väčšia, než dĺžka výdychu v procese jej vyslovenia. Ak sa fráza  nezmestí do jedného výdychu (nemôže byť vyslovená jedným dychom), tak všetky nasledujúce nádychy v procese jej vyslovenia nesmú v nej vytvárať nezmyselné pauzy a pauzy, trhajúce celistvosť významu.

Rytmika (tvorby)* písomnej reči na základe fonetického písmenového písomníctva[282] v rôznych historických dobách (s objavom pergamenu a papiera) bola podmienená rôznými faktormi: spočiatku — množstvom atramentu, ktoré mohlo pojať pero; s objavom plniacich pier — dĺžkou riadku a schopnosťou zápästia ruky premiestňovať sa pozdĺž riadku bez presunutia lakťa po povrchu stola; s objavom písacích strojov — dĺžkou štandartného riadku (63 — 64 znakov vo väčšine prípadov) a nutnosťou prevodu valca; s objavením počítačov a textových redaktorov — priamo — prakticky ničím z množstva vymenovaných vonkajších faktorov. No podmienenosť rytmiky textu algoritmikou myslenia je zachovaná.

Do objavenia sa počítačov a textových redaktorov rytmika myslenia sa nútene podriaďovala vonkajším faktorom, definujúcim maximálnu dobu trvania jedného úkonu ohľadom tvorby textu: frekvenciu namáčania pera do atramentu alebo prechod k novému riadku, čo vyžadovalo premiestniť list papiera alebo ruku (v rukopisnom písme), alebo presunúť valec písacieho stroja.

Pritom netreba zabúdať, že jak ústna (hovorová)*, tak aj písomná reč sú tvorené subjektom pri určitom type usporiadania psychiky a naviazanosti osoby na rôzne konkrétne egregory, čo môže patrične podmieňovať rytmiku psychickej činnosti, textu a reči. A vlastne tieto psychologické vnútorné faktory sa stávajú dominujúce, ak je text vytváraný pomocou počítača.

Теraz je možné preskúmať otázku o použití v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti cudzojazyčných slov.

Ľudstvo je mnohonárodné a každý národ v globálnom historickom procese ide svojimi cestami. Pritom:

·  v určitých aspektoch rozvoja svojej kultúry národ, duplikujúc, sám vytvára to, čo v tom istom čase je vytvárané inými národmi;

·  v určitých aspektoch svojej kultúry vytvára niečo, neopakovateľne osobito ho odlišujúce od iných;

·  а v určitých aspektoch svojej kultúry zostáva bezplodným.

Pri skúmaní otázky o nerovnomernosti historického rozvoja a svojráznosti národných kultúr treba mať na pamäti, že všetky výdobytky a neprítomnosť akýchkoľvek výdobytkov v každej kultúre odrážajú rôznorodé morálne podmienené potreby ľudí a všetky potreby ľudí a spoločenských inštitúcií sa rozdeľujú na dve skupiny[283]:

·  biologicky prípustné demograficky podmienené potreby — zodpovedajú zdravému obrazu života v následnosti pokolení obyvateľstva a biocenóz v regiónoch, kde prebieha život a činnosť ľudí a spoločenstiev. Sú podmienené biológiou druhu Človek rozumný, pohlavno-vekovou štruktúrou obyvateľstva, kultúrou (vrátane podmienenosti kultúry prírodno-geografickými podmienkami) a smerovaním jej rozvoja k č(e)lo-večnosti alebo naspäť k otvorenému otrokárstvu alebo «konzervácii» historicky vyskladavšej sa človekupodobnosti na základe pridania mu nejakých nových foriem, skrývajúcich neľudský charakter civilizácie, no vytvárajúcich zdanie spoločenského progresu;

·  degradačne-parazitické potreby — ich uspokojenie prináša priamu alebo nepriamu újmu tým, ktorí sa ich pridŕžajú, okoliu, potomkom škodu, а takisto ničí biocenózy v regiónoch prebývania a činnosti ľudí; náklonnosť k nim (jak psychologický faktor, prejavujúci sa predovšetkým v závisti alebo nevôli voči  úspešnejším v rôznych «zmyselnostiach-chlípnostiach»), nech by aj neuspokojená, bráni rozvoju ľudí, národov a celého ľudstva smerom k človečenstvu. Оni sú podmienené prvotne — zvrátením a vadnosťou morálky, druhotne sa prejavujúcimi v následnosti generácií v tradíciach kultúry a v biologickej dedičnosti.

V súlade s tým, neprítomnosť „progresu“ kultúry v oblasti uspokojovania rôznych degradačno-parazitických potrieb u toho či oného národa niе je príznakom jeho tvorivej bezplodnosti alebo kultúrnej zaostalosti a biologickej neplnocennosti. Rovnako tak, kohokoľvek výdobytky v oblasti uspokojovania degradačno-parazitických potrieb nie sú ukazovateľom kultúrneho líderstva a tvorivej prevahy nad druhými národmi a ich krajinami.

Objektívnosť Dobra a Zla v Živote sa bezprostredne prejavuje v objektívnej príslušnosti všetkých snáh a všetkej rôznorodej činnosti ľudí k jednej z dvoch uvedených skupín potrieb: demograficky podmienených a degradačno-parazitických.

Primerane nerovnomernosti a svojráznosti historického rozvoja národných kultúr v procese globalizácie je premena rôznych kultúr svojimi výdobytkami, vzťahujúcimi sa k obidvom spektrám potrieb — nevyhnuteľná. A jednou z jej súčastí je premena rôznych jazykov slovnou zásobou a gramatickými štruktúrami.

Prirodzene, že ak v ľubovoľnej národnej kultúre sa objavuje niečo nové, dovtedy cudzie kultúram iných národov a v nich niet tomu vlastných viac-menej v rovnakom čase vzniknuvších analógov, tak vo väčšine prípadov to dostáva aj nejaký opis v jazykových formách toho národa, ktorý to nové zrodil. Ak tento výdobytok vyvoláva záujem predstaviteľov iných kultúr, tak je prirodzené, že v ich rodných jazykoch na opísanie toho nového svojim rodákom nie je vždy dostatok slov, a vtedy na opísanie preberaných výdobytkov sa prevezmú hotové slová, ktoré na ich popis použili národy tvorcov a objaviteľov.

Práve takto značná časť súčasnej vedeckej terminológie prišla do národných jazykov zo starogréčtiny, latinčiny, arabštiny; mnohé finančno-ekonomické termíny prešli do iných jazykov z tých jazykov, kde oni ako prvé vznikli (menovite, «debet», «kredit», «banka» prišli zo stredovekej taliančiny v dôsledku toho, že vtedy Benátska republika prosperovala v bankových záležitostiach pri vedení svetového — podľa rozsahu tých rokov — obchodu).

No, na proces národnej tvorby v rôznych oblastiach, keď vzniká niečo nové a to nové dostáva popis jazykovými prostriedkami v kultúre nárada tvorcu a objaviteľa toho nového, je možné sa pozrieť aj z vnútra jeho jazykovej kultúry. Vtedy vysvitne, že sú dve základné možnosti popisu tohto predtým bezmenného nového výdobytku:

·  prvá — zostať vo svojej historicky sa vyskladavšej jazykovej kultúre a:

  > buď na základe koreňového systému svojho vlastného jazyka vytvoriť nové slová, ktoré získajú zmysel, podmienený týmto novým výdobytkom alebo objavom;

  > alebo pridať nejaký špecifický význam už existujúcim slovám vlastného jazyka;

·  druhá — použiť nejaké slová iných jazykov, pridajúc im vo svojom jazyku špecifický význam, podmienený týmto novým výdobytkom alebo objavom a ktorý sa bude odlišovať od všetkých významov týchto slov v tých jazykoch, odkiaľ boli prevzaté, v dôsledku novoty výdobytkov v kultúre ľudstva.

Ak výdobytok alebo objav má skutočne význam pre celé ľudstvo, a o to viac ak otvára alebo realizuje určité možnosti v rozvoji globálnej civilizácie smerom k č(e)lo-večnosti, tak:

·  v prvom variante pomenovania výdobytku je pravdepodobnejšie, že prebehne «export» slov národného jazyka národa tvorcu alebo objaviteľa do jazykov druhých národov;

·  v druhom variante vzniknú dve situácie:

  > vo svojom vlastnom jazyku — sa zachová predchádzajúci historicky sa vyskladavší systém pojmov, no k nemu sa doplnia nové pojmy, vzniknuvšie na základe jazykových foriem, prevzatých z iných jazykov[284];