> v jazykoch, z ktorých sa uskutočnilo prevzatie, — pri prevzatí výdobytkov a objavov, získavších pomenovanie na základe tohto jazyka, vzniká problém pri opísaniach, popisoch, pretože prevzatie jazykových foriem, ktorými sú pomenované importované výdobytky, v určitých aspektoch robí v nich vyskladavší sa systém pojmov neudržateľný. Tento budú nositelia jazyka nútení nejako prehodnotiť. Proces prehodnotenia predchádzajúceho systému pojmov sa prejavuje v tomto jazyku v objavení sa profesionálnych slangov alebo v nutnosti uviesť v reči slová, upresňujúce význam, čo ju robí oveľa viac mnohoslovnou, menej vyjadriteľnou a nepohodlnou. V konečnom výsledku to môže viesť k tomu, že jeho nositelia prejdú na iný jazyk, ktorého vyjadrovacie možnosti budú viac zodpovedať meniacemu sa životu[285].

No jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť vo svojom jazyku ničotnej mnohovravnosti, vznikajúcej kvôli vsunutiu upresňujúcich slov v kontexte, spojenej s novými výdobytkami a objavmi — je premyslené prevzatie slov z iných jazykov.

Vyššie uvedené dovoľuje pochopiť, že perspektívy každého národného jazyka určuje nie intenzita prevzatí z iných jazykov, ale všeľudský globálny význam tvorivých výdobytkov národa ako jeho nositeľa, realizovaných v riečisku Zámeru a v súlade s tým — v rámci demograficky podmieneného spektra potrieb.

Čo sa týka perspektív Ruského jazyka v jeho historickom rozvoji, uvedené značí, že premyslené preberanie slov z druhých jazykov v procese tvorby, realizovanej v riečisku Zámeru na základe ruského jazyka v jeho historicky sa vyskladavšej podobe je obohatením ruského jazyka a jeho ochranou pred vytlačením zo života inými jazykmi, pretože v tomto prípade sa Ruský jazyk v jeho historickom rozvoji stane znalejší, než ony, uchovávajúc a rozvíjajúc historicky sa v ňom vyskladavší systém pojmov — jeho výkladový slovník.

А v druhom prúde tvorivosti, realizovanej bez prevzatí inojazyčných slov, prebieha rozvoj chápania sveta a rozvoj kultúry na základe iba Ruského jazyka, čo ho robí globálne monopolným v rôznych aspektoch chápania sveta vo všeobecne prístupnej, a nie v ezoterickej tradícii. Primerane tomu, aby to isté poznanie bolo vyjadrené v iných jazykoch, budú sa musieť prekladatelia na začiatku oboznámiť s ruským textom. Pritom v rozvoji globálnej kultúry, ktorej predurčením je zjednotiť celé ľudstvo v lade s Bohom a Stavbou Sveta, sú nevyhnutené dva procesy:

·  prvý — export pojmov z Koncepcie spoločenskej bezpečnosti do iných jazykov, uľahčený tým, že my neopovrhujeme cudzojazyčnými slovami, pridávajúc im v ruskom jazyku špecifický význam (t.j. ich význam je rovnaký jak v ruštine, tak aj v pôvodnom jazyku, odkiaľ slovo bolo prevzaté do ruštiny)*;

·  druhý — nemožnosť vyjadrenia niečoho inak, než po rusky[286], —  vedie k tomu, že práve Ruský jazyk v jeho historickom rozvoji má v sebe predpoklady na to, aby sa stal jedným z jazykov globálnej kultúry, zjednocujúcej ľudstvo[287], ako je to povedané v epigrafe tejto práce.

Epigraf je vzatý z básne F.I. Tjutčeva. Ten uvádzame v Prílohe.

8. septembra 2003 — 29. augusta 2004

Fiodor Ivanovič Tjutčev v polovici 19. storočia z dôvodu začiatku krymskej vojny — druhej protiruskej svetovej vojny 19. storočia — napísal báseň, majúcu veľmi dôležitý strategický význam počas celej epochy prechodu súčasnej globálnej civilizácie rôznorodej človekupodobnosti k č(e)lo-večnosti[288]:

[1]    Tu a v ďalej v citátoch z “Domčeka v Kolomne” rímskymi číslicami je označené číslo uvedenej oktávy podľa textu úplného vydania poémy, ktorá obsahuje 54 оktáv (vo väčšine vydaní sú predstavené redakcie skrátené na 40 oktáv, — scenzúrované slobodomurárskym literárnym vedením).

[2]       „Domček v Kolomne“ bol napísaný na rodinnom statku А.S. Puškina Boldino 10. оktóbra 1830 (podľa juliánskeho kalendára).

[3]        «Мnohé veci sú pre nás nepochopiteľné nie preto, že naše chápanie je slabé; ale preto, že tieto veci nepatria do okruhu našich pojmov (nášho chápania)», — K. Prutkov.

[4]        V niektorých vydaniach v tejto vete je rečový zvrat «kto slovom vládne (кто словом правит)», а nie «kto slovu vládne, t.j. slovo opravuje, koriguje (кто слово правит)».

         Vo variante «kto slovom vládne (кто словом правит)» táto fráza zahŕňa v sebe obidva aspekty upresnenia použitia slova: po prvé - rozumie «slovo» ako objekt riadenia,  а po druhé – rozumie «slovo» ako prostriedok na riadenie niečoho iného.

         Vo variante «kto slovu vládne (кто слово правит)» táto fráza poukazuje na nevyhnutnosť pripojenia sa k pravednosti (pravdivosti, opravdivosti)*, nakoľko v sebe zahŕňa nielen význam vládnutia slovom ako takým alebo vládnutia prostredníctvom slova nad tokom  udalostí (ich usmerňovaním)*, ale aj opravovanie počas kultúrneho pokroku(?)* zvrátených slov a jazykových konštrukcií (preto sa čitateľ stretáva skoro vo všetkých prekladaných prácach VP SSSR vo väčšej či menšej miere s archaickými tvarmi slov, alebo slovami písanými cez rozdeľovník. Je to zámer prekladateľov poukázať čitateľovi na pôvodný, pravedný, t.j. pravde a objektívnej skutočnosti, zodpovedajúci význam slov, často aj pomocou etymológie – náuky o pôvode slova. To jest, ísť ku koreňom slov, reči našej, a to, čo časom odvrátilo sa od pôvodného významu, naspäť opraviť, skorigovať...)*.

[5]        Je poukázané na tú skutočnosť, že myšlienka ako taká a slovo (lexika), ju vyjadrujúce, sú objektívne rozličné javy v živote.

[6]        Významová jednotka v tejto vete je «drhne okamžite». Čím viac človek má moc nad vlastným vnútorným monológom (alebo hurhajom — ako u koho), tým viac je schopný vnímať objektívnu informáciu zvonku (vrátane chápania ústnej reči a textov iných ľudí).

[7]        A v živote je to skutočne tak: následkom tárania je nesúlad slov (prehlásení o ušľachtilých zámeroch) a po slovách nasledujúcich činov. V živote spoločenstiev je to jeden zo zdrojov pohrôm, nešťastia.