·  so životnými okolnosťami, v ktorých ku všetkým viacvýznamovým slovám z výkladového slovníka sa v procese ich používania priraďuje konkrétny význam z množstva, pripúšťaných týmto výkladovým slovníkom (inak vo vete ostanú tieto slová prázdne (bez významu)*).

A každý človek, súc nositeľom jazyka, má v sebe svoj «výkladový slovník», а okrem neho — aj svoje normy gramatiky, určujúce jeho možnosti zostrojenia v ústnej a písomnej reči«usporiadania slov» — poriadku slovníkovo-normatívnych lexikálnych foriem, registrovaných vo výkladových slovníkoch. Iná vec je, že prevažná väčšina nosí takéto «výkladové slovníky» a «gramatické tabuľky»[254] v sebe, nepovažujúc za potrebné spraviť ich spoločným majetkom.

Výkladové slovníky sú vo svojej väčšine zostavované profesionálnou vedou. V dôsledku toho sú odzačiatku «cenzúrované»[255], čo je dobre viditeľné na príklade „Výkladového slovníka ruského jazyka“ v redakcii S.I. Ožegova: v ňom je uvedený prevažne «kancelársky» štandart použitia slov, v mnohom predurčený na to, aby skrýval myšlienky aj ich absenciu, a nie ich vyjadroval jednoznačne zrozumiteľne pre všetkých.

No existujú aj výkladové slovníky, ktoré nie sú cenzúrovaným výtvorom oficiálnej vedy. Práve takým je „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, ktorý je unikátnym javom v Ruskej mnohonárodnej kultúre: оn je prejavom úprimného nefalšovaného záujmu V.I. Daľja o jazyk jeho Rodiny-Vlasti (predkovia V.I. Daľja sú pôvodom z Dánska) a on nepatril ani k jednej z vedeckých škôl jazykovedy tých rokov. А po svojom objavení (a zvlášť ako výsledok mnohých znovuvydaní do roku 1917) sa pre mnohé legitímne vedecké školy jazykovedy stal objektívnou dannosťou — nepríjemnou a nie vždy pohodlnou[256] v narábaní.

Avšak, ak máme hovoriť o možnosti vytvorenia štandartu čistoty jazyka, vyjadreného vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, tak samotný názov slovníka, definujúci veľkoruský jazyk ako živý (а rozumie sa, že aj žijúci), — vylučuje túto možnosť. Okrem toho, „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ už zohral svoju hlavnú špecifickú úlohu v dejinách Ruskej mnohonárodnej civilizácii v jednom z najtragickejších období jej histórie.

Ak retrospektívne preskúmame matricu možností toku globálneho historického procesu a historického procesu v Ruskej regionálnej civilizácii v 19. storočí, tak objavenie sa „Slovníka“ V.I. Daľja je jedno zo znamení dozrievajúceho krachu k tomu obdobiu sa vyskladavšej kultúry Ruska[257]. Т.j. jeho objavenie sa je jedným z prejavov Prozreteľnej starostlivosti Zhora o budúcnosť mnohonárodnej Svätej Rusi.

Toto ohodnotenie má vo svojom základe tú okolnosť, že v reálne uskutočnivšej sa histórii “Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja úplne splnil konkrétnu misiu: jеho text prežil obdobie smutného obdobia 20. storočia a vniesol do našej epochy — epochy znovuzrodenia Ruskej mnohonárodnej civilizácie po smute[258] — štandart chápania sveta, ktorý bol dosiahnutý v ruskej jazykovej kultúre k začiatku katastrofy jeho predchádzajúcej kultúry. Teraz môžme o tom hovoriť ako o reálnom fakte, ktorý sa stal, no v 19. storočí to bolo tajným poslaním „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka V.I. Daľja, a toto jeho poslanie jeho súčasníci nepostrehli.

No v našich dňoch nato, aby sa Ruská mnohonárodná civilizácia ďalej rozvíjala bezkrízovo, je nutné odhaliť a pochopiť nesprávnosť toho videnia a chápania sveta, ktoré v minulosti nedovolilo vyhnúť sa katastrofe kultúry a štátnosti; а odhaliac chyby tohto videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je potrebné vypracovať iné — lepšie videnie a chápanie sveta. A „Slovník“ V.I. Daľja je na to kvalitným základom, osnovou. Pustiť túto príležitosť by bolo zločinom voči budúcnosti.

Historicky reálne: štandart chápania sveta, vyjadrený vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja je štandart «exoterický»[259], vyskladavší sa počas skoro tisícročného panstva na Rusi biblickej cirkvi — nositeľky doktríny zotročenia všetkých. A v súlade s touto okolnosťou, jazykový štandart Slovníka V.I. Daľja odráža v období jeho tvorby panujúce Ja-centrické videnie sveta na osnove prvotných rozlíšení — zovšeobecňujúcich kategórií: hmota, duch, priestor, čas (а rovnako ich analógov z teórie relativity: matéria v rozličných agregátnych stavoch a priestorovo-časové kontinuum).

V súlade s touto okolnosťou, v chápaní sveta, zaznamenanom v Slovníku V.I. Daľja, pojmy, vyjadrujúce predstavy o objektívne rôznych javoch nie vždy boli vymedzené. А toto hovorí o tom, že v spoločnosti v tých rokoch panujúce chápanie sveta zďaleka nie vo všetkých situáciách zabezpečovalo včasné odhalenie problémov a umožňovalo ich riešiť v riečisku Zámeru; určité problémy nevyhnutne zostávali neodhalené alebo boli chápané chybne, následkom čoho boli riešené alebo prehĺbené Božím dopustením v rôznych katastrofách, vznikavších ako dôsledok rôznych nejednoznačností v samoriadení spoločnosti. A najkatastrofickejšie vyriešenie nejednoznačností počas riešenia problémov spoločenského rozvoja, vyplývajúce z chápania sveta tých čias, keď V.I. Daľom bol zostavený „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ bola reťaz udalostí, začínajúc smrťou panovníka imperátora Аlexandra III a jeho súhlasom so svadbou následníka trónu, budúceho imperátora Mikuláša II, s princeznou Alice, do nastolenia štátnosti stalinského boľševizmu.[260]

Nakoľko všetky problémy ľudstva ako celku i každého človeka osobne sú vo svojej podstate  problémy morálne-psychologické[261], tak ukážeme nejednoznačnosti v chápaní sveta na základe článku „MRAV“. Už v prvej fráze čítame:

«MRAV m. vo všeobecnosti, jedna polovica alebo jedna z dvoch základných vlastností ducha človeka: Rozum a mrav spolu tvoria ducha (dušu vo vyššom význame);...»

Т.j. v tomto článku nie sú vymedzené pojmy mrav, duch, duša, rozum, vôľa, láska, milosrdnosť. V dôsledku toho nie je možné ani chápanie množstva rozličných osobných i spoločenských psychologických problémov a javov[262], а ako následok, nie je možné ani riešenie problémov, nimi podmienených alebo s nimi spätých. A toto nevymedzenie pojmov a ich neadekvátne vztiahnutie k objektívnym javom je jedným z prejavov Ja-centrizmu, keď sa človek považuje výlučne len za časť tohto Sveta.

V našom chápaní na základe Bohopočiatočného videnia sveta je človek v tomto Svete trojjedinnosťou: 1) duše, 2) ducha (teraz sa to nazýva biopoľom, ktorého bezprostredné vnímanie je dostupné nie pre všetkých) a 3) hmatateľného a vlastnými očami viditeľného hmotného tela (ak vychádzame z Ja-centrizmu, zodpovedajúcemu tomuto Svetu, tak poradie vymenovania musí byť opačné: telo, duch, duša).

Duša, — podľa vnímania F.I. Tjutčeva, — podnájomník (obyvateľ)* dvoch svetov[263], a v tomto tvrdení s F.I. Tjutčevom mnohí súhlasia — nie logicky dôkazne, ale v súlade so svojim vnímaním Života. Jedným z týchto svetov je tvárna Stavba Sveta, a druhým — Svet Boha, nepatriaci do tvárnej Stavby Sveta, odkiaľ duša prichádza do tohto tvárneho Sveta[264].

Naše bdelé vedomie je informačná oblasť stotožňovania sa duše so Stavbou Sveta, preto my si vedome nepamätáme iný Svet. Predsa duša nie je z tohto sveta. Aj v ústach Krista slová o tom, že nie je z tohto sveta[265] môžu byť chápané aj v tom zmysle, že jeho vedomiu boli v stave bdelosti dostupné  pre vnímanie a činnosť oba Svety.