Podľa nášho názoru, písať o jazykovej kultúre, a o to viac vyčítať niekomu reálnu alebo zdanlivú neschopnosť vyjadrovať svoje myšlienky všeobecne uznanými jazykovými prostriedkami, robiac v texte tak veľa rôznych chýb[236], ukazuje všetkým príklad toho, ako sa nemá používať jazyk, v danom prípade — ruský jazyk. Avšak problém čistoty jazyka a jazykovej kultúry existuje, aj vrátane súčasného ruského jazyka v jeho historickom rozvoji.

Ohľadom tejto témy nás nezaujímajú ústne a písomné «skúšky» z ovládania jazyka, keď nejaký text «sa konštruuje» a učí sa naspamäť, a potom sa jazykovednými expertami číta «s citom, s dôrazom, s rozmiestnením (kde spolu plynule, kde pauzu...)*; alebo keď sa napíše «na nečisto», ktorý sa viackrát prečítava, upresňuje a potom bezmyšlienkovite automaticky sa prepisuje «na čisto» a predkladá sa jazykovedným expertom s minimom chýb, pretože všetky odhalené chyby sa opravujú pri prečítaní konceptu a do exempláru „na čisto“ sa nedostanú.

Ohľadom tejto témy nás zaujíma:

·  vyjadrenie toku myšlienok ústnou alebo písomnou rečou v tej podobe, v akej sa ocitá v koncepte «na nečisto» alebo ústi do rôznych životných situácií v procese interakcie podvedomých úrovní psychiky a vedomia;

·  оzmyslený vzťah samotného subjektu k tomuto toku — k jeho obsahu (zmyslu) a forme jeho (zmyslu) podania alebo vypracovania (pre seba samého a okolie).

V súlade s takýmto prístupom publikované ako finálne práce[237] materiály Kоncepcie spoločenskej bezpečnosti v interpretácii VP SSSR nie sú konceptami «na nečisto», «prvotnými textami»: sú to práce, ktorých napísania sa zúčastnili mnohí ľudia. A každý z nich v procese práce nad textom, ktorý dostal od iných účastníkov, ak niečomu nerozumel, alebo to pokladal za nevyhovujúce obsahom alebo formou podania informácie, tak nezostával bezúčastným, ale sa snažil adekvátne pochopiť, čo iní napísali, odstraňoval objavené chyby iných, vnášal doplnenia, upresnenia jak obsahového, tak aj formálne-štatistického charakteru. Inými slovami, povedané značí, že dokončeným a opublikovaným prácam VP SSSR predchádzali «prvotné texty»: zo začiatku rukopisy, a potom počítačové súbory. A tieto prvotné texty v mnohom určujú obsah a podobu každej publikovanej práce.

Pritom kolektívny charakter činnosti VP SSSR zaväzoval každého účastníka k tomu, aby nezaťažoval ostatných nutnosťou prekonávať v procese práce s jeho textom ním spôsobovanú rôznu neporiadnosť, prejavujúcu sa v nepresnom alebo zmyslovo nekonkrétnom používaní slov[238], v chybnom písaní slov, v nečitateľnosti rukopisov a nezreteľnom delení textu na frázy a odseky, v rozmiestnení interpunkčných znakov a pod.; a okrem toho — v umiestnení prvotného textu na listoch zošitov alebo podšívky v rýchloviazači.

Т.j. od začiatku musel byť prvotný text napísaný tak, aby po jeho prečítaní inými ľuďmi, z ktorých každý bude do neho vnášať doplnenia a korekcie, bolo možné tento koncept «na nečisto» bez problémov pretvárať na jemu adekvátny strojopisový exemplár.

A táto podmienka zaväzovala už prvého, ktorý začínal tú či onú novú prácu, písať prvotext-koncept tak, aby vyjadrenie prúdu myšlienok v ňom bolo dostatočne jasné s minimom rôznych chýb, aby on sám nestrácal čas na viacnásobné prepisovanie na čisto neprestajne ním vytváraných konceptov na nečisto[239].

Pri takomto vzťahu ku kolektívnej práci a starostlivosti o všetkých jej účastníkov prvotext-rukopis, obrastajúc vsuvkami na svojich stránkach a vlepenými prílohami s poznámkami a doplneniami iných ľudí, zostával dostatočne čitateľným na to, aby na základe tejto, zdalo by sa «haldy papierov», človek, ovládajúci strojopis, no nepoznajúci podstatu opisovanej problematiky, mohol sám (bez obracania sa na tvorcov prvotextu) napísať strojopisové exempláre, identické s jemu daným kolektívnym rukopisom. Preto v papierových archívoch pracovných materiálov členov VP SSSR sa nenachádza ani jeden prvotext, napísaný tak neporiadne (v zmysle presnosti používania slov a obsahu gramatických chýb), ako ten prvotext nášho «kritika», z ktorého citovania fragmentu sme začali túto kapitolu.

Začiatok počítačovej éry rozhodne zjednodušil tvorbu prvotextu a kolektívnu prácu s ním. A hoci pritom ukončené súbory materiálov KSB nenesú v sebe históriu roboty nad každým z nich a je možné v nich nájsť preklepy a gramatické chyby, tak aj medzi nimi, počínajúc od ich prototypov súborov-prvotextov, niet ani jedného, v ktorom by sa natoľko prejavovala tá okolnosť, že jeho autor stláčal klávesnice rýchlejšie, než rozmýšľal s uvážením о tom, prečo píše, ako to vyzerá v nami citovanom v úvode tejto kapitoly súbore-prvotexte.

То isté sa týka aj kultúry ústnej reči:

V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti jak písomná, tak aj ústna reč musí vyjadrovať konkrétnosť zmyslu.

А kvôli tomu človek musí:

·  cítiť Život, byť vnímavý k nemu a vedieť rozmýšľať v zhode pravej a ľavej mozgovej hemisféry, podporujúcich procesno-obrazné a diskrétno-logické myslenie;

·  оsvojiť si podľa možnosti veľkú «slovnú zásobu» a vnímať rozdiel významových odtieňov zmyslu synoným a jednokorenných slov;

·  uvedomovať si rozdiel funkčného predurčenia:

  > častí rečí nim používaného jazyka, ktoré nie vždy sú jednoznačné, nakoľko presný zmysel slov v každej vete môže byť podmienený kontextom;

  > morfém v zložení slov;

  > vetných členov;

  > gramatických konštrukcií v skladbe viet[240];

·  uvedomovať si svoje aktuálne emocionálne-zmyslové naladenie a podporovať ho potrebným spôsobom,

— vtedy jeho reč bude presná v používaní slov a intonáciou bude zodpovedať auditóriu a podmienkam v pozadí, charakteristickým pre život spoločnosti.

Čo sa týka prác VP SSSR, tak «pravohemisférni» nám vyčítajú to, že všetko je napísané ako keby pre «ľavohemisférnych». Príčina je v tom, že vnímanie dlhých fráz[241] v texte «nie je podporované» ich ľavou hemisférou.

Na druhej strane, «ľavohemisférni» sú presvedčení, že práce VP SSSR sú prázdne nezmysly. Príčina je v tom, že ich pravá hemisféra nedokáže reprodukovať tie obrazné predstavy, ktoré v psychike «ľavohemisférnych» sa v momente stretnutia s materiálmi VP SSSR nenachádzali: v dôsledku toho je nimi text vnímaný ako prázdne slová - táranie; а celá činnosť VP SSSR — ako grafománia veľmi ambicióznych, no psychicky nie úplne zdravých ľudí.

Normálne u človeka pravá a ľavá hemisféria musia v procese myslenia (vrátane čítania a písania textov) pracovať zosúladene, navzájom sa dopĺňajúc[242]. Vlastne vďaka tomu sa VP SSSR dokázal vyrvať zo svetonázorovej klietky biblicko-marxistickej kultúry.

Povedané značí, že materiály VP SSSR sú jednou zo subkultúr vyjadrenia myšlienok na základe  Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. Pre tých, ktorí sa stali nositeľmi tejto subkultúry, problémov, spojených s chápaním textov VP SSSR a vlastným ústnym a písomným výkladom rôznych aspektov KSB pre iných — niet. A z ich uhla pohľadu táto subkultúra vyjadrenia nimi si uvedomovaného zmyslu vo vzájomne sa dopĺňajúcej jednote ohlásení a zamlčaní je dostatočne čistá na to, aby vplývala na tok udalostí, smerom k prechodu ľudstva k civilizácii, v ktorej človečí typ usporiadania psychiky v skôr definovanom význame tohto termínu, pо prvé – bude uznaný za normálny pre všetkých od začiatku mladosti a, pо druhé – bude reprodukovaný v následnosti generácií na základe globálnej kultúry budúcnosti, zjednocujúcej celé ľudstvo. Vo výsledku sa ľudstvo premení na č(e)lo-večnosť.