No problémy s vnímaním mateiálov KSB majú príslušníci iných subkultúr, takisto fungujúcich na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. A každá z nich má vlastné predstavy o čistote jazyka.

V najantiľudskej podobe sú to ambície na právo vulgárne rozprávať vždy a všade, ktoré sa dopĺňajú požiadavkami voči iným ľuďom — zabezpečiť im chápanie všetkého a vždy, a k tomu ešte pohodlie, na osnove nimi používaného vulgárneho slovníka a niekoľkých desiatok iných všedných slov, ktoré musia byť vložené do viet, zložených nie viac než zo 4 — 5 slov, nerátajúc vulgarizmy, tak potrebné im v reči ako pauzy pre „odpočinok intelektu“ pri prechode od jednej viac-menej artikulovane vyjadrenej myšlienky k druhej.

Žiaľ, tohto štandartu „čistoty“ rodného jazyka, občas si to neuvedomujúc a nezamýšľajúc sa nad následkami, sa pridržiava vo svojom každodennom živote, ak nie väčšina «obyvateľov Ruska», tak tá časť, ktorá «je na očiach» a vytvára dojem o v spoločnosti dosiahnutej úrovni masovej (všeobecnej) kultúry. Avšak, títo ľudia sú obete defektnej výchovy, väčšinou rodinnej v rannom detstve. No ak tomuto štandartu „čistoty“ sa nepostaví do protikladu v každodennom živote iný štandart čistoty reči, tak v dôsledku ničiaceho vplyvu vulgárnej reči na tok udalostí a kultúru spoločnosti sa obeťami, no už iného druhu, môžu stať aj mnohí iní, vrátane aj v následnosti niekoľkých generácií.

Druhý štandart „čistoty“ jazyka, počínaj z popetrovských čias až do súčasnosti, podporuje určitá časť po-európsky vzdelanej vrstvy ruskej spoločnosti. Oni sa správajú tak, ako keby celý Ruský jazyk v jeho historickom vývoji chápali ako niečo neprístojné.

Ak do polovice 19. storočia oni tak opovrhovali ruským jazykom, že medzi sebou uprednostňovali sa vyjadrovať francúzštinou, ktorej ich v detstve učili dôkladnejšie než ruštine, tak po zrušení nevoľníctva sa stav zmenil, hoci tendencia vyhýbať sa ruským slovám ostala zachovaná. So zrušením nevoľníctva sa táto spoločenská vrstva vo svojom triednom zložení vynovila: objavila sa rôznorodá inteligencia, ktorú v detstve neučili francúzštinu ako rodný jazyk. Získajúc európske vzdelanie, začala do jazykového prostredia pre nich rodného ruského jazyka vláčiť čo možno najviac slov z európskych jazykov: nie preto, že nejaké aspekty života bolo nemožné vyjadriť po-rusky, ale z iných dôvodov.

Jedni jednoducho poklonkovali pred „vysoko osvieteným“ Západom[243] v mnohom následkom toho, že sami boli «ľavohemisférnymi» a v procese získania vzdelania po-európsky, si osvojovali prevažne slová bez dania ich do vzťahu so Životom a nevypracovávali si obrazné predstavy o tom, čo ich učili. Pre druhých bolo dôležité svoje vzdelanie ukázať jeden pred druhým, i pred prostým ľudom kvôli tomu, aby sa vyzdvihli, ak už nie v sociálnej hierarchii impéria, tak aspoň v mienke okolia a vo vlastnej domýšľavosti.

To neviedlo k ničomu, okrem rôzného druhu nekonkrétnostiam v chápaní nezmyselne do ruského jazyka preniknuvších slov a, ako dôsledok, neskôr vytváralo väčšie i menšie nepríjemnosti, čoho príklad uvedieme nižšie.

Svojho času predstavitelia tejto jazykovej subkultúry nemohli vysloviť slovo «záchod» a v ruskom jazyku sa objavilo slovo «sortir», prevzaté z francúzskeho jazyka a v príslušných situáciách označujúce to isté — potrebu odísť. V jazykovej kultúre národa toto slovo rýchlo získalo doteraz si zachovávajúci opovržlivo hanlivý význam (v preklade to totižto znamená „hajzel“)*. Keď k tomu došlo, tak zo začiatku uhladene jemný «sortir-hajzel» sa stal zakázaným slovom v po-európsky vzdelaných vrstvách spoločnosti a do ruského jazyka preniklo ešte jedno slovo — «toaleta», zachovavšie sa do súčasnosti vo svojom neutrálnom vzťahu k tomu, čo ono označuje.

Niekto sa môže spýtať, že akú škodu priniesla táto zámena? No škodu priniesla: v 20. storočí v architektúre mestských bytov toaleta začala susediť s kuchyňou, s jedálňou, čo nezodpovedá ruským národným predstavám o hygiene obydlia vo všetkých jeho aspektoch.[244] Reálny fakt: v päťdesiatyh rokoch 20. storočia starena, preživšia celý svoj život na dedine, nemohla uveriť svojej vnučke, keď jej opisovala rozmiestnenie miestností vo svojom mestskom byte: ako tento záchod môže byť vedľa kuchyne, kde musí všetko byť čisté, kde sa schádza rodina a kde skoro celý čas niekto niečo robí ohľadom gazdovstva? Ako používať takéto miesto „osamotenia“[245], keď vedľa sú ľudia? a ako možno špiniť zvukmi a smradom, z neho vychádzajúcimi, všetko to, čo sa robí v rodinnej čistote kuchyne?

То, v čom dedinská nevzdelaná starena mala pravdu, a pravdu nemali veľmi vzdelaní architekti a politici, uskutočnivší takúto politiku bytovej výstavby, sa prejavilo v projektoch obydlí oveľa neskorších, než «chruščovky»: toalety prestali susediť s kuchyňami a jedálňami, vytvoriac architektonicky jeden blok s komorami alebo susediac so spálňami, ktoré sú zvyčajne prázdne, keď je rodina spolu alebo má hostí. O to viac je to správne vo vzťahu k projektom «elitného» bývania. No tomu, že v domoch počas desaťročí sa záchod nachádzal neprijateľne blízko kuchyne a jedálne, napomohla zámena pôvodného ruského, jednoznačne chápaného termínu záchodnejednoznačne chápanou «toaletou»: veď toaletný stolík je vec, ktorá má byť čistá a môže stáť aj v spálni aj v kúpeľni.

Тí, ktorí si myslia, že príklad so zámenou termínu «záchod» je «pritiahnuté za vlasy» sekírovanie, v podstate nič nehovoriace, nech si pre úplnosť pocitov vo svojej «toalete» zariadia spálňu, a záchodovú misu odkryto namontujú do kuchyne alebo jedálne.

Niekomu sa uvedený príklad môže zdať málovýznamným, nakoľko umiestnenie hygienického bloku v byte z pohľadu mnohých, snívajúcich desaťročia o svojom byte alebo dome, je malichernosť, s ktorou je možné sa zmieriť. Avšak toto nie je malichernosť: tí, ktorí takto rozmýšľajú, sú proste nevnímaví a krátkozrakí…

No sú aj zjavné nie «malichernosti». Najväčšia z nich spočíva v tom, že v historickej minulosti práve tejto vrstve ruskej spoločnosti vďačíme za bezduchý (nekritický)* import marxizmu, čo prinieslo so sebou katastrofu kultúry a štátnosti v roku 1917 namiesto ich pretvorenia.

Prívrženci tohto štandartu „čistoty“ jazyka v rôznych obdobiach naťahali do ruského jazyka mnoho všelijakých slov, no nie všetky sa ujali. Таkto sa «аutomobil» ujal a nebol zamenený slovom «samochod» (aj keď v podstate je to doslovný preklad)*; а «aeroplán», aj keď prenikol do kultúry, tak následne bol vytlačený z používania ruským slovom «само­лёт – samolet, lietadlo»; avšak «мокроступы - mokrostupy» nedokázali vytlačiť z používania slovo «галоши - galoše», ktoré odišlo do minulosti jazyka v dôsledku toho, že samotná vec, získavšia pomenovanie «galoše», sa stratila z používania.

Táto vrstva «ruskojazyčných» je аktívna aj v súčasnosti: nimi zanesený rečový zvrat «vytvoriť imidž» v podstate označuje «vytvoriť falošný dojem», a preto jeho používanie takisto neprináša nič dobré. О škodlivosti zavlečenia do nášho jazyka slova «tolerantnosť» bolo povedané už skôr v poznámke. No vo svojej väčšine, podobní sprosťákom a primitívom, si oni neuvedomujú to, že ťahajú do rodného jazyka veľa odpadu — slov a rečových zvratov, vyskladavších sa v iných jazykoch a majúcich v nich konkrétny význam, no v Ruskom jazyku na vyjadrenie zmyslu[246] ničotný.

Proti nim vystupujú «horlitelia čistoty pôvodného ruského jazyka». Z ich uhla pohľadu nie sú prípustné žiadne prevzatia z cudzích jazykov. Časť z nich zaujíma toto stanovisko iba k súčasnosti a budúcnosti. Zase iní sa domnievajú, že prevzatia sú neprípustné nielen v súčasnosti a budúcnosti, ale jazyk musí byť očistený aj od prevzatí z druhých jazykov, uskutočnených v minulosti, ktoré sa v ňom  k dnešnému dňu udomácnili.