Potreba jazykových prostriedkov pre výmenu informácií medzi ľuďmi vzniká nielen kvôli nemožnosti pre väčšinu priamo čítať v psychike iných ľudí videnie ich obrazného myslenia, ako následok rozdielnosti ich morálnych merítok (štandartov), určujúcich algo-rytmiku celkovej psychickej činnosti. Totižto jednota morálnych (merítok) štandartov, predovšetkým, оtvára viac-menej široké možnosti pre priame čítanie videní obrazného myslenia druhého človeka (inými slovami, žiadna prevaha energetickej sily biopolí, žiadne zručnosti extrasenzoriky neumožňujú čítať informáciu z psychiky druhého človeka, ak je v nej chránená jeho objektívno spravodlivou (pravednou) mravnosťou; tо čо bude „prečítané“, bude skreslené nepravednými morálnymi merítkami samotného «psycholologického hackera»).

No pojmy i v psychike jedinca sú si nie navzájom ekvivalentné (v štruktúrno algoritmickom zmysle). Je to podmienené tým, že v obrazných predstavách jedinca o Objektívnej realite i rôzne obrazy nie sú ekvivalentné (v štruktúrno algoritmickom zmysle). Existuje neveľká skupina obrazov, ktoré sú počiatkom-východiskom vytvorenia všemožných postupností obrazov, videní, v ktorých človek zobrazuje tok udalostí v Objektívnej realite a v ktorých modeluje ich možný rozvoj a svoju účasť v nich. A, ako už bolo skôr povedané, je možné vyčleniť typ videnia sveta, v ktorom takým  «počiatkom-východiskom koordinátov» je obraz seba samého. To je «Ja-centrické» videnie sveta a jemu zodpovedá «Ja-centrické» chápanie sveta.

Ich hlavný a neodstraniteľný nedostatok je v tom, že Ja-centrické videnie sveta a chápanie sveta (svetonázor) sú podmienené meniacimi sa situáciami, do ktorých sa «Ja-centrum» dostáva, následkom čoho videnie a chápanie sveta subjektom sú nestabilné (neudržateľné) a vo výsledku je Život pre neho nepoznateľný a nepredpovedateľný. Toto videnie a chápanie sveta (svetonázor) nemá оbjektívny «počiatok-východisko koordinátov», kvôli čomu v ňom všetko nevyhnutne stráca konkrétnosť, zadanú v určitom momente «Ja-centrom». Následkom toho videnie sveta je mätúci kaleidoskop[155] a jemu na úrovni jazykových prostriedkov aj zodpovedá také isté kaleidoskopické svetaNЕchápanie.

Ako už bolo povedané, alternatívou k tomuto pre život nebezpečnému kaleidoskopu je videnie sveta a chápanie sveta na osnove iných medzne zovšeobecňujúcich kategórií (а takisto prvotných rozlíšení v kategórii Stavba Sveta) — procesu-trojjedinstva matérie-informácie-miery. Pretože Boh je nadmiernou reálnosťou, tak pri zostrojení postupnosti obrazov v tomto videní sveta je nemenným počiatkom-východiskom obraz Boží v duši človeka. Zvolením si Аbsolútneho počiatku-východiska, zobrazeného do duše človeka ako nemenného «počiatku-východiska koordinátov» pri zostrojení videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je zabezpečená udržateľnosť-stabilita psychiky a včasné odstránenie chýb psychickej činnosti jedincov a nimi tvorených kolektívov. Kaleidoskop sa mení na udržateľný Bohopočiatočný (Bohocentrický) mozaikový obraz Objektívnej reality, ktorej detailnosť rôznych fragmentov rozvíja každý človek podľa svojho uváženia, vychádzajúc zo svojich záujmov v súčinnosti so životnými podmienkami. S plynutím času tento svetonázor, súc Bohopočiatočným, človeka zaväzuje[156] vstúpiť do súladu s Bohom.

V chápaní sveta na základe trojjedinstva medzne zovšeobecňujúcich kategórií matéria-informácia-miera všetky jazykové prostriedky zodpovedajú miere (skrze «jať»: ѣ), t.j. — systému kódovania informácie, obrazov Objektívnej reality a obrazov vnútorného sveta subjektov[157]. V súlade s úlohou štandartov-merítok v algoritmike — byť prostriedkom riadenia informačných tokov v procesoch premeny informácie v algoritmoch — vo vnútrospoločenských vzťahoch ľudí sú jazykové prostriedky predovšetkým prostriedkami formovania morálnych merítok, spoločných pre viac alebo menej široký okruh osôb, na základe ktorých môžu vstúpiť do životného súladu a podporovať ho. Všetky ostatné funkcie jazykových prostriedkov v živote spoločnosti majú menší význam, než tento.

V súlade s tým, každá kultúrna jednota je charakterizovaná jednotou jazykových prostriedkov, jednotou obrazov a videní, jednotou stanovenia rôznymi jedincami vzájomných väzieb medzi jazykovými a obraznými zložkami chápania sveta. V procese rastu-dospievania si človek osvojuje túto trojakú jednotu jazykových prostriedkov, obrazov a videní, väzieb medzi nimi v tom tvare, v akom sa ona vyskladala v kultúre spoločnosti k momentu jeho narodenia sa do tohto sveta; а v určitej etape svojho osobného rozvoja mnohí začínajú túto trojakú jednotu meniť.

Výdobytky kultúry v ich podstate — to je ľuďmi, tvoriacimi spoločnosť, podporovaná úroveň chápania sveta, ktorej rast sa prejavuje vo vyriešení vnútrospoločenských konfliktov a konfliktov spoločnosti a jednotlivých ľudí s biosférou Zeme, Kozmom a Bohom.

Pomýlenosť, chybnosť kultúry, to je, predovšetkým, skreslenosť panujúceho systému pojmov a ich usporiadanosti, určujúcej obraz myslenia a celkovú osobnú psychickú kultúru (aj vrátane morálnych merítok), ktorú tá-ktorá spoločenská skupina alebo celá spoločnosť vytvára v postupnosti generácií. Chybovosť chápania sveta sa prejavuje v tom, že kultúrne spoločenstvo neprebýva v lade s Bohom, so Svetom, s druhými kultúrnymi spoločenstvami, a aj v nej samotnej môže byť medzi ľuďmi nesúlad. Všetky tieto neporiadky, nesváry sú prejavmi skazenosti mravov, t.j. morálnych merítok, v nej panujúcich, ktoré určujú algo-rytmiku myslenia, chápania sveta, i algo-rytmiku všetkej psychickej činnosti jak osobnej (individuálnej), tak aj kolektívnej (egregoriálnej).

2.4. О najlepšom svetonázore - chápaní sveta[158]

Avšak v davo-„elitárnej“ kultúre jedným zo základov jej existencie a pokračovania v následnosti pokolení je zámerné ohlupovanie ľudí v procese výchovy a získavania vzdelania. Preto mnohí  ľudia vo svojej osobnej kultúre používania slov a slovnej tvorby sú tak nedbanliví, že môžu byť charakterizovaní príslovím «hoc aj hrncom nazvi, len do pece nedávaj». Ich nielenže v detstve nenaučili to, o čom bolo predtým hovorené v tejto práci, no oni sa o tom ani sami nezamýšľajú. V súlade s tým sú aj takí, ktorí proste nie sú v používaní slov a slovnej tvorbe len nedbanliví, ale dokonca presvedčení, že ľubovoľný jav v Živote je prípustné nazvať hocakým slovom a určité predstavy o Živote možno vyjadriť hocakými slovami.

Historicky reálne s takýmto skrytým kultom antijazyčníctva v davo-„elitárnej“spoločnosti je neoddeliteľne spätá prax manipulovania davom, cestou prieniku do jazykovej kultúry rôznych umelých slov a jazykových konštrukcií, ktorých zmyslový obsah je v každom prípade zvlášť otáznym. Do tejto praxe patria všetky snahy:

·  pomenovať slovami to, čo reálne nie je, a dokonca to, čo neexistuje v matrici-predurčení existencie Stavby Sveta (iluzórne pojmy, zaobalené reálne prázdnymi slovami[159]);

·  vytvárať pojmy (v predtým ukázanom zmysle konkrétnosti väzby obrazu a jazykových konštrukcií), ktoré sú formálne lexikálne zhodné so všeobecne uznanými pojmami, no… pre určité sociálne skupiny sa javia ako oddeľujúce, pretože ich v spoločnosti všeobecne zaužívané jazykové komponenty sú v týchto sociálnych skupinách spojené s obraznými predstavami o Živote, odlišnými od všeobecne používaných[160];

·  ničiť hranice medzi rozličnými pojmami[161].

Таkéto procesy «riadenia pojmov» môžu byť veľmi rozsiahle. Príkladom takejto tvorby je vznik jazyka «esperanto». Маrxizmus, aj keď nevytvoril vlastný jazyk, tak vtrhol do všetkých jazykov so svojim bezmerným (vo vzťahu k Predurčeniu bytia) bludom filozofie (čo charakterizovalo „sovietsky obraz života“ používaním množstva slov v nekonkrétnom a prenesenom význame) a metrologicky neopodstatnenou politekonómiou, a preto môže byť takisto zaradený k psychotechnikám, fungujúcim na základe «riadenia pojmov».