«Či ste nepremýšľali o tom, že, ak [Korán] je od Boha, а vy ho zavrhujete, tak kto je viac zblúdivší, než vstúpivší do hlbokého rozporu [so skutočnosťou-pravdou]?» — v preklade М.-N.О. Оsmanova.

Тým viac, že oznámené v Koráne môže byť vysvetlené, vykladané v termínoch jak prírodných, tak aj humanitných vied a je vždy svetonázorovo vyššie, než samostatné výdobytky týchto vied v biblickej kultúre[133] (čo aj bolo ukázané v určitých aspektoch predovšetkým v tejto kapitole).

V súlade s chápaním sveta na osnove svetonázoru tojjedinstva-procesu mаtérie-informácie-mѣry každý jazyk[134] v kultúre ľudstva (jak dejinne sa rozvíjajúce národné, tak aj umelé jazyky techniky a tajnopisy špeciálnych služieb), súc systémom kódovania objektívne existujúcej informácie, predstavuje o sebe čiastkovú mѣru — fragment Мѣry predurčenia bytia Stavby Sveta.

А otázka о Rozlíšení ako o schopnosti človeka odlišovať «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí, vrátane chodu jeho psychickej činnosti, je nerozdeliteľne spojená s otázkou o myslení človeka v jazykových formách. Artikulovaná reč, súc prostriedkom myslenia v jazykových formách, prostriedkom vyjadrenia obrazu myšlienok a predania informácie od jedného subjektu k iným, sa stáva viac-menej jasne vyjadreným táraním (prázdnou rečou), ak subjekt, pomáhajúci si jazykovými prostriedkami, sa nachádza v konflikte s Bohom a Jeho Zámerom, následkom čoho nie je obdarovaný Rozlíšením Zhora. Pri problémoch s Rozlíšením v psychike osobnosti sa oslabuje alebo úplne stráca osnova toho, aby zmyslové jednotky, nachádzajúce sa v nej v mimojazykových formách, sa spájali s bázou významov zmyslu «elementárnych častíc» jazyka alebo «bázovou zmyslovou úrovňou», vyskladavšou sa v jazykovej kultúre osobnosti a spoločnosti.

Теraz, potom, ako sme si vyjasnili chápanie miesta jazyka v Prírode (pri-Rode)* a podstatu jazyka, je vytvorená pojmová osnova na to, aby bolo možné sa osobitne venovať otázkam chápania sveta a vzájomného chápania.

2.3. О pojmoch, svetonázore - chápaní sveta, vzájomnom chápaní[135]

Okrem všetkého ostatného každá kultúra je charakterizovaná v nej rozvitými spôsobmi chápania sveta a tým, čo možno nazvať «úrovňou chápania sveta-svetonázoru». Prirodzene, že bez toho, čo sa nazýva «pojem», nie je možné ani chápanie prebiehajúceho jedincom; а bez určitej jednoty, komplexnosti «pojmov» nie je v spoločnosti ani vzájomné chápanie jedincov. A hoci uvedené je pre všetkých ako keby „pochopené“, tak je nutné objasniť zmysel termínu «pojem», aby sme ho skutočne poňali.

Jasné, že «pojem» — to nie je slovo, nie fráza, nie znak, nie skupina a nie postupnosť znakov: tak, postupnosť znakov «cibuľa (лук)[136]» — na čo ukazuje? — na cibuľu v zmysle zeleniny, a opäť že — zelenú alebo kuchynskú? — na luk (лук) v zmysle zbrane, mechanického zariadenia na vrhanie striel? — alebo je to ruskou azbukou zapísaný anglický «look» v zmysle vzhľad? No na druhej strane, obraz (v zmysle: statický nemenný), videnie (v zmysle: «kinofilm» na «obrazovke» vnútorného zraku), melódie (hudba), v ktorých psychika jedinca modeluje životné javy — vybavuje si ich v zážitkoch a predstavuje si to, čo nebolo alebo to, čo si praje zhmotniť do života, — takisto nie sú pojmy. Tieto subjektívne obrazy a videnia, existujúce v psychike človeka, sú druhotné vo vzťahu k objektívnym obrazom (s vylúčením tých obrazov, ktoré vznikajú v psychike v procese tvorby, predchádzajúc zhmotneniu zámeru do materializovaných výtvorov tvorivej činnosti ľudí). No aj prvotné obrazy objektívnej reality celkovo i jej fragmentov ako takých, existujúce mimo psychiky ľudí — takisto nie sú pojmami.

Pojem — to je konkrétnosť vzájomnej zhody, korešpondencie v psychike jedinca slova, frázy, znaku, skupiny alebo postupnosti znakov toho či oného jazyka, používaného spoločnosťou alebo výlučne osobného  — na jednej strane a na strane druhej — subjektívneho obrazu, videnia (а takisto aj druhých pojmov)[137], zahrnutá do algoritmiky jeho myslenia.

Chápanie sveta subjektom — to je súhrn pojmov, vlastných jeho psychike. Pretože každý pojem je dvojkomponentný jav(konkrétny obraz+ konkrétne «slovo» nejakého jazyka), tak pojmy v tomto súhrne môžu byť vzájomne späté jak na úrovni jazykových prostriedkov, tak aj na úrovni obrazovej zložky (videnia sveta).  Toto je mozaikové chápanie a videnie sveta.

Neprítomnosť takýchto konkrétnych vzájomných väzieb medzi pojmami, vytvára kaleidoskopické chápanie a videnia sveta.

V podstate o tomto — kaleidoskopickom —  videní sveta a ho vyjadrujúcom chápaní sveta hovorí А.P. Čechov v „Nudnej histórii“ (Zo zápiskov starého človeka). Začína sa slovami:

«Žije v Rusku zaslúžilý profesor Nikolaj Stepanovič, taký tajný poradca a gavalier; má mnoho ruských a zahraničných vyznamenaní, že keď si ich musí pripínať, tak študenti ho titulujú ikonostasom. Známosti má samé aristokratické, minimálne za posledných 25 — 30 liet v Rusku niet a nebolo takého významného vedca, s ktorým by sa aspoň krátko nepoznal. Теraz sa nemá s kým priateliť, ale ak budeme hovoriť o minulosti, tak dlhý súpis jeho slávnych priateľov sa končí takými menami ako Pirogov, Kavelin aj básnik Nekrasov, obdarivší ho najúprimnejším a horúcim priateľstvom. Je členom všetkých ruských a troch zahraničných univerzít. Atď., atď... Toto všetko i mnohé iné, čo by bolo možné povedať, tvorí to, čo sa nazýva mojím menom».

А v samotnom texte je doznanie:

«Keď som mal predtým chuť niekoho alebo seba pochopiť, tak som sa sústredil nie na konanie, v ktorom je všetko podmienené, ale na želanie. Povedz mi, čo chceš, a ja poviem, kto si.[138]

A teraz oznámkujem seba: čo chcem ja?

Ja chcem, aby naše ženy, deti, priatelia, študenti milovali v nás nie meno, nie firmu a nie vinetu, ale obyčajných ľudí. Čo ešte? Chcel by som mať pomocníkov a následníkov. Čo ešte? Chcel by som sa zobudiť o sto rokov a hoc len jednym okom nazrieť, čo bude s vedou. Chcel by som ešte požiť desať rokov... Čo ďalej?

А ďalej nič. Rozmýšľam, dlho rozmýšľam a nič viac nemôžem vymyslieť. A nech by som ako dlho rozmýšľal a nech by kam skákali moje myšlienky, mne je jasné, že v mojich želaniach chýba niečo hlavné, niečo veľmi dôležité. V mojej vášni pre vedu, v mojom želaní žiť, v tomto sedení na cudzej posteli i v úsilí poznať seba samého, vo všetkých myšlienkach, pocitoch a pojmoch, ktoré o všetkom utváram, chýba niečo spoločné, čo by spojilo toto všetko do jedného celku. Každý pocit i každá myšlienka vo mne žije osamote, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.

А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič...

Pri takejto biede bolo dosť vážnej choroby, strachu zo smrti, vplyvu okolností a ľudí, aby všetko to, čo som predtým považoval za svoj svetonázor a v čom som videl zmysel a radosť svojho života, sa prevrátilo hore nohami a rozbilo nadranc. Preto nie je vôbec divné, že posledné mesiace svojho života som zamračil myšlienkami a pocitmi, hodnými otroka a barbara, že teraz som ľahostajný a nevšímam si svitanie. Ak v človeku niet toho, čo je vyššie a silnejšie než všetky vonkajšie vplyvy, tak, ozaj, stačí mu nádcha, aby stratil rovnováhu a začal vidieť v každom vtákovi kuvika, v každom zvuku počul psie zavýjanie. A celý jeho pesimizmus alebo optimizmus s jeho veľkými aj malými myšlienkami majú v tom momente iba význam symptómu a ničoho viac.