Som premožený, Ak takto, tak niet o čom ďalej rozmýšľať, niet o čom rozprávať. Budem sedieť a mlčky čakať, čo bude».

А.P. Čechov je odrazom obrazu myslenia ruskej liberálno-humanistickej inteligencie konca XIX. — začiatku ХХ. storočia. Vyššie uvedený fragment „Nudnej histórie“ je v podstate priznaním konceptuálnej bezmocnosti ruskej inteligencie, zahŕňajúce aj vysvetlenie príčiny tejto biedy — kaleidoskopický idiotizmus na základe Ja-centrizmu a adeizmu:

«Každý pocit a každá myšlienka vo mne žijú osobitne, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.

А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič».

Konkrétne toto Ja-centrické, kaleidoskopické videnie sveta, zrodivšie konceptuálnu bezmocnosť, sa prejavilo v zvonku riadených katastrofách štátnosti ruskej civilizácie v roku 1917 a v roku 1991. Aby sme sa vyhli katastrofám kultúry v budúcnosti je nutné oslobodiť sa od kaleidoskopického idiotizmu, ktorého základom je Ja-centrizmus a adeizmus.

Rozdiel medzi chápaním sveta a videním sveta je v tom, že chápanie sveta je nemožné bez jazykových prostriedkov, a videnie sveta, predstavujúc o sebe model Objektívnej reality na základe obrazov, vlastných psychike jedinca, môže existovať aj bez jazykových prostriedkov[139]. Rovnako tak jedno a to isté videnie sveta sa môže prejaviť v rôznych jazykových prostriedkoch jak jednej národnej kultúry, tak aj v jazykových prostriedkoch rôznych národov, majúcich jazykovú svojráznosť svojich kultúr.

Ako už bolo skôr povedané, pojem je vo svojej podstate jednota konkrétneho slova a konkrétneho obrazu, vyskladavšieho sa vo vnútornom svete človeka a odrážajúceho v jeho psychike niečo existujúce v Objektívnej realite (alebo predpokladajúce jeho realizáciu). Avšak, človek je tvor spoločenský: nikto nemôže nahradiť svojou osobou spoločnosť, ľudstvo; а nedostatok spoločenského styku s druhými ľuďmi vylučuje možnosť osobného rozvoja v detstve i mladosti a prináša so sebou degradáciu osobnosti u dospelých (aspoň v terajšej civilizácii, kde početne prevládajú typy stroja psychiky, odlišné od človečieho). Nositeľmi pojmov sú živí ľudia, tvoriaci spoločnosť[140].

Jednym z faktorov, spájajúcich ľudí v spoločnosti, je vzájomné chápanie sa; а jednym z faktorov rozluky je neprítomnosť vzájomného chápania sa. Vzájomné chápanie medzi ľuďmi znamená, že jedne a tie isté jazykové prostriedky vyvolávajú u rôznych ľudí zhodné obrazy; а obrazom jedných a tých istých javov v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú zhodné konštrukcie (štruktúrne formy) jedného a toho istého jazyka.

Primerane tomu je vzájomné chápanie sťažené alebo vylúčené, ak jedne a tie isté jazykové prostriedky u rôznych ľudí vyvolávajú rôzne obrazy alebo nevyvolávajú žiadne obrazy. Ak jednym a tým istým javom v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú rôzne jazykové konštrukcie, a tieto konštrukcie vylučujú prechod na základe «synoným» (slov so zhodným alebo blízkym významom) оd  nich k druhým jazykovým konštrukciám, zabezpečujúcim vzájomné chápanie, tak vzájomné chápanie medzi nimi je takisto nemožné.

V súlade so štatistickou[141] možnosťou alebo nemožnosťou vzájomného chápania jeden druhého rôznymi ľuďmi v spoločnosti môžu byť pojmy rozdelené na dve kategórie:

·  pojmy všeobecne uznané, ktoré zabezpečujú bezproblémové vzájomné chápanie v styku dostatočne širokého okruhu ľudí na princípe rozumie sa to «samo sebou», následkom čoho v súhrne týchto pojmov sa odráža «úroveň chápania sveta» tej či onej sociálnej skupiny alebo celej spoločnosti;

·  pojmy, oddeľujúce ich nositeľov оd ostatnej spoločnosti; «оddeľujúce» — v tom zmysle, že dosiahnutie vzájomného chápania s ich nositeľmi na princípe rozumie sa «samo sebou» sa ukazuje viac-menej sťaženým, a aj nemožným ak nie vo všetkých životných otázkach, tak isto v niektorých z nich[142].

Princípy vzniku оddeľujúcich pojmov spočívajú v tom, že ich nositelia kvôli profesionálnej špecifikácii, zriedkavosti alebo unikátnosti svojej životnej skúsenosti:

·  buď disponujú obrazmi, ktoré nie sú vlastné psychike väčšiny;

·  alebo majú väčšiu slovnú zásobu a používajú jazykové konštrukcie, ktoré iní nedokážu rozobrať a ozmysliť si po-svojom;

·  alebo v ich psychike vznikajú spojenia medzi obrazmi a jazykovými prostriedkami, odlišné od spojení vo všeobecne uznaných pojmoch;

·  alebo všetky tri uvedené faktory sa vzájomne prepletajú.

V spoločnosti existuje vždy určitý počet ľudí, ktorí vedome a zámerne podporujú existujúcu tradíciu chápania sveta na základe vyskladavšieho sa systému všeobecne prijatých pojmov.

Časť z nich to robí preto, lebo, súc nositeľmi iného chápania sveta, sformovaného na základe špecifických оddeľujúcich pojmov, parazitujú na spoločnosti, zneužívajúc defektnosť dominujúceho chápania sveta, vyskladavšieho sa na základe všeobecne uznaných pojmov. Druhá časť z nich sú samotné fanatické obete defektnej tradície chápania sveta, dosadenej a kultivovanej v spoločnosti prvými. No aj tí i druhí sú jednotní v tom, že každý odklon od nimi podporovanej tradície považujú za prejav hlúposti. Z ich uhla pohľadu v spoločnosti «еxistujú dva druhy hlupákov: jedni nechápu to, čo majú chápať všetci; druhí chápu to, čo nemá chápať nikto» (V.О.Kľjučevskij. Spisy v 9 zväzkoch, zv. 9, Моskva, «Мyseľ», 1990, str. 368).

Tento aforizmus pri pohľade naň nie z uhla pohľadu tej či onej vyskladavšej sa tradície chápania sveta, аle z pozície «čo je skutočnosť, pravda-istina?», má takisto zmysel: v závislosti na tom, čo o sebe predstavuje oddeľujúci pojem subjektu, kvôli privŕženosti ku ktorému ho okolie pripočítava k jednému z dvoch druhov «hlupákov», оn buď ustupuje nositeľom všeobecne uznaných pojmov v príslušných oblastiach činnosti, alebo objektívne má nad nimi prevahu.

Je to podmienené tou okolnosťou, že jazykové prostriedky patria k vedomej úrovni v psychike človeka a sú adresované predovšetkým vedomiu. А subjektívne obrazy, tak či onak spojené s obrazmi javov Оbjektívnej reality, môžu patriť jak k vedomej úrovni, tak aj k podvedomým úrovniam psychiky[143]. Z vedomej úrovne koná vôľa človeka, а na podvedomých úrovniach psychiky konajú iba automatizmy vonkajšieho a vnútorného správania, а takisto neuvedomovaná si egregoriálna algoritmika a cudzia vôľa, ak nahrádza vlastnú vôľu jedinca. Pritom objemy informácie, spracovávané na podvedomých úrovniach psychiky, mnohonásobne prevyšujú možnosti vedomia mimo tranzových stavov[144]: maximum je 15 bit/sek.[145] a 7 — 9 rôznych objektov súčasne. Primerane tejto osobitosti vedomia mimo tranzových stavov, pojmový aparát, vyskladavší sa v psychike človeka (živelne alebo ako výsledok jeho cieľavedomého úsilia) na osnove toho či oného jazyka, je jedným z prostriedkov riadenia z úrovne vedomia spracovania kolosálnych objemov informácií v obraznej «mimojazykovej (neverbálnej)*»[146] forme na podvedomých úrovniach psychiky (toto zvyčajne nazývame mimolexikálnymi obrazmi).

Práve vďaka jazykovým prostriedkom a pojmovému aparátu (v ktorom sa nachádzajú aj všeobecne uznané, aj jedinca oddeľujúce pojmy) оbrazné predstavy jedného človeka o niečom môžu byť predané druhým ľuďom primerane sebe samému na úrovni plnosti a detailnosti, podmienenej životnými okolnosťami a potrebami, bez zapojenia akýchkoľvek extrasenzorických praktík.