Následkom toho neohraničená Objektívna realita, zobrazovaná v ohraničenej psychike človeka väčšou časťou v podobe mimolexikálnych rôznych obrazov na základe Rozlíšenia, môže byť spoznávaná v nejakých svojich prejavoch sprostredkovane, t.j. prostredníctvom osobnej skúsenosti iných ľudí, vrátane skúseností predchádzajúcich pokolení, a nielen prostredníctvom osobnej skúsenosti samotného subjektu.

Okrem toho, pojmový aparát, súc prostriedkom «superhustého zbalenia („spakovania“)*» оbrazov podvedomých úrovní psychiky do jazykových konštrukcií, poskytuje možnosť modelovať na úrovni vedomia (mimo tranzových stavov) plynutie udalostí v Оbjektívnej realite, vrátane v zrýchlenom časovom pomere, čo je pre subjekt základom výberu najlepšej línie správania sa z množiny možných modelov. V tomto procese modelovania s cieľom zostrojenia najlepšej línie budúceho správania sa, práve prítomnosť oddeľujúcich pojmov dáva jednym možnosť uvedomiť si mimo tranzových stavov to, čo si iní uvedomiť nemôžu, alebo si môžu uvedomiť iba v tranzových stavoch alebo na základe špecifických duchovných praktík (rôznorodé jógy) v nejakých obrazoch, inotajovo-symbolických[147]vo vzťahu k uvedomeniu si Objektívnej reality mimo tranzových stavov.

No presne takisto práve prítomnosť v psychike jedinca oddeľujúcich pojmov, hrubo (nedostatočne detailne vo vzťahu k riešenej úlohe) a chybne zobrazujúcich javy Objektívnej reality, vedie ľudí k viac-menej závažným chybám, a aj k záhube ich samých a k neúmyselnému spôsobeniu škody okoliu a Prírode.

Pojem v psychike subjektu vzniká ako konkrétna vzájomná väzba medzi jazykovými prostriedkami myslenia (vyjadrenia myšlienok) a subjektívnymi («mimojazykovými» vo vzťahu k jazykom, používaným v spoločnosti) оbrazmi, videniami, melódiami, patriacimi do vnútorného sveta človeka[148]. Vznik pojmu v psychike jedinca je proces, smerujúci:

·  buď od jazykových prostriedkov, používaných spoločnosťou alebo jedincom Þ k obrazom vnútorného sveta — pri počúvaní, čítaní, osvojení si výdobytkov kultúry, výmene názorov s druhými ľuďmi;

·  alebo od obrazov a videní vnútorného sveta (v každom konkrétnom prípade nejako spätých s obrazmi objektívnej reality) Þ k jazykovým prostriedkom, používaných spoločnosťou, alebo k osobným jazykovým prostriedkom[149], — pri bezprostrednom poznaní Оbjektívnej reality, pri modifikácii kultúry (pri takomto smerovaní procesu môžu byť vytvárané aj nové obrazné modely Оbjektívnej reality a jej fragmentov, aj nové jazykové prostriedky).

Pritom nie je záväzné, aby takáto väzba medzi jazykovou a obrazovou časťou pojmu bola určená raz a navždy a bola nemenná: to sa týka jak všeobecne uznaných pojmov, tak aj oddeľujúcich. Je nutné, aby takáto konkretizácia vznikala zakaždým pri použití jazykových prostriedkov na vyjadrenie vlastného obrazu myšlienok i pri snahe pochopiť obraz myšlienok iných ľudí. To jest, vo svojom vnútornom svete nájsť existujúce (alebo zobraziť nové) оbrazy pre druhými ľuďmi používané jazykové prostriedky, aby bola možnosť v obrazoch svojho vútorného sveta modelovať tie životné javy, na ktoré iní poukazujú jazykovými prostriedkami, podporovanými spoločnosťou.

Každý pre spoločnosť nový pojem vzniká (t.j. prvykrát sa objavuje) ako vlastníctvo osoby, a nie skupiny osôb. Оn vzniká ako dohad, domienka.

Domienka je vo svojej podstate tiež určité spojenie medzi mimolexikálnymi obrazmi, vlastnými psychike človeka a lexikálnymi formami toho či oného jazyka. No оd pojmu sa domienka odlišuje tým, že nie je zahrnutá v algoritmike myslenia subjektu.[150]

Subjekt môže domienku zahrnúť do algoritmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane jeho pojmom; môže ju aj nezačleniť do algoritmiky svojho myslenia, ale podeliť sa s ňou s niekým zo svojho okolia. Ten ju pojme a začlení do algo-rytmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane už jeho pojmom, aj keď «dovtípivším sa»[151] bol niekto iný, u koho sa pojmom nestala (je možné, že «dovtípivší sa» prijme tento pojem potom, ako sa stane viac-menej všeobecne uznaným, a bude, možno, taktiež «čerpať» svoje «аutorské» práva); Subjekt môže odmietnuť jak svoju vlastnú, tak aj od iného človeka mu predanú domienku alebo ju z nejakých príčin pred okolím utajiť a domienku (pokiaľ sa nestane ničím pojmom) pohltí kolektívne podvedomie (egregor), z ktorého môže byť v hotovom tvare kýmkoľvek vyžiadaná hoci aj po mnohých storočiach.

Ak v momente svojho objavenia sa nie je v spoločnosti všeobecne prijatým pojmom, tak každá pre spoločnosť nová domienka, stanúc sa pojmom kohokoľvek, je spočiatku subjekt oddeľujúcim pojmom. Môže takým aj zostať a následne zmiznúť zo spoločnosti so smrťou subjekta-nositeľa (alebo o niečo skôr v prípade, ak ho subjekt ešte počas života odmietne). No nový pojem sa môže stať aj vlastníctvom skupiny osôb, t.j. stať sa v nej všeobecne uznaným, ak každá z nich vypracuje v procese myslenia rovnakú konkrétnosť spojenia slovesno-symbolickej (jazykovej) a obraznej (mimojazykovej) časti pojmu.

A táto komplexnosť, celistvosť konkrétnej väzby jazykovej a mimojazykovej časti pojmu je základom vzájomného chápania sa v spoločnosti; а jej neprítomnosť — príčinou nepochopenia sa.

V súlade s tým chápanie čohokoľvek subjektom je nemožné, ak:

·  si neosvojil potrebné jazykové prostriedky;

·  v jeho psychike chýbajú obrazy, ktoré subjekt potrebuje na modelovanie príslušných životných javov;

·  nepodarí sa ustanoviť konkrétnosť vzájomnej väzby medzi jazykovou a nejazykovou (obraznou) časťou pojmu, skupiny pojmov alebo ich postupnosti.

Tými istými faktormi je podmienená aj novota pojmov: môžu vzniknúť najprv netypické obrazy, ktoré budú vyžadovať pre svoje vyjadrenie v pojmoch jazykové prostriedky; pre všeobecne známe obrazy môžu byť určené nové spojenia so všeobecne známymi slovami, v dôsledku čoho predtým nepreviazané obrazy sa môžu navzájom prepojiť cez systémy asociatívnych väzieb jazykových prostriedkov (jednokorenných slov, slov zhodného znenia, jednoty kontextu použitia slov a pod.); a toto môže zmeniť chápanie sveta.

Chápanie Života ako takého, t.j. chápanie sveta, môže byť chybné, skreslené aj pri nerozvinutosti jazykových prostriedkov; aj pri nesúlade subjektívnych obrazov psychiky jedinca s obrazmi Оbjektívnej reality ako takej; aj pri chybách psychiky v nastolení vzájomných spojení medzi jazykovými prostriedkami a obrazmi vnútorného sveta človeka; а takisto aj pri chybách psychiky v nastolení usporiadania vzájomných väzieb medzi rozličnými obrazmi (v pároch «оbraz № 1 — оbraz № 2») a medzi obrazmi a pojmami (v pároch «pojem — оbraz bez slov, t.j. mimo pojmu)[152].

V súlade s tým ani všeobecná uznanosť pojmu, ani jeho oddeľujúci charakter nie sú znakmi jeho skutočnosti-pravdivosti, ako presne takisto nie sú znakmi jeho nesprávnosti alebo zlomyseľnej lživosti. Na otázku o tom, čo je lživé, čo pravdivé — dá odpovede iba životná prax na základe použitia toho-ktorého pojmu a chápania sveta celkovo.

Ak človek v styku, komunikácii s druhým človekom je schopný prijímať priamo z psychiky druhého človeka obrazy a videnia, v ktorých prebieha jeho obrazné myslenie, tak on za určitých podmienok nepotrebuje jazykové prostriedky nato, aby bol v súlade s okolím. Ak toto dokážu dvaja alebo viacerí, tak oni takisto za určitých podmienok nepotrebujú jazykové prostriedky k tomu, aby boli vzájomne v súlade. Podmienkou k tomu je jednota ich morálnych merítok (štandartov), určujúcich algoritmiku psychickej činnosti človeka[153] (aj vrátane vstup do tých-ktorých egregorov), a ako následok — vzájomne sa doplňujúce systémy vzťahov každého z nich k toku udalostí života a videní obrazného myslenia druhého, k im spoločnému Svetu, k misii každého z nich v tomto Svete[154] (hoci lad s Bohom a Svetom nimi môže byť aj nepodporovaný a oni môžu konať v medziach Božieho dopustenia).