Ak sa vrátime k terminológii tých čias, keď veda nepoznala také slová ako plazma, pole a vákuum občas považovala za prázdnotu[112], tak všetka matéria sa delila podľa «viditeľnosti — neviditeľnosti»[113] na «hrubú» a rozličné «jemné matérie»; alebo inak — na hmotu (viditeľné a hmatateľné, fyzické) a ducha (neviditeľné väčšinou ľudí v bežnom stave ich bdelého vedomia, no inokedy viditeľné, citeľné a hmatateľné pri zmenených stavoch bdelého vedomia obyčajných ľudí a okrem toho — dostupné vnímaniu ľudí, patriacich do málopočetnej skupiny, ktorú sa teraz zaužívalo nazývať «extrasenzorici»).

V tých časoch vzniklo príslovie «niet veci bez obrazu»[114]. Je možné ho zovšeobecniť: «niet matérie bez obrazu»[115], počom sa ono môže stať aj opačným v tom zmysle, že «niet obrazu bez matérie, v ktorej je on zachytený, zvečnený». Т.j. všetky agregátne stavy matérie vystupujú pred človekom v tých alebo iných obrazoch a okrem toho obsahujú aj určitú vnútornú obraznosť.

No nevyhnutne vyvstane otázka o tom, ako sú materiálnosť a obraznosť všetkého bytia v Stavbe Sveta spojené s mierou[116] — číselnou určitosťou-jednoznačnosťou, t.j. jednoznačnosťou množstevnou a radovou, spolu vytvárajúcou vektorovo-matričnú jednoznačnosť, vrátane určenia rozdielnosti pravého a ľavého systému koordinátov?

Slová «rozmeral mierou» prekladu I.J. Kračkovského súry 25 sú ekvivalentné tomu, že Boh pridal všetkému určitý, konkrétny obraz, t.j. všetko vytvoril. Toto vysvetlíme.

Na vytvorenie číselného určenia priestorovej súrozmernosti na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri vzájomne neidentické usporiadané (t.j. očíslované) osi a etalón dĺžkovej jednotky. Toto všetko spolu je miera, vytvárajúca priestor.

V tomto systéme súradníc tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v určitom poradí (formáte) zadávajú polohu bodu so zreteľom na začiatky súradníc. Ak v priestorovej súrozmernosti sú zaznačené súradnice množiny bodov, tak oni určujú v priestore obraz, buď množstvo rozptýlených bodov, povrch alebo objem.

To je priestorová forma, vymeraná v matérii-priestore, ktorá sa nachádza v nejakom agregátnom stave (а nie v prázdnom priestore-úložisku).

Ak máme úlohu priradenia číselnej určitosti riešiť vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho agregátny stav matérie  navonok i vo vnútri priestorovej číselne určenej (definovanej) formy (na jednej i na druhej strane hranice, zadanej mierou) môže sa stať rôznym a určitý objekt sa prejaví v matérii-priestore podľa rozdielnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri a na povrchu vopred metricky zadanej priestorovej formy[117].

Ak vo vnútri i na povrchu priestorovej formy agregátny stav matérie-priestoru je jeden a ten istý, tak dôjdeme k aforizmu, ktorý bol v rôznych dobách pripisovaný rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku o tom, ako robí svoje sochy, sochár odpovedal: “Zoberiem mramorový balvan a osekám z neho všetko zbytočné”, — skutočne, lepšie nepovieš.

Tento proces osekania zbytočného z balvana, obsahujúci priestrovú formu, môže byť číselne opísaný ako pracovný program obrábacieho stroja s číselným programovým riadením (ČPR). Sochár tak pracuje na základe svojej očnej mierky a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného rozmerania matérie-priestoru na jeho vedomú úroveň v procese tvorby nevystupuje, aj keď obrazy jeho vnútorného sveta takisto obsahujú číselnú konkrétnosť, ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, uskutočňovaného či už programovaným obrábacím strojom, či už tvorivým úsilím človeka, obraz, objektívne už existujúci ako informácia v psychike (а tak isto aj v programe, vytvorenom psychikou programátorov), zapísaná pomocou určitého kódu, prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je v tom, že v obrábacom stroji s ČPR (napr. CNC fréza)* pracuje jeden z kódov, vytvorených kultúrou spoločnosti, a človek-sochár tvorí na základe jemu Zhora danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu-mѢry; inými slovami kód pre obrábací stroj začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód-mѣrа u človeka pracuje oddávna, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný.

No, potom, ako dostaneme obraz sochy, zostáva ešte spomenúť starogrécku legendu o sochárovi Pygmaliónovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej (množstevnej a radovej) určenosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, následkom čoho chladný mramor sa zmenil na živé telo, nesúce ducha, a socha, v súlade s tým, sa premenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou.

A ako už neraz sa v dejinách hovorilo, každý človek je sám voči sebe i «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), i «Pygmaliónom», i «Galateou».

Pohyb priestorovej formy v súlade s vybraným systémom koordinátov mení formu, zadanú číselnými konštantami (nemennými, na «vibrácie»[118] — melódiu i hudobný sprievod a zápis «vibrácií» (melódie a hudobného sprievodu) v priestore vytvára priestorovú formu: tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil v gramafónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfu špirálovitej zvukovej drážky na povrchu platne. V súlade s tým aforizmus «аrchitektúra — to je stuhnutá hudba» je v podstate správnym aforizmom; a opačne — vplyv hudby vytvára v psychike človeka pre ňu nové obrazy a vyvoláva do procesu[119] psychickej činnosti už v pamäti existujúce obrazy.

Porovnanie jedného pohybu s druhým, z ktorých každý je kmitavým procesom s určitými frekvenčnými charakteristikami, vytvára čas; t.j. čas je vnímanie pohybu, ako zmeny jedného procesu v porovnaní s druhým procesom, berúcim na seba úlohu etalonóveho procesu[120].

Tieto príklady ukazujú, že číselné určenie (množstevné a radové) i obraznosť sveta (samozrejme, materiálneho) sú vzájomne späté. Je možné uviesť iné príklady, ktoré ukážu, že takisto sú vzájomne späté číselná určitosť a «melódie a aranžmá» jak v prírode, tak aj v spoločnosti. Ukázať neexistenciu tejto vzájomnej spätosti sa nepodarí. A Stavba Sveta (Svet) vystupuje ako trojjedinstvo-proces[121] matérie-informácie-mѣry:

 1.  v Stavbe Sveta je matéria vždy;

 2.  všetkým fragmentom Stavby Sveta je vlastná obraznosť (navonok viditeľná a vnútorne štruktúrna) a určité vibrácie, neodeliteľne spojené s predurčením týchto fragmentov, s ich špecifickými funkciami v živote Stavby Sveta, a tieto vibrácie predstavujú (obsahujú v sebe) оbjektívnu funkcionálne účelovú informáciu;

 3.  a vo všetkom je mѣra, majúca holografické (alebo fraktálne) vlastnosti (t.j. časť obsahuje v sebe všetko, potrebné na vybudovanie celostnosti) a predstavuje o sebe:

  > vo vzťahu k matérii matricu jej možných stavov a prechodov z jedného stavu do druhého a

  > vo vzťahu k informácii — všeobjímajúci (všezahŕňajúci) systém kódovania informácie, t.j. objektívneho životného zmyslu.

Ak pritom spomenieme, že:

·  súbor informácií, оpisujúci charakter premeny vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu, a

·  mier(meradiel), riadiacich prenos tokov v algoritme sa meniacej informácie od každého bloku k iným,

predstavuje algoritmus a pod algoritmikou sa chápe súbor čiastkových funkčne špecializovaných algoritmov, tak: