Изменить стиль страницы

То jеst:

«Slovo» — to je osobitý jav v jazyku, ktorého konkrétnym prípadom sú jednotky evidenčného súpisu výkladových slovníkov, obsahujúce jeden alebo zriedkavo dva slovné korene — nosiče «zmyslových jednotiek», ktoré sú nedeliteľné.

«Slovо» ako «žáner» ústnej alebo písomnej tvorby, majúc vnútornú rytmiku, nesúcu určitú «hudbu (melódiu a overtóny) reči» alebo architektúru usporiadania písmen-оbrazov[86], je v mnohom podobné hudobným dielam v tom zmysle, že: je ho možné vnímať ako celok a v predaní iným reprodukovať natoľko presne, nakoľko to umožňuje vládnutie vlastnou pamäťou. A v súlade s tým, posudzovať zmysel diela ústnej alebo písomnej rečovej tvorby, patriacej dо žánru «slova», nevypočujúc alebo neprečítajúc si ho úplne od začiatku do konca — znamená upadať do sebaklamu.

No ak máme prerozprávať «slovo» «vlastnými slovami-slabikami» v inom poradí, tak toto sa stáva nemožným: buď človek zmĺkne preto, že sám nedokáže vytvoriť vlastné «usporiadanie slov-slabík»[87]; alebo «slovо» stráca jemu vlastnú počiatočnú autorsky originálnu konkrétnosť zmyslu následkom zmeny usporiadania «slov-slabík» tým, kto sa ho pokúša „interpretovať“, vytvárajúc vlastné usporiadanie «slov-slabík»; alebo sa rozpadne na viac či menej jasne vyjadrený nezmysel presne tak, ako sa rozpadá na neharmonické zvuky hudba, ak sa ju pokúšajú zahrať tí, ktorí nemajú hudobný sluch, kto neovláda hudobný nástroj na požadovanej úrovni, ten ktorého hudobná pamäť je slabá, alebo kto nedokázal pochopiť hudobné dielo iného človeka ako celok.

Pre človeka, majúceho zmysel-cit pre jazyk, táto osobitosť «slova» ako žánru rečovej tvorby, podmienená prítomnosťou v «slove» osobitej vnútornej rytmiky, melodičnosti a overtónov, je výrazná rovnako tak, ako je výrazný rozdiel medzi hudbou a šumom pre človeka, majúceho hudobný sluch a minimálnu úroveň hudobnej kultúry ak aj nie skladateľa a interpreta, tak aspoň poslucháča.

Avšak, ak zmysel-cit pre jazyk nie je rozvinutý, tak všetko vyššie napísané o osobitosti «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej rečovej tvorby je nezmyslom, ktorý objektívne v živote nemá miesto, ešte horšie — je to zámerné táranie, ktorému VP SSSR pridal náučno-vedecký obraz[88] kvôli tomu, aby „vedecky“ zdôvodnene povýšil svoje texty na úroveň kánonickej dogmy, ktorá je určená na to, aby si podmanila ľudí a ktorú zmeniť v čomkoľvek je „ťažkým zločinom“.

*         *         *

Oponovať prívržencom takýchto názorov je beznádejnou vecou, no už F.I.Tjutčev v roku 1836 o takýchto ľuďoch napísal:

Oni nepočujú a nevidia
Žijú v svete svom, ako v tmách,
Pre nich aj slnka, vedieť nedychtia,
I života niet v morských vlnách.
Lúče k nim do duše neschádzali,
Vesna v ich hrudi nekvitla,
Pri nich lesy nehovorili,
A noc hviezdná nemá bola!
A jazykmi nepozemskými,
Búria sa rieky i lesy,
V noci sa neradili s nimi
V besede družnej búriek besy!
Nie ich vina: pojmi ak môžeš,
Tela život hluchonemý!
Beda, dušu v ňom neznepokojíš
Ani hlas matere samotný!

Aj toto je takisto príkladom «slova» ako rečového žánru v skôr uvedenom zmysle, no je to dielčí prípad «slova» — slovo veršované, v ktorom vnútorná rytmika, melodičnosť a overtóny «slova» ležia otvorene na povrchu textu. Vo všeobecnom prípade to môže byť aj nie tak a pre ich vyjavenie je potrebné text podrobiť analýze prostriedkami matematickej štatistiky a jeho zvučanie — аkustickej spektrálnej analýze. 

*         *         *

No ľudia aj bez vedeckého a mystického zdôvodnenia sú schopní pozdvihnúť na úroveň dogmy  všetko, čo je výhodné pre tých, ktorí im vládnu alebo ašpirujú na takúto moc, kvôli tomu, aby im (ľuďom) v riečisku Zámeru navrhovaný trud[89] a zodpovednosť preložili na iných. Тá okolnosť, že zbaviac sa starostí a zodpovednosti v riečisku Zámeru, dostanú jarmo a ich „život“ i smrť prestanú byť slobodné a budú prebiehať v oblasti Božieho dopustenia, kedy iní budú vo vzťahu k nim všetko-si-dovoľovať, — о tom sa oni nezamýšľajú, povyšujúc čokoľvek na úroveň dogiem, ktoré porušiť je najťažším zločinom v očiach majiteľov dogiem a ostatných otrokov tých istých dogiem.

Avšak, ak text alebo ústna reč obsahuje v sebe rytmiku, melódiu, overtóny, tak  toto je objektívna dannosť, ktorá takisto sa určitým spôsobom objektívne prejavuje v Živote, aj keď plynie pomimo zmyslov, vnímania a vedomia mnohých. Preto na úroveň «slova» nie je možné povýšiť ústnu reč alebo text (ako celok alebo niektoré ich fragmenty), ak v nich niet vnútornej štruktúrnej rytmiky, melódie, overtónov. No ak reč (text) objektívne «slovom» je, takpomocou subjektívnej osobnej kultúry reči autora «slova» sa v ňom dosahuje najvyššia možná (jednoznačná alebo mnohoznačná) konkrétnosť zmyslu, ktorý vnútorná štruktúra slova chráni najlepším možným spôsobom pred zvrátením.

A jav «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej reči nás znova vracia k «mágii slova», no nie na úrovni skúmania mien (podstatných, nominálnych, prídavných a pod.) a slovies, ale na vyššej — vo vzťahu k «slovám-slabikám» integrálnej úrovni.

2.2. Jazyk v Prírode a podstata jazyka[90]

Všetko, v predchádzajúcich kapitolách napísané, poukazuje na to, že mnohými pokoleniami vyrytá priepasť, rozdeľujúca v historicky sa vyskladavšej kultúre prírodovedné a humanitné Poznanie a vzdelanie, je neprirodzeným javom. Na jednom okraji tejto priepasti bujnie džungľa mravne vykastrovaných prírodných vied[91], presnejšie, technických a iných aplikovaných vied, vyplývajúcich zo všeobecnej existencie a bezprostredne vplývajúcich na obraz života civilizácie  i ho  formujúcich; а na druhom okraji tej istej priepasti plne prekvitá abstraktný „humanizmus“ a tmárstvo, z väčšej časti aplikované[92], nariekanie nad životom a moralizovanie, rôznorodý druhotný slovný blud, zlomyseľné a nezmyselné nahusťovanie útrap a pod., ktoré v procese pokusov zavedenia ich požiadaviek a deklarácií o ušľachtilých zámeroch do života sa stávajú buď neplodnými alebo škodlivými. Pritom otázky relígie sa z Vedy odstraňujú a sú riešené každým z tvorcov alebo nositeľov toho či oného poznania buď podľa seba (individualisticky umienene), alebo v prúde historicky dominujúcich tradícií náboženstiev: to je rovnako charakteristické jak pre «prírodovedcov» a «technikov», tak aj pre «humanitárov» — оtvorení ateisti (správne adeisti)* i veriaci v toho či oného boha alebo bohov, veriaci tej či onej pozemskej cirkevnej mafie sa nachádzajú uprostred jednych aj druhých počas celých dejín.

Paradox je v tom, že aj keď religiózne názory vedcov (bádateľov) i jednoducho vysokovzdelaných ľudí môžu byť vzájomne nezlučiteľné, tak pritom ich vedecké názory môžu byť spoločné (rovnaké); a naopak: viac-menej rovnako veriaci ľudia môžu byť nezmieriteľnými protivníkmi jak vo vedeckých otázkach, tak aj v živote.

Toto všetko poukazuje: