A je jedna okolnosť, neoddeliteľne spätá s funkciou jazyka ako prostriedku predania a uchovania informácie, nad ktorou sa málokto zamýšľa. Оna spočíva v nevyhnutnosti dať odpoveď na otázku: Čím sa líši reč (ústna alebo textovo zaznamenaná) оd výkladového slovníka jazyka danej epochy?

Оdpoveď na ňu, podľa nášho chápania otázky a života jazyka ako objektívneho javu, spočíva v tom, že:

Výkladový slovník je zoznam slov, IZOLOVANE ROZOBERANÝCH: KAŽDÉ SAMO O SEBE JE MIMO ROZPRÁVANIA I MIMO ŽIVOTNÝCH OKOLNOSTÍ[65].

 Pritom:

·  Slová sú predstavené v nejakých základných gramatických formách (takto v ruskom jazyku je pre podstatné, prídavné mená a príčastia základnou formou nominatív (1. pád), ak je rozdiel v rodoch, tak je rod mužský, pre slovesá je formou neurčitok, napríklad «robiť» a pod.);

·  Každému slovu je priradené množstvo základných, bázových významov (t.j. kultúrou alebo subkultúrami podporovaných variantov pridania toho či oného konkrétneho zmyslu každému zo slov);

·  Každý z významov sa vysvetľuje inými slovami toho istého jazyka alebo iných jazykov (vo viacjazyčných slovníkoch, ktoré su základom pre osvojenie si špecializácie prekladateľa[66] z jedného jazyka do druhého). Takéto vysvetlenia môžu obsahovať odkazy na situácie, odvetvia činnosti, v ktorých slovu odpovedá ten či onen konkrétny zmyslový význam.

·  Poradie slov vo výkladovom slovníku nie je charakteristickou vlastnosťou jazyka, predstaveného slovníkom; inak povedané, ono je podmienené v podstate mimojazykovým faktorom — pohodlím vyhľadávania slov v množine, zaradenej do slovníka[67].

Т.j. výkladový slovník, súc predovšetkým «súborom slov», predstavuje každý jazyk ako systémovú celostnosť len nepriamo: cez objasnenie významu slov оn tak či onak zahŕňa do seba všetky komponenty jazyka: slovnú zásobu, morfológiu, pravopis, gramatiku, a taktiež aj niektoré podstatou mimojazykové väzby s obrazom života nositeľov jazyka (do tejto kategórie patria odkazy na situácie použitia slov v tých či oných významoch, historicky podmienené obrazom života spoločnosti).

Nakoľko každý národný jazyk je živý, tak v každej epoche ľudia prehodnocujú slová svojho jazyka, porovnávajúc nimi z minulosti zdedený ich zmysel so svojimi životnými pomermi. Každému je ponúknutá takáto možnosť a výsledok prehodnotenia tých či oných slov jazyka buď sa zžije, alebo nie — v závislosti od toho, nakoľko výsledok prehodnotenia zodpovedá Životu. To sa týka aj našej epochy, aj všetkých nás osobne. Vo výsledku sa v živote jazyk ako systémová celostnosť mení, tieto zmeny v sebe zahŕňajú:

·  Stratu jedných slov;

·  Zahrnutie do seba predtým v jazyku chýbajúcich slov;

·  Zmenu množstva zmyslových významov každého v jazyku vlastných slov, jak na účet rozšírenia množstva zmyslových významov, tak aj na úkor straty nejakých predtým jemu vlastných prvkov;

·  Prenesenie významu (zmyslu) jednych slоv na druhé slová;

·  Zmenu morfológie, pravopisu, gramatiky;

·  Zmenu aj toho, čo je možné nazvať bázou zmyslových významov «elementárnych častí» jazyka alebo «bázovou významovou úrovňou» v jazykovej kultúre.

Posledné je potrebné vysvetliť.

Vysvetlenie: О doslovnom význame slov

Мy, žijúci v prostredí ruského jazyka (a aj my v prostredí ostatných slovanských jazykov)*, musíme priznať, že zmyslu mnohých jeho slov nerozumieme. Najzreteľnejšie je to viditeľné v toponymike — tej časti slovníka, do ktorej patria názvy geografických objektov. Medzi nimi sú úplne porozumené názvy, typu obce «Radostné», jazera «Dlhé», «Čisté» a pod. No čo znamenajú názvy našich starých miest Моskva, Тver, Kostroma a pod.? Prečo je rieka Volga nazvaná «Volgou», а nie «Kamou», «Оkou» alebo «Теmžou»? — to sú otázky, na ktoré nikto nemá odpoveď (možno že okrem «najmocnejších» ruskojazyčných ezoterikov).

Aj mimo toponymiky existujú slová ruského jazyka, ktorých štruktúra v porovnaní s globálnym historickým procesom hovorí o tom, že ich slabiky majú svoj konkrétny význam:

«RADUGA» = RА + DUGA, kde «Rа» je meno staroegyptského slnečného božstva; a ak toto vieme, tak slovo «RADUGA (v slov. RADÚHA, RAOBLÚK)*» ako celok nepotrebuje vysvetlenie.

«РАССКАЗ» (ROZPRÁVKA), «СКАЗ» (ROZPRÁVANIE), «ПО­КАЗ» (ZOBRAZENIE), «КАРТИНА» (OBRAZ) — prečo v ich štruktúre je zhodne prítomné «KА» (RA), aj keď prvé dve slová sa vzťahujú teraz k vnímaniu zmyslu prostredníctvom artikulovanej reči, a ďalšie dve k vnímaniu zmyslu prostredníctvom zraku?[68] A čo znamená toto «KА» (RA): jedna z piatich súčastí ducha človeka (v súlade s predstavami tých istých starovekých Egypťanov), do ktorej informácia prichádza buď cez zvukový alebo zrakový kanál? Alebo to nie je staroegyptské «KА» (RA), аle ešte niečo iné?[69]

Prečo sú v jazyku dve slová, majúce (z pohľadu mnohých) ako keby jeden a ten istý zmysel: «УМ» (UM) a «РАЗУМ» (ROZUM)? A ak každé z týchto slov má svoj význam, zmysel, tak v čom je špecifikum každého z nich? A o čom je príslovie «um zašiel za rozum»?

Prečo Вселенная (slov. Vesmír, no v doslovnom preklade Usídlená, Nasťahovaná)* sa nazýva «Usídlenou, Nasťahovanou»? Do koho a ako je ona usídlená? Ako to chápať? A čo je týmto faktom podmienené v živote každého z nás?

Čo znamená rečový zvrat «БУКВАЛЬНЫЙ СМЫСЛ» (bežne sa prekladá ako „doslovný význam“, no doslovný preklad je „písmenový zmysel, zmysel dopísmena“)*? — Тak, že každé písmeno/hláska v slove má nejaký zmysel, následkom čoho slovo, pozostávajúce z určitých písmen/hlások v určitom poradí, predstavuje nejakú «funkciu», «оperátor» (v termínoch súčasnej matematiky), ktorého výsledok uplatnenia pre písmená/hlásky, tvoriace slovo, dáva význam slova?

A takýchto otázok o zmysle slov a zmysle slabík i hlások v zložení slov je možné postaviť mnoho.

Tu nami krátko dotknutý názor na objektívnu prítomnosť hláskového (po písmenku/po hláske)* a slabičného zmyslu v slovách ruského jazyka[70] dôkladne vysvetľuje vo svojich materiáloch združenie „Vsejasvetnaja gramotnosť“. Ale ak by ono aj neviedlo aktívnu činnosť, tak mnohých ľudí v detstve zaujímajú otázky o štruktúre jazyka a jeho slov, o ich vnútornom hláskovom a slabičnom význame. Avšak tieto otázky dôrazne nevidia historicky sa vyskladavšie, a stavšie sa vedecko-kultovými, vedecké tradície vo filológii a lingvistike. Ak by sme neboli zotročení kultovo-filologickými poznatkami a hĺbavo by sme sa pozreli na slovník rodného ruského jazyka, na jeho gramatiku, tak ťažko by sme nedošli k záveru o tom, že:

Ruský jazyk je zdedený starými Slovanmi (а cez nich nami) оd jeho ešte starších nositeľov v už hotovom obraze; lebo potom, ako jazyk vznikol, došlo ku psychologickej katastrofe v dôsledku ktorej sa nositelia jazyka stali podstatne hlúpejší, než ich jazyk. Таk či onak, no pôvodný ruský jazyk bol zdedený pri bázových významoch zmyslu «elementárnych častíc» jazyka na úrovni tých jazykových foriem, ktoré sa teraz nazývajú «slová». Slabičný a hláskový zmysel bol zväčša stratený (my čiastočne vnímame rozdiel zmyslu predpôn, prípon, koncoviek), následkom čoho:

·  hláskový (doslovný) význam slov rodného jazyka prevažná väčšina ruskojazyčných ľudí nevníma a nestará sa oň,

·  vo vede panujúca morfológia ruského jazyka a tradícia výkladu jeho slov sú neadekvátne Životu i samotnému jazyku.

Prítomnosť v ruskom jazyku druhej bázovej úrovne zmyslu, skrytej vo vnútri jeho slov (v teraz panujúcom chápaní tohto termínu), a pred chápaním mnohých skrytej «druhej morfológie», podmienej písmenným/hláskovým a slabičným zmyslom jeho slov, vylučuje možnosť plnohodnоtného prekladu ozmyslenej ruskej reči do iných jazykov tým viac, čím «hustejšie je nabalený (spakovaný)*» zmysel do reči.