1.2. «Мágia slova»: v chápaní «fyzikov»
Avšak, ak sa zamyslíme, tak posledný uhol pohľadu vyvracia sám seba. Vec je v tom, že život Stavby Sveta — to sú rôzne kmitavé procesy, ku ktorým patrí mečanie, erdžanie, zavýjanie, skučanie i ostatné «vibrácie», ktoré je človek schopný vydávať i prijímať.
Pretože rôzne kmitavé procesy vo vzájomnom pôsobení vytvárajú javy, známe vede ako vyžarovanie (re-emisia) energie v iných frekvenčných pásmach na iných materiálnych nosičoch[21], rezonancia[22], vlastné kmitanie[23] (ktoré takisto môže byť sprevádzané vyžarovaním), koherentnosť[24] a pod., tak vo všeobecnosti všetko mečanie, erdžanie, zavýjanie i skučanie sú «vibrácie», patriace k zvukovému pásmu kmitočtov, ktoré vykazujú rôzny vplyv na okolité prostredie konkrétne v zmysle prítomnosti alebo neprítomnosti takýchto javov. Okrem toho, takisto sám človek je kmitavým a autokmitavým systémom, následkom čoho zvonku prichádzajúce «vibrácie» а takisto aj jeho vlastné «vibrácie» vplývajú aj na neho samotného.
Jednou z požiadaviek na meno (nazvanie) je to, aby jeho nositeľ naň nejako reagoval alebo sa sám pod týmto menom predstavoval, neočakávajúc naň dotazy. Súvzťažnosť tejto ľuďmi ozmyslene vyzdvihovanej požiadavky, kladenej na mená (nazvania), s javmi re-emisie, rezonancie, autokmitania, koherentnosti a pod. poukazuje na to, že subjektívne pridanie zmyslu tým alebo iným súzvukom v artikulovanej reči je pre subjekt, dostatočne jemne vnímajúci tok kmitavých procesov Života a ich vzájomných väzieb, vylúčené:
Jedne súzvuky budú nim uznané ako pravdivé-istinné mená veci a javov, а druhé v tejto kvalite budú zavrhnuté, práve kvôli prítomnosti alebo neprítomnosti reemisie, rezonančných a autokmitavých javov, koherencii a podobne[25].
Posledný odsek je potrebné vysvetliť podrobnejšie, preto urobíme neveľké odbočenie do oblasti, zahŕňajúcej záujmy jak «fyzikov», tak aj «lyrikov».
Оdbočenie od témy: Оpera a ruský chorovod
О «zvučaní» Sveta, strunách a hudbe duše
Inými slovami, tí, ktorí jemne vnímajú tok a vzájomné väzby kmitavých procesov v Živote, оbjektívne majú schopnosť zoraďovať svoju artikulovanú reč v súlade s vyšším objektívnym zmyslom toku udalostí, pridávajúc subjektívny zmyslový význam tým zvukovým kombináciam, ktorým v tých či oných vznikajúcich okolnostiach Život nejako odpovedá a ktoré samé nejako zodpovedajú Životu v týchto okolnostiach. Pritom takýmito ľuďmi konkrétnym zvukovým kombináciam pridávaný ten či onen subjektívny (takisto konkrétny) význam je svojho rodu «pauzovací papier - kópia» оbjektívneho zmyslu, vyššieho vo vzťahu k subjektívnemu a v celej jeho úplnosti nad rámec možností chápania sveta samotného subjektu. Таkáto subjektívna «kópia», sňatá z objektívneho zmyslu, je tým čistejšia od možných nezmyselných «šumov», čím presnejšie sú usporiadané zmysly a celá algoritmika[26] psychiky subjektov.
Tento proces zrodenia ozmyslenej (zmysluplnej) reči je lokalizovaný svojou väčšou časťou v podvedomých úrovniach psychiky človeka a jeho vedomie, jeho vôľa, оpierajúc sa o tento proces, môžu riešiť nejaké iné procesy, nemajúce bezprostredný vzťah ani k uvedomeniu a chápaniu jazyka ako objektívneho javu, ani k vypracovaniu vlastnej kultúry reči. Pritom môžu vznikať, zdalo by sa, paradoxné situácie: nakoľko je reč adresovaná k vedomej úrovni psychiky človeka (predovšetkým), ale vyplýva z podvedomých úrovní psychiky, zďaleka nie vždy a nie vo všetkom podriadených vôli (vždy konajúcej na vedomej úrovni) a ktoré mnohonásobne prevyšujú vedomie ohľadom dostupnej a spracovávanej informácie, tak:
Človek je schopný vyjadrovať ústne i písomne názory, ktoré sú oveľa vyššie než jeho aktuálne chápanie sveta (chápanie sveta-svetonázor — patrí v psychike k úrovni vedomia), a do chápania ktorých musí sám dorásť počas pomerne dlhého obdobia, možnože do konca zostávajúceho života.
No ak obrátime pozornosť na jazyk ako na objektívny jav a na kultúru reči v spoločnosti ako na jav osobno-štatistický, tak ľudia začínajú nevyhnutne chápať, že ich obklopujúci Svet «zvučí» vo všetkých frekvenčných pásmach, že jeho «zvučanie» vplýva na každého z nich, zodpovedajúco tomu, ako jeho vlastné «zvučanie» vplýva na ho obklopujúci Svet.
Toto chápajúc, začína človek premýšľať o tom, aby žil Život tak, aby jeho «zvučanie» bolo v lade so «zvučaním» Sveta — jeho symfóniou. Ak sa on vedomo-vôľovým režimom týmto začne zaoberať, tak sa zostrujú a nastavujú jeho zmysly, rozširuje sa skrze nich spektrum vnímania Života. A človek je unášaný špirálovitým prúdom jeho vlastného rozvoja. Môže sa v ňom ľahko udržiavať, nezakúšajúc únavu, ak cíti jav koherencie (pravého času) a jeho správanie je koherentné (pohotové) vo vzťahu k dynamike objemnejších procesov, až do procesu Všedržiteľnosti[27].
Таkéto videnie objektívnej dannosti jazyka a možností «zvučania» subjektu v živote ukazuje aj na tú skutočnosť, že v úplnosti normálnej kultúry ľudskej spoločnosti kultúra ústnej a písomnej reči organicky vyrastá z hudobnej kultúry а prostredníctvom hudobnej kultúry je spojená s kultúrou telesnej a duchovnej plastiky, kultúrou «tanca» v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova ako «tanca života».
То jеst:
Artikulovaná reč odráža nejakú vnútornú hudbu osoby a slová sa ukladajú na tú hudbu, alebo (ak sú to slová druhého človeka) vnútorná hudba osoby je schopná ich zavrhnúť, odmietnuť v tých prípadoch, keď odrážajú s ňou nie «súzvučnú» vnútornú hudbu druhej osoby.
To značí, že súčasná kultúra, v ktorej sú vzájomne rozčlenené a izolované jedno od druhého – hudba, reč a tanec - je neprirodzená a nezodpovedá prirodzenosti človeka.
S týchto svetonázorových pozícií sa odkrýva osobitý pohľad na operné umenie[28], umožňujúci pochopiť jeho osobitú úlohu v kultúre.
Na prvý pohľad, vlastný mnohým, je operné umenie div že nie od života najizolovanejším druhom umeleckej tvorby, ktorý podľa umelosti a konvenčnosti v ňom používaných výrazových (t.j. jazykových – v najširšom zmysle tohto slova) prostriedkov predčia iba ak balet a čiste holý abstrakcionizmus (samozrejme, ak je to abstrakcionizmus, nesúci nejaké idey a emócie, ktoré vyjadriť prostriedkami «realistického umenia» je nanajvýš ťažké alebo nemožné, а nie abstrakcii podobný výtvor chorej psychiky).
V základe takýchto názorov o nereálnosti (odtrhnutosti od života)* operného umenia leží práve tá skutočnosť, že v opernom dejstve sú zliate dokopy a vzájomne sa podmieňujú hudba, text, scénický dej, tance, dekorácie, prostredníctvom ktorých sa v opere odráža život v jeho rôznych prejavoch, v tom čase ako aj v samotnom reálnom živote, dostupnom vnímaniu všetkých: ľudia hovoria, no nespievajú, diskutujúc navzájom; tancujú nie na námestiach a uliciach, ale v špeciálne vyhradených miestach; a hudba, ak aj sprevádza život a činnosť ľudí, tak len z reproduktora prijímača alebo prehrávača — v súčastnosti; а do nástupu epochy elektroniky každodennosť počas tisícročí plynula prevažne bez hudby, ktorá iba skrášľovala zriedkavé sviatky alebo udávala spoločný rytmus v práci kolektívov[29].
Predsa len, napriek takýmto názorom o opernom umení, práve ono je najviac plnokrvným (všetkozahŕňajúcim) systémom zobrazenia reálneho života v umeleckej tvorbe.