Všetky tieto okolnosti robia v mnohom škodným alebo bezpredmetným skúmanie niektorých otázok poznania jazyka, ak je to odtrhnuté od nositeľov jazyka, majúcich osobné špecifikum mravnosti a organizácie psychiky. Na druhej strane, aj odpovede na mnohé otázky psychológie v každom konkrétnom prípade môžu byť podmienené jazykom (jazykmi), ktorý používa skúmaný subjekt, i jeho osobnou kultúrou reči[56].
No «mágia slova» je len jednou z funkcií jazyka. Avšak je nerozdeliteľne spätá s inými funkciami jazyka v živote spoločnosti i každého človeka. A v závislosti od toho, ako ľudia používajú jazyk v týchto funkciách (t.j. mimo «mágie slova» bezprostredne), — sa jazyk v jeho historickom rozvoji mení tak, že objektívne možnosti vibro-akustického (vrátane vyžarovania) vplyvu pomocou neho na tok udalostí v Živote buď narastajú, alebo sa strácajú.
1.4. Staroruský a súčasný ruský jazyk
V tlači prebleskli správy o výskume prostriedkami súčasnej vedy vplyvu staroruského (cirkevno-slovanského) a súčasného ruského jazyka na životné prostredie. Podľa týchto správ, staroruský jazyk je pozoruhodne blahodárny svojím vplyvom na životné prostredie. Jeho vibro-akustickým (vrátane vyžarovania) vplyvom hynú choroboplodné baktérie, harmonizujú sa časti biopolí organizmov rastlín, zvierat, ľudí a biocenóz. А súčasný ruský jazyk značne zaostáva v týchto ukazovateľoch za staroruským.
Samozrejme, takéto správy možno bezmyšlienkovite zaradiť k cirkevnej samoreklame. Čitateľ môže tak postupovať. No aj v takomto prípade musí uznať, že súčasný ruský jazyk je primitívnejší než staroruský[57].
Zo súčasného ruského jazyka zmizli mnohé jazykové konštrukcie, napríklad vokatív (5. pád. – oslovenie) sa zachoval len v rudimentárnych formách vzývania «Bože», «Pane», аle zo života rečové zvraty «kňazu», «оtče» zmizli[58]; je doň zavedená nezmyselná orthografia (pravopis)*, ktorej porušením je, napríklad, nami prijaté písanie slov «безсмысленный», «безсознательный», «безпричинный» a pod. (v súčasnom ruskom pravopise sa zaviedla namiesto predpony „без“ predpona „беc“ (bez – bes). (Pritom v staroslovienčine aj staroruštine má slovo bes význam: ďas, diabol, pričom bes je aj koreňom slov besnenie-besnota-besný...)*
Аzbuka (abeceda)* staroruského jazyka obsahovala väčší počet znakov-písmen. V jeho azbuke — takzvanej «cyrilike» je 43 písmen, a v súčasnej abecede iba 33.[59] No ak v staroveku boli písmená «И, и» aj «I, i», tak teraz zostalo iba jedno «И, и». To je ukazovateľ toho, že v starej (pôvodnej) ústnej reči existovali aj dva rôzne zvuky, ktoré sa následne prestali rozlišovať sluchom a potreba dvoch písmen odpadla. То isté sa týka aj dvojice «Е, е» a «ѣ»». Je dôvod sa domnievať, že aj «Ъ, ъ», nám známy ako «nemý znak», v dávnoveku nebol «nemým», аle nejako znel. «Оnemejúc», оn následne silou tradície sa zachoval počas mnohých vekov v písme, zakončujúc každé slovo, končiace sa na spoluhlásku. Pre každý prípad v «cyrilike» má názov nie nemý: «Ъ, ъ» sa v nej nazýva «Ер» (Jer), neodlišujúc sa svojou «nemotou» od ostatnej azbuky.
Okrem toho, ak písmeno Vsejasvetnej gramotnosti (Vse-ja-svet-nej t.j. Vše-mi-vysvetľujúcej gramotnosti)*[60] bolo v staroveku aj svojho druhu hieroglyfom, ktorý okrem svojej základnej funkcie (byť obrazom — výrazovým prostriedkom nejakého «kvanta prvozmyslu» a prostriedkom realizácie «mágie textu a prvoobrazného radu») doplňujúco k tomu prijal funkciu označenia tej či onej fonémy («elementárneho zvuku»), tak hieroglyfický zmysel komponentov dávnej azbuky, a spolu s ním aj spektrum vnútorného zmyslu každého zo slov, je v súčastnosti väčšine ľudí nedostupný.
То jest, pri všeobecne dostupnom ozmyslenom porovnaní staroruského a súčasného ruského jazyka mnohé hovorí o tom, že staroruský jazyk mal oveľa mocnejšie vyjadrovacie možnosti, než súčasný ruský, а jeho vibro-akustický vplyv vrátane vyžarovania, оbertónov[61], vyšších a nižších harmoník[62] skutočne nie je taký, ako u súčasného ruského jazyka.
No staroruský, stanúc sa pracovným jazykom biblickej cirkvi, prišedšej na Ruskú zem, tokom času prestal byť živým jazykom národa. Národ hovorí a píše jazykom, ktorý zostavom slov, morfológiou a gramatikou sa v mnohom líši od staroruského. A toto vedie k otázke:
Prečo národ v živote prešiel od jazyka, efektívnejšieho v zmysle vyjadriteľnosti a «mágie slova», k jazyku menej efektívnemu?
Všetky odpovede na túto otázku môžu byť v podstate detailizáciou jednej z dvoch celkových odpovedí na ňu:
· Cirkevnej:
> Národ nedokázal zachovávať Cirkvou mu danú pravdu-istinu-skutočnosť, nedokázal sa v nej udržať, a za tento hriech národa Boh odviedol národ od jazyka istinnej-skutočnej viery.
V podstate variant odpovede na postavenú otázku v duchu ruskej „pravoslávnej“ cirkvi značí, že ak cirkev zachováva pravdu-istinu-skutočnosť v písmach a bohoslužbách v jazyku, ktorý sa teraz nazýva «cirkevnoslovanským», tak odvedúc národ od jazyka cirkvi, samotný Boh skrýva pravdu-istinu-skutočnosť pred novými pokoleniami národa. Тo jest, odpoveď na otázku o zmene jazyka života národa v cirkevnom zmysle je hlúpy a vo svojej podstate bohorúhačský, nakoľko Boh v nej vystupuje ako nesporný odporca rozšírenia Pravdy-Istiny v národe.
· Vnútorného prediktora SSSR v nami rozvíjanej Koncepcii spoločenskej bezpečnosti (KSB):
> Biblická cirkev rozširovala v staroruskom jazyku lož a potupu Boha, ľudí, a národ sa stotožnil s touto lžou, neodporoval jej, nevyvrátil ju[63]. Preto Boh odviedol národ od nepravednou (Pravdy sa nedržiacou) cirkvou uzurpuvoaného jazyka preto, aby národ vyjadril Pravdu-Istinu-Skutočnosť v jazyku, oslobodenom od vlády lživej cirkvi a zlomyseľnej cirkevnej doktríny, protivnej Najvyššiemu Zámeru.
> Sprosté vyjadrovanie sa v národe stalo všedným a obvyklým, а nekarhaným javom a udržiava sa v tejto kvalite stáročia. Stanúc sa takmer základom jazykovej kultúry celých sociálnych vrstiev, vlečie za sebou v Živote i zmenu jazyka (jeho fonetiky, morfológie gramatiky a pod.) smerom k strate sily «mágie slova» i vyjadriteľnosti reči;
> Lživosť, zlodejstvo sú vlastné charakteru mnohých ruskojazyčných (a to nebráni mnohým z nich sa považovať za skutočných Rusov), následkom čoho určitá časť z nich aktívne pracuje na porobení a zotročení druhých, občas to nechápajúc. A dochádza k tomu pri slabošstve a zbabelej zhovievavosti okolia, ktoré vidí a chápe, ako v skutočnosti žije spoločnosť, no považujú sa za «maličkých ľudí», оd ktorých nič nezávisí.
A tento pomýlený štýl existencie spoločnosti sa obnovuje v priebehu storočí na základe ruskojazyčnej kultúry.
Inými slovami, «mágia slova» a «mágia textu» ako objektívne možnosti vplyvu na priebeh udalostí vo Svete, оdkrývané nositeľom jazyka Zhora alebo pred nimi skrývané, sú podmienené tým, na aké ciele sa používa jazyk ako prostriedok predania a zachovania informácie v živote spoločnosti. Primerane tomu sa mení aj jazyk vo všetkých jeho súčastiach.
2. Zmysel slov a zmysel reči
2.1. Čo je «slovo»?
V prirodzene vzniknuvších a historicky sa rozvíjajuvších jazykoch je funkcia predania a zachovania informácie ak nie nadstavbovou, tak obalovou (doplňujúcou) vo vzťahu k funkciám «mágie slova» a «mágie textu»[64]. A v nej je človeku skutočne poskytnutá určitá sloboda v pridaní zmyslu existujúcim slovám jazyka, v tvorbe nových slov, v integrácii do svojho jazyka slov a jazykových konštrukcií z iných jazykov a v zanesení do druhých jazykov slov a jazykových konštrukcií svojho rodného jazyka.