Niekomu môže napadnúť otázka ohľadne tínedžerskej narkománie rôzneho typu, nakoľko deti ešte nemajú stálych pohlavných partnerov, ktorých despotizmus by sa snažili takýmto spôsobom prekonávať.

Netreba však zabúdať ani na matky týchto tínedžerov, ktorí sa stali obeťami narkománie toho či onoho typu alebo pohlavnej rozpustilosti. V minulosti, pri málo vyvinutej medicíne, čo podmieňovalo vysokú úmrtnosť detí, keď ešte mnoho regiónov planéty nebolo osídlených, bola vysoká pôrodnosť a v spoločnosti štatisticky prevládali mnohodetné rodiny. Ženy rodili, ak nie každoročne, tak raz za niekoľko rokov počas celého obdobia svojej zrelosti. Od momentu narodenia ďalšieho dieťaťa sa takmer všetka materinská pozornosť prenášala na neho, a momentom narodenia ďalšieho dieťaťa, jeho predchodca, ktorý ešte nestihol vojsť do tínedžerského veku, začínal viac-menej samostatný rozvoj a osvojovanie si sveta, samozrejme pod opatrovníctvom dospelých, a starších detí. Pritom každé predchádzajúce dieťa, momentom narodenia ďalšieho, vychádzalo spod vplyvu inštinktívnych programov správania matky (a ich kultúrnych nadstavieb), predurčených poskytovať starostlivosť novorodencovi v prvej etape jeho života. Avšak v dnešných rodinách, kde je zvyčajne jedno dieťa, a dve sa už považujú za «mnoho detí», to vôbec tak nie je.

Aktívne inštinktívne programy správania matky, predurčené pre obsluhu prvej etapy života bábätiek, sa teraz vrhajú na dieťa, brzdiac a deformujúc jeho samostatný a tiež geneticky podmienený rozvoj. Vo výsledku sa tak deti počas desaťročí, zahŕňajúcich aj ich dospelosť, ocitajú pod vplyvom materinských živočíšnych citov. Tento proces môže byť prerušený len odchodom detí z rodiny od rodičov alebo príchodom na svet vnukov, na ktorých sa prenášajú materinské inštinkty babičky^[640].

No aj babičkiných vnukov môže postihnúť rovnaký osud, pričom zosilnený dvojitým i trojitým tlakom, na ktorom sa inštinktívne bezmyšlienkovito zúčastňujú matka a obe babičky. Vo výsledku tak vyrastajú mužovia a ženy s úrovňou samostatnosti a zodpovednosti za svoje činy, primeranou sotva päťročnému dieťaťu, ktorá sa u nich občas zachová až do smrti v hlbokej starobe; toto môžu sprevádzať aj rôzne druhy psychických porúch, tiež splodených inštinktívnou vlastníckou «láskou» žien k svojim dietkam. Pritom treba mať na pamäti, že ani takáto ženská výchova nie je prekážkou pre rozvoj a prejav značnej intelektuálnej sily v zostave celkovo chybnej psychiky, a to už predstavuje nebezpečenstvo pre okolitých ľudí.

Takýto tlak inštinktívne, slepo a bezmyšlienkovite vlastnícky «milujúcich» matiek dosahuje najvyššiu silu v takzvaných «usporiadaných» rodinách, deti z ktorých sa štatisticky dosť často (výsledkom tohto tlaku) stávajú v živote menej šťastnými, než tie, ktoré pochádzajú z «neusporiadaných» rodín, kde nedostatok a (alebo) chybnosť rodičovskej výchovy je v mnohých prípadoch pre nich blahom v tom zmysle, že sa kompenzuje rozvojom dieťaťa v súlade s jeho vlastným vnímaním a chápaním sveta — o to skôr, ak rodičia v psychike dieťaťa nepotlačili vrodenú religióznosť a on vyrastá v harmónii s Bohom aj napriek rodičom.

To najhoršie, čo môžu rodičia urobiť so svojim dieťaťom, je dosiahnuť, aby bolo na slovo poslušné. Vo výsledku tak vyrastie typ jedinca bez vôle, ktorý je odsúdený byť nevoľníkom vlastných inštinktov a objektom manipulácie. To sa týka jak výchovy chlapcov, tak aj dievčat.

Človek, to je osobná vôľa v riečisku uvedomenia si vlastnej misie v Božom Zámere. A nato, aby z dieťaťa vyrástol Človek, netreba od neho vyžadovať poslušnosť, ale kultivovať jeho vlohy k prospešným iniciatívam a podporovať tieto prejavy.

Profil Kabanichy^[641] a ňou chybne vychovaného vlastného «milovaného» syna z divadelnej hry A.N.Ostrovského «Búrka» si autor nevycucal z prstu, ako ani macocha Popolušky s jej dcérami alebo starena a jej dcéra Marfuška-Anjelik z rozprávky «Mrázik» — tiež nie sú ľudovým výmyslom ani klebetou. No, veď skúste povedať dnešnej slepo a (bezohľadne voči budúcnosti dieťaťa) inštinktívne «milujúcej» matke, že svojimi duševnými kvalitami je ako Kabanicha, mrzačiaca formovanie Ľudskosti v deťoch svojimi inštinktmi, tak to bude vnímať ako nespravodlivosť a nezaslúženú urážku.

Zneužívať «babské zbrane», v základe ktorých leží spleť inštinktívnych programov reprodukcie biologického druhu predstaviteľov oboch pohlaví — nemá žena právo. No ak to robí, potom by sa nemala čudovať, ak v jej osobnom živote vznikajú nezhody a padá na ňu nekonečný prúd nepríjemností.

A v súlade s povedaným, možnosti ďalšej existencie spoločnosti na základe inštinktívne podmieneného skrytého «matriarchátu», v ktorom väčšina žien nedosahuje Ľudsky typ režimu psychiky a organizáciou psychiky je bližšie k «banderlogom» — sú vyčerpané. Práve neadekvátnosť tohto spôsobu existovania spoločnosti sa prejavuje v ľudskej nesúcosti dospelých mužov a žien v spoločnostiach tohto typu, medzi ktoré patrí aj spoločnosť RF dnešných dní.

A keďže na pleciach ženy leží strategická misia reprodukcie spoločnosti, tak V.O.Ključevský má pravdu: ženy Ruska — v ich väčšine — prispievajú k šíreniu úpadku v krajine trojako:

·    Svojou neochotou a neschopnosťou vybrať dôstojného otca pre svoje deti; počať, vynosiť a vychovať Človeka súceho.    

·    Investovaním rodinného rozpočtu do konzumizmu, a nie do mnohodetnosti rodiny, ani do výchovy detí (toto sa rovnako týka drvivej väčšiny predstaviteľov všetkých vrstiev spoločnosti, od chudobných po bohatých).

·    A len máloktorá z nich, akonáhle sa stane ženou a matkou, sa vyhýba tomu, aby nezneužívala «babské zbrane/moc» vo vzťahu k mužovi.

Demografická pyramída RF (r. 2007) je katastrofická, a obsahuje katastrofické perspektívy, ak nebudú prijaté adekvátne miery.

Šírenie úpadku v časovom intervale obopínajúcom život niekoľko pokolení vyzerá takto.

Šírenie úpadku. Vekový rozdiel medzi fotografiami vľavo a vpravo je približne 100 rokov.

Uvedieme názor z internetu o vzájomných vzťahoch pohlaví a roly žien vo vytvorení takejto demografickej situácie — jak vo vzťahu k pôrodnosti, tak aj vo vzťahu k stabilite rodiny (komentáre pod čiarou sú naše).

«Ženy často trýznia internet otázkou, prečo sa muži tak nástojčivo vyhýbajú manželstvu. Pýtajú sa to tak často, že možno kopipejstnuť[642] štandardnú odpoveď. Vezmime si dosť názornú analógiu so vzťahmi partnerov v biznise. Predstavte si, že nejaký biznismen vám ponúka vložiť sa do spoločného biznisu za nasledovných podmienok:

1.       Projekt financuješ zo 70 — 90 % ty sám z vlastných prostriedkov[643].

2. Avšak pri rozdeľovaní peňazí a prijímaní rozhodnutí je tvoj hlas len radiaci, a hlas partnera rozhodujúci.

3. Pri stroskotaní projektu sa tebe nič nevracia, strácaš všetky investície a časť svojho majetku. Navyše partnerovi platíš aj penále počas mnohých nasledujúcich rokov.

4. Ty sám vieš, že väčšina ľudí, ktorí súhlasia s podobnými podmienkami, zvykne zbankrotovať, spália sa, a ich „partneri“ z toho ťažia.

5. Ak nebudeš súhlasiť s jeho ponukou, partner ťa bude považovať za nečestného a rozšíri reči o tvojej nečestnosti.

6. Štátna duma neustále prijíma nové a nové zákony, ktoré robia projekt pre teba čoraz riskantnejším.

No a vy, vari budete celí nadšení z takejto perspektívy, z takéhoto partnera a podpíšete zmluvu s takýmito podmienkami?