Všetko zvýraznené hrubým postava filmu «súdružka Levikova» rozpráva so zápalom, akoby chcela vyjadriť, že ľudia okolo nej sú povinní: uznať jej nevinu v otázke o pričinení ťažkej škody zdraviu svojho syna; materinskú nesebeckú lásku a životné hrdinstvo.

No ak sa obrátime k predhistórii príchodu Vovu na svet, tak nevyhnutne vznikne otázka: A prečo dopustila, aby sa otcom jej syna stal dedičný alkoholik (a k tomu, možno, bez toho aby celkom vytriezvel po poslednom opijáši)? — Na dosiahnutie takéhoto výsledku stačilo, aby si otec Vovu «vypil pivka» v parnom kúpeli s kamarátmi a po návrate domov, aby bol pôžitok dokonalý, mal ešte pohlavný styk s mamou Vovu; a v mnohých prípadoch môžu celkom postačiť aj biopoľové následky z nejakého predchádzajúceho otcovho opijášu, po ktorom mal sex s prezervatívom, čo mu umožnilo vtedy dosiahnuť pôžitok a vyhnúť sa neželanému tehotenstvu. A ak vtedy aj mama Vovu popíjala s jeho otcom?

Takže mama Vovu vo filme neprejavuje hrdinstvo ani nesebeckú materinskú Lásku, ale dopláca na svoju vlastnú hlúposť v minulosti; a možno za hlúposť, zdedenú od predkov cez rodové egregory a neschopnosť dedka a babky Vovu (z matkinej strany) vychovať ich dcéru ako Matku. No existujú ešte aj takí, ktorí neželajúc platiť za svoju minulú hlúposť, zvaľujú všetku vinu na druhých ľudí a štát.

Avšak námet filmu nepokračuje až do dospelosti, v ktorej dospelý Vova sa pravdepodobne stane neschopným osvojiť si akúkoľvek profesiu a prepadne antisociálnemu životnému štýlu.

A takýchto nešťastných detí — jak chlapcov, tak aj dievčat, ktoré v dôsledku biologických porúch nie sú schopné si osvojiť školský učebný program aspoň s prevahou známok «chválitebný» — je naplodených mnoho. Kým v 1960-tych rokoch na mesto s 200-tisícovým obyvateľstvom stačila jedna škola pre mentálne postihnuté deti, tak začiatkom 21. storočia jedna takáto škola pre 200-tisícové mesto nestačí. A tieto deti vôbec nie sú «alternatívne obdarené», ako sa o tom všetkých snažia presvedčiť médiá kultivujúce «tolerantnosť»: sú biologicky poškodené, a v tom, že ich podiel medzi novorodencami narastá, sa prejavuje biologická degradácia spoločnosti, za čo je v prvom rade zodpovedná — žena.

No všetkým takýmto ľudsky-neplnohodnotným chybným tehotenstvám, pokiaľ sa u matky alebo otca budúceho dieťaťa nevyskytuje ťažká patologickosť, a budúci rodičia sa cielene zamýšľajú nad očistou svojich rodových a rodinných egregorov od špiny a hanebností, možno vo väčšine prípadov ľahko predísť. A to potom vytvára predpoklad k tomu, aby sa deti rodili zdravé a bolo ich možné vychovať ako Človekov súcich, a nie ako «banderlogov», dobytok, zombi alebo démonov.

Stránka na sociálnej sieti «V kontakte» z roku 2011 alebo 2012. (*Z uvedeného dátumu narodenia je zrejmé, že dievčina nemá viac ako 12 rokov, pritom do statusu uviedla: „Mala som 22 chlapcov a všetkých som vyčerpala, chcem dlhodobý vzťah“*)

Rodičia očividne niečo v jej detstve zanedbali alebo sami dali zlý príklad, a ďalší život 12 ročného dievčaťa je zaťažený problémami, ktoré ona sama (a dokonca aj s pomocou iných) len sotva dokáže vyriešiť, pretože knihy nečíta, a relax pri «gotickej» muzike, filmoch a televíznych šou formujú jej psychiku, relígia a cirkevný rituál je pre ňu jedno a to isté, svoj um a vôľu nemá, a pri jej kultúrnych požiadavkách a v sociálnom prostredí, v ktorom žije, sa ani nemajú odkiaľ vziať...

A hoci tým najhlavnejším v živote uvádza «sebarozvoj», no v čom sa objektívne odlišuje rozvoj od degradácie, a v čom spočíva cieľ rozvoja človeka a spoločnosti, na to sama odpovedať nevie, a poradiť jej v kruhu priateľov a známych nemá kto... a prijme vôbec jej režim psychiky radu?

Inými slovami, naša spoločnosť sa musí zbaviť toho, nad čím si robil posmešky V.S.Vysockij, nadväzujúc na dielo majiteľov Dantesa[637], v antiruskej piesni «Lukomoria viac niet...»[638]:

A rusalka — to je prípad! — česť si krátko chránila,

A jedného jak vedela, tak aj porodila.

A tridsaťtri mužov — nepraje si poznať synka:

Nech je zatiaľ synom pluku volaný.

V tomto ohľade stojí osobitá požiadavka na samotných ženách, ich matkách a babičkách. Príčina výčitiek na adresu predovšetkým žien, a až v druhom rade na adresu mužov, spočíva v tom, že: životný interval človeka od predhistórie počatia po jeho vstup do rečového obdobia a začiatku samostatného poznávania života — prebieha z väčšej časti pod neobmedzenou mocou jeho matky, a po troch rokoch, keď úloha otca a ďalších príbuzných narastá, už nemožno kompenzovať tie nedotiahnuté veci vo výchove a realizovať tie možnosti, ktoré boli premeškané skôr, predovšetkým — matkou.

Okrem toho, u biologického druhu «Homo Sapiens» sa normálna reprodukcia pokolení v komplexe behaviorálnych programov vrodených inštinktov zabezpečuje nasledovne:

·    Samička priťahuje k sebe pozornosť samca, ktorého si (možno si to ani neuvedomujúc) intuitívne hlbinne-psychologicky zvolila za budúceho otca svojich detí.

·    Nasleduje odvetná reakcia samca.

·    Ak je reakcia samca kladná, t.j. odpovedá samičke vzájomnosťou, tak inštinktívna algoritmika predpokladá jeho pripútanie k voličke-vyvolenej, ktoré zabezpečuje jeho podriadenosť voči nej s cieľom starostlivosti a uspokojovania potrieb jej a ich detí. V dôsledku tejto biologickej okolnosti prakticky vo všetkých jazykoch existujú príslovia typu «nikto nie je hrdinom pred svojou ženou». K deťom tiež vzniká inštinktívne podmienená pripútanosť, ale nie tak silná ako u samičiek.

·    Samotná samička je tiež inštinktívne pripútaná k dieťaťu s cieľom jeho ochrany a uspokojovania jeho potrieb.

T.j. za zneužitie inštinktívne podmienených «babských zbraní» zodpovedá v spoločnosti predovšetkým samotná «baba», dokonca ak je ešte aj maloletá s potrebami už dospelej samičky alebo je naivná a nechápe čo tvorí (typu Lolity v románe Nabokova), a až v druhom rade tí, ktorí jej neodolali, hoci ich zlyhanie im tiež nepridáva na cti. Okrem toho, ak je «muž» «chlípne prasa», tak prvá otázka smeruje k jeho matke: Prečo a načo ho takým «vychovala»?

S otázkou ohľadne zneužívania inštinktívne podmienených «ženských zbraní» v spoločnosti je tesne prepojená aj otázka ohľadom alkoholizmu a narkománie. Mnohé ženy, ktorých mužovia pijú, by sa mali zamyslieť aj nad tou osobitosťou, že alkohol a mnohé ďalšie narkotiká stimulujú práve tie časti mozgovej kôry muža, ktoré sú za normálnych okolností stimulované pri vykonávaní organizmom programov pohlavného správania a dosiahnutia orgazmu. Avšak narkotiká stimulujú tieto časti mozgu obchádzaním normálnych informačných dráh pri vykonávaní organizmom inštinktívnych programov pohlavného správania. To jest, alkohol je pre mnohých mužov prostriedkom, ktorý ich dočasne oslobodzuje od inštinktívne podmienenej podriadenosti despotizmu niektorých žien^[639] — v podstate manželiek, ktoré ich už nemilujú — nie žien, ale ich majiteliek-otrokárok, ktoré sú občas sami nevoľníčkami vlastných pohlavných inštinktov a inštinktov ochrany teritória. A okolnosť, že narkotiká následne vyvolávajú závislosť od nich ešte horšiu, než je samotná podriadenosť babskému despotizmu cez pohlavné inštinkty, je sprievodným efektom, nad ktorým sa v počiatočnom štádiu len málokto zamýšľa, siahajúc po nich v bezduchej snahe oslobodiť sa (aspoň na krátky čas účinku narkotík) od utláčania ich psychiky babským despotizmom cez inštinktívnu prepojenosť.