Mentalita domácich úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov[206] a sudcovského korpusu plodí inú algoritmiku používania legislatívy:

 1.  Analýza situácie a vyjasnenie sociálneho statusu účastníkov.

 2.  Vypracovanie svojvoľného rozhodnutia vo vzťahu k situácii, v ktorom sa odráža chápanie účelnosti na základe toho, kto má schváliť návrh rozhodnutia.

 3.  Vyhľadanie legislatívnych článkov, odkazmi na ktoré možno dodať právnu silu a zdanie zákonnosti svojvoľne prijatému rozhodnutiu.

 4.  Vyhlásenie uznesenia s odkazmi na zákon a uvedenie uznesenia do života na «zákonných základoch» pri faktickom ignorovaní a pošliapaní legislatívnych noriem.

Toto poradie krokov nazveme «nenormálnym». Ak v RF aj nefunguje bezalternatívne, avšak jeho váha v štatistike súdnej praxe je dostatočná k tomu, aby obyčajný občan RF mal tú najnižšiu mienku aj o úradníkoch, aj o systéme «ochrany práva» vcelku, aj o sudcovsko-prokurátorskom korpuse. Táto banda sa stala natoľko drzou, že sudcovia v mnohých prípadoch odmietajú prijať na preskúmanie žiadosti občanov, odkazujúc sa na tie články zákonov, ktoré priamo na nich kladú povinnosť preskúmať náležité prípady. A jednoduchý občan pred štátnym úradníkom alebo súdom, pred inými úradnými osobami sa môže akokoľvek gramotne odkazovať na Ústavu RF, na platné zákony v súlade s normálnym postupom, no predstavitelia moci, úradníci a sudcovia (vo svojej väčšine nositelia právnického vzdelania, možno druhého vyššieho), riadiaci sa normami korporatívnej etiky, budú popierať zákon, ktorý poznajú a realizovať nenormálny postup používania legislatívy.

Zákonné efektívne prostriedky na ochranu svojich práv občan v RF nemá. Nie sú známe dokonca ani ojedinelé prípady potrestania úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov a sudcov s formuláciou typu: zbavený funkcie s odňatím slobody na 5 — 7 rokov s konfiškáciou majetku pre systematické pošliapavanie zákonných noriem a právnu prax v štýle «zákon je ako oje, kam ho otočíš, tam aj pôjde». Preto nutne dochádza k tomu, že predstavitelia úradníckeho a sudcovského korpusu, «právo-ochraňujúcich» orgánov sa pravidelne stávajú obeťami lynčovania, a akty lynčovania vyvolávajú masovú podporu ľudí, čo je vidieť na internete.

·    Následkom toho úroveň nezodpovednosti funkcionárov na všetkých úrovniach «vertikály štátnej moci» pred svojim ľudom narástla:

  > v sovietskych časoch bolo možné štátneho alebo straníckeho úradníka, pracovníka v hospodárstve odstrániť z funkcie písomnou výzvou občanov na vyššie postavené orgány moci, v dôsledku čoho sa vo väčšine takýchto prípadov vec riešila administratívne, a v ZSSR bolo mnohonásobne menej súdnych prieťahov, čo zabezpečovalo väčšiu rýchlosť riešenia otázok;

  > dnes právne legitímne procedúry, umožňujúce odvolať úradnú osobu, ktorá stratila dôveru obyvateľstva, buď chýbajú, alebo sú reálne nefunkčné[207].

·    Čo sa týka toho, že dnes niet GULAGov ako nástroja represií a genocídy (je to predmet osobitej hrdosti liberálov), tak hoci dnes koncentračných táborov niet[208], avšak represie a genocída existuje: pri «demokratoch» sa represie a genocída realizujú ekonomickými prostriedkami, nie silovými, preto zdroj represií a genocídy nemá osobný charakter, následkom čoho ich mnohí nevnímajú ako represie a genocídu, hoci takéto represie a genocída sú oveľa efektívnejšie:

  > plat 50 000 rubľov a viac, umožňujúci zabezpečiť život a rozvoj rodiny — je údelom len tých najviac prikrmovaných byrokratov všetkých vetiev moci a manažérov viac-menej vyššieho biznisu (pripomenieme, že takéto zárobky malo podľa oficiálnych údajov v r. 2010 1,8 % obyvateľov RF, — viď poznámku pod čiarou v 1. kapitole);

  > základná masa obyvateľstva (rádovo 80 %) v r. 2010 dostávala plat v medziach od 6 000 do 15 000 rubľov (v závislosti od regiónu a príslušného odvetvia), a rast cien predbieha rast zárobkov prevažnej väčšiny, v dôsledku čoho podstatná časť obyvateľstva degraduje, a jeho počet sa zmenšuje.

Tieto represie vo svojej podstate tiež majú politický charakter, nakoľko štátni úradníci a top-manažéri so zárobkami 50 000 rubľov a viac, skôr než získali tieto dobre platené miesta, zaručili sa svojou politickou lojálnosťou režimu[209]. A väčšinu z nich nezaujíma to, ako žije ľud pod ich mocou, nehovoriac už o tom, že sú nekompetentní a slabomyseľní vo vzťahu k funkciám, ktoré zastávajú.

Vo výsledku týchto represii, realizovaných pomocou alkoholovo-ekonomickej genocídy, za 20 rokov iba v postsovietskej RF biologicky predčasne vymrelo viac ľudí, než zahynulo v povestných mučiarňach VČK-OGPU-NKVD-KGB za všetky roky existencie ZSSR na celom jeho území (pritom treba chápať aj to, že zďaleka nie všetci zomrelí a poškodení štátnou bezpečnosťou ZSSR boli nevinnými obeťami sovietskeho «totalitarizmu»[210]).

·    Kandidáti a poslanci Sovietov (*Rád*) všetkých úrovní v ZSSR sa vyberali pracovnými kolektívmi prevažne z vlastného prostredia, a nielen spomedzi predstaviteľov stranícko-štátnej a hospodárskej «nomenklatúry».

Posledné je nutné objasniť. V ZSSR na všetkých úrovniach moci boli zoznamy úradných osôb a kandidátov na obsadenie tých či oných pozícií — takzvaná «nomenklatúra». Určité množstvo kandidátov na poslancov bolo menované orgánmi moci z radov «nomenklatúry», a po takomto predbežnom menovaní ich mali príslušné kolektívy vybrať ako svojich kandidátov na poslancov, aby dodržali právne formality[211]. No poslanci z «nomenklatúry» netvorili väčšinu poslaneckého korpusu. Väčšina bola spomedzi kolektívov: t.j. boli robotníkmi, družstevníkmi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi a pod. a v periódach medzi zasadaním Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, dostávajúc výplatu zo svojho základného pracovného miesta. A v mravno-etickom vzťahu mali mnohí z nich, ešte pred tým ako sa stali poslancami, úctu vo svojich kolektívoch ako slušní ľudia, t.j. v poslaneckom prostredí bola pomerne široká vrstva tých, ktorí vo svojej mravno-etickej podstate neboli principiálne-bezcharakternou, vedeniu posluhujúcou háveďou.

Práve jej aktivistami (*t.j. z radov hávede*) boli v čase «prestavby» vznesené námietky proti:

  > kompletizácii Sovietov prostými občanmi, miesto takzvaných «profesionálnych politikov»;

  > práci poslancov v Sovietoch len behom krátkych zasadaní, miesto práce počas celého roka: vraj, všetci títo poslanci sú ako politici nepoužiteľní, lebo im chýba profesionalizmus, a krajina potrebuje «profesionálny», permanentne fungujúci parlament.

Reformátori-antisovietčíci vytvorili permanentne fungujúci parlament, v ktorom poslanci pracujú akoby na profesionálnom základe, avšakkvalita riadenia — ak ju budeme hodnotiť podľa toho, ako žije drvivá väčšina obyvateľov krajiny, a nie podľa toho, ako žijú samotní poslanci, vyšší úradníci, kriminálna a buržoázna «elita» — UPADLA, a nejaké tendencie toho, že začína rásť — nie sú vidno, a ani sa neočakávajú.

Okrem toho poslanci Sovietov v ZSSR, hoc aj mali nejaké výsady a privilégiá, no, ako už bolo spomenuté vyššie, základ ich príjmu tvorila výplata na hlavnom pracovnom mieste, a nie v Sovietoch (*Radách*)[212]. Preto taký nesúlad v úrovni spotreby (v kvalite života) medzi poslancami a obyčajnými občanmi, aký vidno dnes v postsovietskej RosSiónii, v Sovietskom zväze nebol.