Изменить стиль страницы

Pod vedením J.V.Stalina bola ekonomika uvedená do režimu, v ktorom rast výroby v súlade s reálnymi spoločenskými potrebami v produkcii bol sprevádzaný systematickým znižovaním cien. SYSTEMATICKÉ ZNIŽOVANIE CIEN SA V PODSTATE STALO SYSTÉMOTVORNÝM FAKTOROM ROZVOJA EKONOMIKY V KRAJINE.

Ekonomická štatistika v ZSSR sa zverejňovala každoročne v hlavných periodikách, a dokonca ak aj dodáme, že nie úplne vo všetkom bola hodnoverná, a mnohé ukazovatele sa nezverejňovali z dôvodu utajenia, tak poskytovala vcelku adekvátnu predstavu o dynamike ekonomiky v krajine.

Postsovietska epocha - Degraduje:

— rozpadávajú sa prakticky všetky odvetvia okrem ťažobných a transportno-tranzitných;

došlo k strate potravinovej nezávislosti, ktorá bola ZSSR dosiahnutá v predvojnovom období (teraz sa importuje rádovo 70 % potravín);

— obnovila sa technicko-technologická závislosť od vonkajšieho sveta (procesory do počítačov, materské dosky, mobilné telefóny a mnoho ďalších vecí RF nedokáže masovo produkovať);

— obnovila sa finančná závislosť od nadnárodného bankovo-úžerníckeho mafiózneho spoločenstva.

Fakticky došlo k strate ekonomickej suverenity (krajina sa stala kryptokolóniou), a štátna moc nerobí nič pre jej znovuzískanie.

Následkom hlúpeho (vo všetkých zmysloch) riadenia postsovietska RF nie je schopná dosiahnuť úroveň ZSSR roku 1986[200]podľa ukazovateľov výroby sociálne najdôležitejších produktov v prepočte na jedného obyvateľa, ale stala sa jednou z obetí svetovej finančno-ekonomickej krízy.

Degradácia reálneho sektora ekonomiky je sprevádzaná neustálym rastom cien a rozmachom parazitizmu «virtuálneho» — špekulatívneho sektoru, čo sa stalo hlavnou brzdou ekonomického rozvoja.

Aj prezident, aj premiér sa vo svojich každoročných správach vyhýbajú uvedeniu aktuálnej ekonomickej štatistiky a jej porovnaniu s ukazovateľmi z minulých rokov[201]. Príčina je jednoduchá: ľud chudobnie a vymiera, počet milionárov rastie; niet úspechov, ktoré možno predložiť spoločnosti ako úspechy režimu.

Ukazovateľ - Ekológia

Sovietska epocha - Do polovice 1950-tych rokov niesli ekologické problémy, spôsobené industrializáciou, lokálny charakter. V povojnových rokoch bola rozpoznaná nutnosť ochrany a zlepšenia životného prostredia, a riešenie tejto celoštátnej úlohy sa stalo jedným zo zameraní politiky[202].

Avšak po odstránení J.V.Stalina bol tento zámer prakticky úplne zmarený a zredukovaný len na byrokratický formalizmus. V dôsledku toho ekologické problémy narastali a naberali regionálno-všadeprítomný charakter.

Postsovietska epocha - Ekologické problémy zdedené od ZSSR z čias «stagnácie» (*obdobie Brežneva*) narastajú jak v dôsledku degradácie a lumpenizácie značnej časti obyvateľstva, tak aj v dôsledku toho, že ich vznik a vyostrenie behom hospodárskej činnosti sú nutným následkom buržoázno-liberálneho modelu ekonomiky: on sám ich vytvára a preto ani nie je schopný ich riešiť.

Intelektuálna sila politikov a biznismenov zjavne nie je dostatočná k tomu, aby si túto hrozbu uvedomila a odstránila ju.

Ukazovateľ - Autorita vo svete

Sovietska epocha - Bola vysoká. Prejavovalo sa to napríklad v tom, že predstavitelia kapitalistických spoločností (vrátane aj z ich vládnucej «elity») masovo spolupracovali so sovietskou rozviedkou na základe svojej ideovej presvedčenosti (pre tých, čo nepochopili, čo znamená «na základe svojej ideovej presvedčenosti» spresňujeme: bezplatne a bez vydierania zo strany ZSSR kompromitujúcimi materiálmi) od začiatku 1920-tych rokov – minimálne do začiatku 1960-tych rokov.

Postsovietska epocha - Chýba, hoci obavy, spôsobené prítomnosťou jadrových zbraní u RF, postrkujú «vyspelé» krajiny Západu k dodržiavaniu určitej «zdvorilosti». No «zdvorilosť» sa bude dodržiavať len dovtedy, kým si nevyriešia problémy vytvorenia efektívnej globálnej PRO, a kým zaostávanie RF na základe ukazovateľov vedecko-technického a vojensko-ekonomického rozvoja nebudú hodnotiť ako dostatočné na realizáciu silového diktátu alebo spustenia úspešnej «preventívnej» agresie proti «divochom». Agresii môže predchádzať umelo vytvorená chaotizácia života v krajine, čo agresii môže pridať dojem «záchrany mierumilovného obyvateľstva» pred vyčíňaním banditizmu atď.

Ak máme dať hodnotenie tomu, čo postsovietska liberálno-buržoázna moc «propaguje» ako svoje úspechy, tak tu tiež nie je VŠETKO v jej prospech, ak prenikneme do podstaty jej «úspechov»:

·    Ak vylúčime nezákonnosť občianskej vojny a pomerne krátke obdobie «ježovčiny» (1937 — 1938), tak platná legislatíva v ZSSR vo svojej základnej štatistickej mase[203] bola štátnou mocou dodržiavaná lepšie, než dnes[204].

Súdny systém ZSSR bol ošetrený aj občianskou kontrolou jeho činnosti, nakoľko v zasadaniach súdov prvej inštancie sa zúčastňovali jeden sudca a dvaja «ľudoví prísediaci». Sudcovia a ľudoví prísediaci sa vyberali všeobecným tajným hlasovaním. Ľudovými prísediacimi boli jednoduchí občania ZSSR, ktorí aj naďalej pracovali na svojom pôvodnom pracovnom mieste, no periodicky boli pozývaní zúčastniť sa súdnych procesov. Na rozdiel od sudcov, ľudoví prísediaci vo svojej väčšine nemali právnické vzdelanie a neboli spätí so súdnou korporáciou, t.j. neboli od nej závislí. A ak boli svedomitými ľuďmi, tak reálne zabezpečovali efektívnu občiansku kontrolu práce súdneho systému, a v súdnom procese ich viacej zaujímala podstata prípadu, a až na druhom mieste litera zákona.

Ešte raz objasníme: prácu vykonávajú ľudia, a nie štruktúra funkčných miest, a preto otázky typu «o občianskej kontrole», to sú, predovšetkým, otázky o svedomitosti kádrov («kádre rozhodujú o všetkom»[205]) a až na druhom mieste otázky ohľadom organizácie špecializovaných štruktúr, udelenia im právomocí atď. Ak v spoločnosti neexistuje kult svedomitosti a úcty k nej, tak taká spoločnosť je odsúdená plodiť krajne neefektívne «služby vnútornej bezpečnosti», «špeciálne kontroly», «špeciálny dozor nad špeciálnou kontrolou» a pod.

Práve preto úlohu vykorenenia právneho nihilizmu — najmä v prostredí poslancov, úradníkov a ďalších funkcionárov v štátnej službe, medzi ktorými je podstatná časť ľudí, ktorí získali právnické vzdelania (ak nie prvé, tak druhé vyššie), — nie je postsovietsky režim schopný vyriešiť, hoci o tom tára od polovice 1990-tych rokov.

V RF sa stav komplikuje tým, že pre národnú mentalitu a špeciálne mentalitu štátnych úradníkov nie je typické sa stavať k legislatíve ako k systému odosobneného riadenia života spoločnosti — v tom zmysle, že všetky fyzické aj právnické osoby musia byť pred normami zákona rovné (Ústava RF, čl. 19). Takýto postoj predpokladá nasledovný postup používania legislatívy:

 1.  Analýza reálnej alebo možnej situácie v jej konkrétnosti.

 2.  Výber náležitých zákonov a článkov, ktoré zodpovedajú situácii.

 3.  Prijatie uznesenia v súlade s nariadeniami legislatívy vo vzťahu k vzniknutej životnej situácii.

 4.  Ak neexistuje náležité nariadenie zákona, nasleduje vypracovanie svojvoľného rozhodnutia, ktoré, však, nesmie porušovať iné články platnej legislatívy, a pri nutnosti — dopracovanie legislatívy.

Kvôli presnosti nazveme toto poradie krokov «normálnym postupom». Ak tento postup funguje, tak nutne dochádza k odhaleniu rôznych riadiaco-algoritmických chýb v zákonoch a «právnych šumov» čo je základom pre zdokonaľovanie legislatívy a právnej praxe ako systému bezštruktúrneho, odosobneného riadenia, pred ktorým sú si rovné fyzické aj právnické osoby.