Pritom neadekvátnosť samoriadenia môže byť cielene stimulovaná zvonka politickými protivníkmi a konkurentmi tejto kultúry.

Tento druh stimulácie krízy zvonka, vrátane s účasťou diaspór a doma kultivovaných «všeľudí» v tomto procese, sa môže stať dodatočným stimulom k rozšíreniu nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu v spoločnosti, prežívajúcej krízu davo-«elitarizmu» (celokultúrnu, demografickú, ekonomickú alebo inú).

No zachovanie davo-«elitarizmu» cestou prechodu k nejakým jeho novým formám vo výsledku šírenia nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu — problém spoločenského rozvoja nielenže nerieši, ale vytvára nové problémy.

Preto je lepšie zriecť sa hľadania nejakého ideálneho davo-«elitarizmu», v ktorom by nejaká «elitarizovaná» menšina panovala nad väčšinou, a väčšina by s nevýslovným šťastím drela ako osol na «elitu». Treba nutne prejsť od davo-«elitarizmu» k Ľudskosti.

3. Sovietska minulosť, sovietske dedičstvo a vzťah k nim [188]

3.1. Antisovietsko-antiruský mýtus Západu a dejinno-politická realita ZSSR a postsovietskej RosSiónie

Kapitola 3.1 bude zasvätená faktom života. Nemá priamu súvislosť s problematikou vzájomných národných vzťahov, v štruktúre aktuálnej práce je však potrebná kvôli tomu, že po r. 1991 už vyrástlo niekoľko pokolení, ktoré nemajú vlastnú skúsenosť so životom v ZSSR, a ich predstavy o ňom sa formujú lžou nesvedomitých: 1) autorov učebníc histórie, 2) tvorcov všeobecnovzdelávacích programov v oblasti literatúry^[189], 3) aktérov televízie a 4) kina. Preto je nutné dať faktológiu sovietskej minulosti do súvisu so súčasnosťou, lebo bez toho nie je možné pochopiť, v dôsledku čoho vznikli problémy, ako ich riešiť, a ako ich vyriešiť nemožno.

Dnes «destalinizátori»[190] z radov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia» a monarchizmu[191] vštepujú hodnotenia sovietskej minulosti, podľa ktorých v nej tvorí základ:

·    «totalita» a nezmyselné masové represie zo strany maniakálneho mocichtivého J.V.Stalina, a neskôr — N.S.Chruščova a L.I.Brežneva;

·    masové represie voči nevinným a zastrašovanie obyvateľstva hrozbou represií bola norma sovietskeho spôsobu života;

·    slabomyseľnosť, nevedomosť a mocichtivosť stranícko-štátnej «elity» viedli k tomu, že múdri a kompetentní ľudia sa, v lepšom prípade, stávali (vo svojej väčšine) nepotrebnými, a v horšom prípade nevinnými obeťami represií;

·    rôzne obdobia histórie ZSSR sa navzájom líšia len charakterom, adresáciou a masovosťou represií, čo z jednej strany bolo podmienené «totalitným» charakterom sovietskeho štátu, a z druhej strany mierou odmietania (zo strany spoločnosti) straníckej totality, ktoré v priebehu sovietskeho obdobia neprestajne klesalo, v dôsledku čoho vznikol mravno-psychologický typ tzv. «sovok» — pokrytecký subjekt, neochotný a neschopný pracovať, no túžiaci po vysokej úrovni materiálneho blaha[192], ktorý sa v spoločnosti stal prevládajúcim a v ktorom sa teraz odráža «ruský národný charakter»;

·    všetky úspechy a výdobytky sovietskeho obdobia (všeobecné vzdelanie a kultúrny rozvoj širokých más ľudu, industrializácia, uskutočnené v predvojnovom období; víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne; povojnová obnova hospodárstva a raketovo-nukleárne prezbrojenie, prvenstvo v kozmickom výskume počas niekoľkých desaťročí; celkový rast kultúry, vedy a vzdelávania počas celých 74 rokov sovietskeho obdobia) — sú buď chybami v histórii, alebo boli uskutočnené ľudom aj napriek stranícko-štátnej «totalitnej moci», a nie pod vedením komunistickej strany, sovietskeho štátu a tým skôr nie —vo výsledku činnosti J.V.Stalina osobne, ktorý pre svoju chorobnú podozrievavosť, nevzdelanosť, slabomyseľnosť a mocichtivosť robil len to, že bránil múdrym a šľachetným ľuďom rozvíjať krajinu[193].

·    sovietske obdobie (a najmä tri desaťročia stalinizmu) bolo tragickým historickým omylom, ktorého následkov sa treba zbaviť v čo najkratšom čase, aby sa RF vrátila do rodiny «civilizovaných krajín» — lídrov rozvoja ľudstva — a zaujala v nej dôstojné miesto.

V rovnakom duchu znejú aj skôr uvedené hodnotenia sovietskej minulosti v aspekte vzájomných národných vzťahov na Štátnej rade 27.12.2010 dané V.V.Putinom, hoci tie sú vyjadrené v neurčitejšej, miernejšej forme, než je tá, v ktorej sme ich dali my[194]:

«… sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea. Dokonca vymysleli určité nové spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud (zvýraznené nami hrubým v citáte). A toto dnes nemáme. Hovoríme: Rossiania, rossijský ľud. Ale stále to ešte nie je ono. Spolu sme nedokázali nájsť ekvivalent toho, čo bolo vynájdené v Sovietskom zväze».

V rovnakom duchu na tej istej Štátnej rade sa vyjadril aj D.A.Medvedev:

«Je možné zopakovanie toho, čo bolo urobené v sovietskom období? My všetci sme tu reálni ľudia, a chápeme: nie, nie je to možné, pretože Sovietsky Zväz bol štátom vybudovaným na ideológii a, poviem to otvorene, veľmi tvrdým štátom. RF je iná [krajina], a s tým sú spojené aj naše dodatočné možnosti, aj naše problémy. Ak by sme mali tie možnosti, ktoré existovali pred 25 rokmi, poviem to otvorene: vedenie krajiny by teraz v tejto sále túto tému neskúmalo, boli by použité iné prostriedky, niekde efektívne, a niekde nie. Osud Sovietskeho Zväzu dáva v tomto zmysle ten najlepší pokrm na premýšľanie (zvýraznené hrubým nami v citáte).

No my naozaj potrebujeme vypracovávať nové prístupy. A nehľadiac na to, že sme sa občas usmievali, keď sa rozprávalo o novom sovietskom spoločenstve, ľude, v skutočnosti bola táto idea absolútne správna. Druhá vec je, že takéto konštrukcie, takéto spoločenstvá nevznikajú na papieri, ani na rozkaz prezidentov či generálnych tajomníkov».

No, aby bolo možné vypracovať životu adekvátne «nové prístupy», garantovane vedúce k harmonizácii vzájomných národných vzťahov v našej krajine a vo svete, je potrebné adekvátne chápať sovietsku minulosť.

A k tomu bude treba priznať, že:

Tie hodnotenia sovietskeho obdobia, s ktorými sme začali túto kapitolu, a všetky ostatné, z nich prameniace a detailizujúce antisovietsko-antiruský mýtus pohlavárov západnej civilizácie vcelku a konkrétne buržoázneho liberalizmu — nezodpovedajú realite dejín. Všetky takéto výmysly predstavujú buď úmyselne lživý odporný cynizmus, alebo sú prejavom neinformovanosti, slabomyseľnosti a ateizmu (hoc aj vo formách bezchybného vykonávania rituálov daného vierovyznania).

Neadekvátnosť takýchto antisovietsko-antiruských hodnotení nie je predmetom nekonečných sporov demagógov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia», monarchizmu a marxizmu vo všetkých jeho modifikáciách, ale potvrdzuje sa praktickým porovnaním demografických, ekonomických a sociokultúrnych ukazovateľov krajiny v predrevolučnom impérskom, sovietskom a postsovietskom období. Viď tabuľku 1.