V dôsledku všetkého vymenovaného v ZSSR nikdy nebol taký rozkol medzi štátnou mocou a ľudom, ktorý by dospel do vzájomného opovrhovania a nenávisti, ako sa to deje teraz, keď:
> CELÝ POSLANECKÝ KORPUS — BEZ AKÝCHKOĽVEK VÝHOVORIEK JE «NOMENKLATÚROU» rôznych strán a ich sponzorov (vrátane z kriminálneho podsvetia), nakoľko teraz sa poslanecký korpus formuje na základe straníckych zoznamov na vnútrostraníckych a medzistraníckych «večierkoch». T.j. poslanci nie sú ani predstaviteľmi ľudu, ani nevyjadrujú jeho záujmy. Nezastupujú nikoho, okrem seba a svojich sponzorov;
> poslanci-žoldáci (v tom najhoršom zmysle slova «žoldák»[213]) dostávajú plat mnohonásobne prevyšujúci zárobky v reálnom sektore ekonomiky krajiny;
> a okrem toho mnohí z nich, a tiež členovia ich rodín, majú aj bezprácne zárobky[214] — všemožné dividendy, zisk zo súkromného podnikania (o korupcii v poslaneckom korpuse a účasti na organizovanom zločine, podriaďovaní sa mu a zotrvávaní v ňom — hovoriť nebudeme, pretože to si vyžaduje preukázateľnosť a konkrétnosť. Tých, ktorých táto téma zaujíma, internet zaplaví informáciami, zďaleka nie vždy klebetnícky vymyslenými);
> sú negramotní z hľadiska riadenia, totálne nevzdelaní v oblasti dejín, sociológie, psychológie, ekonomiky.
Pretože spoločnosť v technickej civilizácii bez ekonomiky žiť nemôže. To posledné treba objasniť ešte raz.
Podľa nášho názoru sa na ekonomickú tému všeobecne nemá morálne právo vyjadrovať človek, ktorý si vo svojej mysli nesformoval aspoň všeobecnú predstavu o tom:
· čo sú to medziodvetvové a medziregionálne bilancie produktového a finančného obratu;
· ako sú navzájom prepojené;
· ako sa vnútroodvetvové procesy opisujú aparátom matematickej štatistiky a teórie pravdepodobnosti;
· ako sú tieto opisy vnútroodvetvových procesov spojené so systémom účtovnej evidencie;
· čo vlastne predstavuje inštrumentárium nastavenia trhového mechanizmu na samoreguláciu výroby a prerozdelenia v súlade s úlohami ekonomického zabezpečenia príslušnej (podľa cieľov, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia) štátnej politiky;
· ako sa toto inštrumentárium prejavuje v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;
· ako sa ciele výroby a prerozdelenia, vlastné spoločnosti, prejavujú v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;
· ako sa musí budovať systém plánovania, aby plodil kontinuálnu postupnosť plánovaných bilancií zodpovedajúcich úlohám spoločenského rozvoja a realizácii mravne zdravých cieľov výroby a prerozdelenia produkcie;
· ako sa musí meniť daňovo-dotačná, úverová a poisťovacia politika v procese realizácie kontinuálnej postupnosti plánovaných bilancií, aby nakoniec reálne ukazovatele výroby a spotreby neboli horšie než naplánované úlohy, a zároveň sa tak realizovali zvolené ciele..
A najmä treba chápať:
· prečo zadávanie cieľov v systéme plánovania musí byť demograficky podmienené v duchu zvolenej globálnej politiky;
· ako sa prakticky odhaľujú demograficky podmienené a degradačno-parazitické spektrá potrieb;
· čo presne patrí do každého z nich v súčasnosti.
V materiáloch KSB je táto problematika objasnená v prácach «Voda Mŕtva» (počnúc redakciou z r. 1998), «Krátky kurz...», «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a kultúrneho rozvoja spoločnosti» (r. 2010).
Ak aj nie «každý pomocný robotník či kuchárka», no každý poslanec a štátny úradník (vrátane príslušníkov tajných služieb) je povinný poznať životu adekvátne odpovede na tieto otázky. V OPAČNOM PRÍPADE JE LEN NEČESTNÝ PARAZIT.
Isteže, rozumieme tomu, že na snímkach hore sú zachytené len niektoré okamihy zo života Štátnej dumy; že v prestávkach medzi zasadaniami môže komunikácia poslancov mať čisto osobný charakter, a témy tejto komunikácie môžu byť akékoľvek; a v tom, že gymnastky medzi sebou debatujú o niečom osobnom, «o dievčenských veciach», a jedna z nich voľačo imituje, a spevák s gymnastkou hodnotia dizajn peňaženiek v čase voľnom od (akejkoľvek) zákonotvorby, nie je nič odsúdeniahodné. No podľa našich odhadov práve scény zachytené na obrázkoch stvárňujú maximálne vysokú úroveň kompetencie a intelektuálnej moci, dosiahnutej Dumou v jej politickej činnosti — hlavne v zákonotvorbe. A mravno-etické aspekty takejto zákonotvorby možno charakterizovať príslovím «prišli sme k moci, tak si to užijeme». Čo sa týka S.V.Chorkinovej a A.M.Kabajevovej, viď ich fotografie aj v kapitole 8.3.
A kto z dnešných poslancov a štátnych úradníkov je v stave dať jasné životu adekvátne odpovede na tieto otázky? — A pokiaľ sami nie sú v stave dať na ne adekvátne (z hľadiska riadenia) odpovede, tak potom ich možno v otázkach ekonomiky oblbovať čímkoľvek a akokoľvek. T.j. dnešný parlamentarizmus a jeho poslanecký korpus znamenajú pre RF vážny problém[215].
Druhý problém spočíva v tom, že na tieto otázky nedajú odpoveď ani «profesionáli»: ministri finančno-ekonomického bloku a vedúci predstavitelia veľkých bánk, počnúc Centrálnou Bankou RF.
Preto postsovietsky liberálno-buržoázny režim nemá žiadne morálne právo na moc, po prvé, kvôli nevzdelanosti drvivej väčšiny jeho poslancov a úradníkov a, po druhé, kvôli ich mravnej skazenosti, v dôsledku ktorej nie sú schopní si uvedomiť svoju profesionálnu nedostatočnosť a nie sú ochotní sa vzdelávať, a niektorí ani sebavzdelávania nie sú schopní z rôznych dôvodov[216].
T.j. ani postsovietsky buržoázno-liberálny parlamentarizmus na základe plurality mnohých strán, ani štátnosť ako taká — tiež nemôžu byť označené za úspech ľudu a reformátorov vo veci rozvoja demokracie: niet potrebnej kvality riadenia v záujme ľudu, a nedá sa ani očakávať že vznikne úsilím dnešnej štátnosti — kryptokoloniálnej vo svojej podstate (viď kapitola 2.4).
Nakoniec to, čo sa sformovalo v RF vo výsledku zvonku riadeného[217] krachu ZSSR, samo predstavuje tyraniu nadnárodného svetového bankovnícko-úžerníckeho spoločenstva, vo vzťahu ku ktorej sú všetky politické inštitúty RF — slúžkami, a obyvatelia — rukojemníkmi a otrokmi. Demokracia, ak máme pod týmto termínom chápať vládu ľudu, uvádzajúcu do života záujmy ľudu v duchu stratégie spoločenského rozvoja a nesúcu zodpovednosť pred ľuďmi za výsledky, v postsovietskej RF nie je, a režim nerobí nič preto, aby vznikla.
Vo výsledku takéhoto porovnania, postsovietskemu režimu a liberálno-buržoázne orientovaným idiotom z radov «liberálne znepokojenej spoločnosti» zostáva len to, aby zo všetkých dnešných problémov obviňovali sovietsku minulosť a znevažovali ju, predovšetkým, pred tými pokoleniami, ktoré nemajú svoju vlastnú skúsenosť zo života v ZSSR[218]; a aby mal tento fígeľ úspech, musia cieľavedome demoralizovať mládež, aby sa obzor dorastajúcich pokolení zúžil na hrdlo fľaše piva alebo vodky a rozmerovo blízkym špecifickým častiam ľudského tela. Televízia a škola riešia túto úlohu pomerne úspešne popri mlčky povzbudzujúcom postoji režimu k tejto veci.