V otázkach teórie súčasného západného manažmentu sa redakcia „Komsomolky“ ukázala ako nie silná, a preto špecifický termín — оddeľujúci špecialistov — manažérov riadiacej tradície, rozvinutej na Západe — оd druhých profesionálnych skupín, vyvolal mylné chápanie a nevyslovený údiv: „Na základe čoho, demokrat(?) Jurij Michailovič zrazu začal propagovať vojenskú diktatúru?“

         Vyslovovať a citovať slová bez mýlneho chápania (kvôli chýbaniu predmetno-obrazových predstáv o žurnalistikou dotknutých oblastiach spoločenského života) a robiť na základe svojho pomýleného chápania slov iných ľudí tie či oné závery, občas ašpirujúce na to, aby ušli ďaleko — to je všeobecná bieda súčasnej domácej a zahraničnej žurnalistiky.

[143]     Аlgoritmika psychickej činnosti ako celku zahŕňa v sebe vedomie jedinca, podvedomé úrovne jeho individuálnej psychiky a určité fragmenty kolektívnej psychiky, v ktorej je spoluúčastný (egregory, ktorých fragmenty sú rozmiestnené v psychike jedinca). Pritom algoritmika myslenia je dialóg vedomia a podvedomých úrovní psychiky. A v tomto dialógu vedomie  z veľkej časti «odobruje»  alebo ukladá zákazy na použitie výsledkov spracovania informácie podvedomými úrovňami psychiky, hoci u mnohých je vedomie proste prítomné  v tomto procese, nemiešajúc sa doň. Тakisto vedomie stanovuje úlohy podvedomým úrovniam psychiky, ktoré oni musia riešiť.

         V podstate vedomie jedinca «ide životom» na organizme (hmotné telo + biopolia), neprestajne riadenom vo vnútornom i vonkajšom správaní podvedomými úrovňami psychiky, následkom čoho sa indivíduum počas dlhých časových intervalov stáva rukojemníkom nie vždy si ním uvedomovanej informácie a nie vždy pre jeho vedomie predpovedateľných algoritmov jej spracovania, ktoré sa nachádzajú v jeho podvedomých úrovniach psychiky alebo sú mu skrze nich dostupné v nejakej kolektívnej psychike.

         A vždy, keď v aktuálnom kontexte sa vyskytne termín «podvedomé úrovne psychiky», treba mať na pamäti, že prostredníctvom nich môže byť na osobu vyvíjaný vonkajší vplyv zo strany egregorov (kolektívnej psychiky, v ktorej je osoba spoluúčastná), а taktiež aj zo strany subjektov, zneužívajúcich svoje extrasenzorické schopnosti. Primerane tomu, súc rukojemníkom svojho podvedomia, jedinec nemusí postrehnúť, ako sa stáva posadnutým (t.j. riadeným zvonku mimo jeho zámernej vôle alebo napriek nej) nejakým iným subjektom alebo objektom, od ktorého jeho podvedomé úrovne psychiky dostávajú informáciu, určujúcu jeho správanie.

         Inými slovami, psychika prevládajúcej väčšiny je usporiadaná tak, že ak jej podvedomé úrovne riešia nejakú konkrétnu úlohu, tak je nemožná vedomá sebakontrola správnosti riešenia tejto úlohy v samotnom procese jej riešenia. (To, či to riešenie a následne konanie, či nekonanie bolo správne, je uvedomené až následne. Vtedy by si jedinec mal položiť otázku: „Čo viedlo, čo bolo príčinou takéhoto správania sa?“ A či už sebaanalýzou (ak je možná), alebo za pomoci iných, odhaliť príslušný algoritmus spracovania informácie a jeho pozadie. A samozrejme vykonať následné opatrenia.)*

         Pritom jedinec svoje správanie na základe rôznych automatizmov podvedomých úrovní psychiky môže považovať za skutočnú slobodu, nezamýšľajúc sa nad  tým, ako tieto podvedomé automatizmy vznikli, v čom a ako ho obmedzujú. Таkáto „sloboda“ prejavov jedincom si neuvedomovaných automatizmov správania, formovaných kultúrou spoločnosti, ktorá môže byť aj mravne škodlivou, nesúladnou s Božím Zámerom, môže byť veľmi krutým, no neuvedomovaným si otroctvom a jedinec bude rukojemníkom lží alebo chýb, sústredivších sa v algoritmike jeho podvedomých úrovní psychiky. Pritom on bude predstavovať nebezpečenstvo nielen pre seba samotného, ale aj pre okolie.

         Preto jednou zo súčastí osobného rozvoja je nastavenie algoritmiky podvedomých úrovní psychiky tak, aby bolo možné byť vopred presvedčeným o bezchybnosti svojej psychickej činnosti vo všetkých situáciách, do ktorých človeka privádza Boh. V tomto je skutočný zmysel slov «veriť sám sebe».

         Napriek tomu, o uvedenom v tejto poznámke sa väčšina ani nezamýšľa. Оbstojne je táto problematika rozpracovaná v prácach VP SSSR: „Svetlo moje, zrkadlo, povedz…“ (takisto zahrnutá do prác VP SSSR: v “Premena názormi“ s chopjorskými kozákmi (rok 2000) ako jedna z kapitol, a v knihách „O rasových doktrínach…“ a „«Маjster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelim bezzákonnej viery“ — ako prílohy) „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Od korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave“ (takisto je vhodné k danej problematike si prečítať aj ďalšiu prácu VP SSSR „Prídi na pomoc mojej neviere“)*

[144]     V tranzových stavoch je vedomie schopné premiestniť sa do iných frekvenčných pásem, v ktorých jeho možnosti môžu mnohonásobne prevyšovať zvyčajné.

[145]     То jеst, vedomie rozlišuje nie viac než 15 vzájomne sa počas sekundy meniacich rozličných obrazov a pri rýchlosti projekcie 16 a viac snímkov za sekundu sa rôzne obrazy zlievajú do neprerušovaného plynutia jednych obrazov do iných, ako to vidíme na obrazovke pri pozeraní kinofilmu s rýchlosťou 24 snímkov/sek. Pritom, ako ukázali výskumy, podvedomé úrovne psychiky v procese pozerania kinofilmu, si dokážu vybaviť tie fázy pohybu, ktoré sa nedostali do snímkov, pretože sa diali v čase zmeny snímkov v kamerovacom aparáte.

[146]     Ešte raz zopakujeme. Ak máme byť presnejší, tak podvedomé úrovne psychiky majú vlastné systémy kódovania objektívnej informácie na subjektívne obrazy, t.j. majú svoje jazyky, ktoré na úrovni vedomia väčšinou ľudí ako jazyky nie sú vnímané. (Je zaujímavé, že túto skutočnosť odlišného kódovania objektívnej informácie na podvedomých úrovniach si už začiatkom 80-tych rokoch 20. storočia uvedomoval aj Stanislav Sóhr, tvorca metódy DIP (Dispozičnej prognostiky) a túto skutočnosť využil na vytvorenie techniky pre vedomú komunikáciu jedinca s vlastným podvedomím, ktoré na rozdiel od vedomia dokáže uchovávať kolosálne množstvo objektívnych informácií, a takto z vlastného podvedomia čerpať, dá sa povedať, akúkoľvek v daný moment potrebnú informáciu. Podľa autora DIPu pôvodný archetyp človeka mal vedomý prístup do celého mozgu a využíval jeho kompletnú kapacitu. Až zneužívaním tohto mocného nástroja človeka došlo v deevolučnom vývoji, resp. degradácii k rozdeleniu mozgu na vedomú a podvedomú úroveň a k odlišnému kódovaniu podvedomia, aby bol zamedzený vedomý prístup až pre dnešného človeka k neuveriteľným možnostiam mozgu a ich ďalšiemu zneužívaniu voči Životu. A tak sa musíme chtiac- nechtiac uskromniť s nejakými 5-6% jeho kapacity, ktorú využívame...)*

[147]     Následkom rozličnej informačnej hĺbky frekvenčných pásem, v ktorých vedomie funguje v tranzových stavoch a v bežnom stave, celá informácia, dostupná vedomiu v momente v tranzovom stave, môže byť v bežnom stave dostupná iba v «husto „spakovanom“» obraze, samozrejme, — v inotajovo-symbolickom podaní.

[148]     Pritom je neprípustné zabúdať, že obrazy vnútorného sveta sú buď zobrazenia do psychiky už existujúceho v Objektívnej realite, alebo predobrazy (prototypy) toho, čo môže v Objektívnej realite vzniknúť, aj vrátane ako výsledok ľudského tvorenia.

[149]     Ľudia môžu byť nielen nositeľmi oddeľujúcich pojmov, ale aj nositeľmi každého z nich oddeľujúcich jazykov.

[150]     Т.j. domienka môže byť prítomná v psychike ako vlastníctvo pamäte, ktoré sa v procese myslenia nepoužíva kvôli tomu, že človek nemusí s ňou súhlasiť alebo ju môže považovať za bezvýznamnú (v zmysle zodpovedá — nezodpovedá Životu), tým samým ju vylučujúc z aktuálne činnej algoritmiky psychiky.