Otázky mravnosti, mimochodom, nie sú taktiež Hubbardom rozobrané, možno preto, lebo automaticky sa má za to, že klírovanie normalizuje aj morálku, často zvrátenú ingramami.

No dianetika má aj určitú spoločnú vlastnosť s trockizmom v jeho marxistickom variante. Spoločným je to, že slová nezodpovedajú reálnym obrazom skutočnosti, a ako následok – i činom: u jedných «nevyhnutný pracovný čas a nadčas», «nevyhnutný produkt a nadprodukt»[121], ktoré reálne v hospodárskej činnosti neexistujú; u druhých «mozaika, rozhádzaná bezstarostnou rukou», ktorej v živote niet, a nesúhlas s tým, že AºA. A to nie sú jediné poruchy v zladení-koordinácii abstraktno-logického a predmetno-obrazného myslenia, do ktorých sme zadrapili preto, lebo zdanlivo niet do čoho zadrapiť, a je potrebné splniť sociálnu objednávku a zdiskreditovať marxizmus, trockizmus i dianetiku so scientológiou.

Poruchy v koordinácii abstraktno-logického (zodpovedajúceho za slovné vyjadrenia myšlienok) a procesno-obrazného myslenia (zodpovedajúceho za zmysel reči) hovoria o tom, že trockizmus v jeho podstate – to nie je rôznorodosť marxistickej ideológie, hoci si všetci zvykli to považovať práve za to.

V trockizme, ako sa prejavil v období socialistického budovania pod pláštikom marxistickej teórie, sa prejavila osobitosť porúch psychiky, istý špecificky psychický jav, dejinne starší než samotný marxizmus, v ktorom on v 20. storočí získal svoj nový nominál: «trockizmus».

Charakteristickou črtou tohto psychického javu, získavšieho v komunistickom hnutí v 20. storočí názov «trockizmus», bola úplná hluchota k obsahu na jeho adresu vyslovenej kritiky[122] v kombinácii s oddanosťou v živote princípu potláčania trockistami vyhlasovaných deklarácií systémom zamlčaní, na základe ktorých oni reálne konajú, zjednotiac sa v kolektívnom podvedomí pod kontrolou ich pánov.

To jest, «trockizmu» je vlastný konflikt (v jeho osobnom úprimnom prejavovaní ideologickej dobromyseľnosti) medzi individuálnym vedomím a individuálnym i kolektívnym podvedomím, tvoreným všetkými trockistami súhrnne. A v tomto konflikte zlobne víťazí kolektívne podvedomie «trockistov», potláčajúc pritom osobnú dobromyseľnosť každého z nich súhrnnou činnosťou ich všetkých.

A ak skúmame psychické špecifiká «trockizmu», tak sa vyjasní, že psychický trockizmus —charakteristický: nekompatibilitou verejných vyhlásení a všemožných zamlčaní, potláčajúcich samotné vyhlásenia; používaním slov v neurčitom a obraznom význame vtedy, keď treba hovoriť priamo, —môže byť pozadím ľubovoľnej ideológie: marxizmu, hitlerizmu, občianskej spoločnosti buržoáznej demokracie, pravoslávia, budhizmu, islamského fundamentalizmu, talmudizmu a pod. Následkom toho v každom spoločenskom hnutí na základe každej ideológie môže vzniknúť prúd ideologického trockizmu, ako sa to už stalo v komunistickom hnutí ХХ. storočia na teoretickom základe marxizmu, od začiatku psychicky trockistického. Psychický trockizmus, prejavujúc sa v tej či onej ideológii, získava ideologický obal, následkom čoho je vnímaný ako ideologický prúd.

Samozrejme, «psychický trockizmus» je dohodnutý symbolický názov odhaleného javu, nie podľa jeho podstaty. Psychický trockizmus je v podstate: zbesilosť, posadnutosť, prejavujúca svoju aktivitu nie vo sfére bežného bláznovstva, ale v politickom živote spoločnosti[123].

Dianetika a scientológia sa pri takomto pohľade javí ako psychický trockizmus, prejavujúci sa nie v tej-ktorej ideológii či sociologickej doktríne, ale v teoretickej a praktickej psychológii (i keď L.R. Hubbard odmietol termín psychológia, prejdúc k termínu dianetika). Nakoľko budú hluché ku kritike na ich adresu, to ukáže budúcnosť.

Rozdiel medzi scientológiou a marxizmom spočíva v tom, že marxistický ideologický trockizmus nemôže prísť k moci bez umelo vyvolaného chaosu a sociálnej nezabezpečenosti, ako zákonitého dôsledku každej revolučnej situácie, vznikajúcej ako výsledok konfliktu nezlučiteľných ideológií v jednej a tej istej spoločnosti, ale scientológia môže „tichým podkopom“[124] prísť k moci vďaka tomu, že klírovanie zvyšuje inteligenčný kvocient, zabezpečujúc tým svojim nasledovníkom prevahu vo verejnej i neverejnej politike. Po takomto nehlučnom príchode k moci zostáva už len vyhlásiť svoju vládu a vo všetkých ústavách rozvinutých krajín zakomponovať článok, ak nie o všeobecnom klírovaní, tak aspoň o povinnom klírovaní politikov, absolventov vojenských škôl a akadémií, personálu tajných služieb, podnikateľov, zločincov, novinárov. To takisto nie je náš výmysel, ale zreteľne vyjadrený uhol pohľadu samotného L.R. Hubbarda:

«Možnože, niekedy (v budúcnosti*) len neaberovaný človek získa občianske práva pred zákonom. Možnože, bude niekedy v budúcnosti dosiahnutý cieľ, keď len neaberovaný človek bude môcť získať a získa prospech z občianstva. Dosiahnutie týchto cieľov by zväčšilo aj schopnosť človeka prežívať, i súhrn jeho šťastia.» - „Dianetika“, str. 487.

Nami uvedená téza, vyslovená L.R. Hubbardom, o podmienenosti získania občianskych práv klírovaním je ekvivalentná «strate práv» tej časti spoločnosti, ktorá si nebude priať prejsť touto procedúrou. Avšak abstraktné námietky proti tomuto sú neprijateľné. Strata práv (jak ohlásených a ukotvených v zákone, tak aj neohlásených, no vlastných spoločnosti skrz tradíciu) na základe nevhodného pôvodu, z ideologických príčin, vykonaných skutkov a pod., je všeobecne známym javom v dejinách globálnej civilizácie. V princípe nerovnosti práv jedincov v spoločnosti ako takom, nie je nič dobré ani zlé. Zlé alebo dobré v živote spoločnosti je podmienené konkrétne tým, podľa akých kritérií dochádza k «strate práv» u tých či oných spoločenských vrstiev a jedincov, v každej z množstva koncepcií spoločenského usporiadania.

Zvláštne námietky k tejto scientologickou cirkvou predurčenej «strate práv» určitej časti obyvateľstva – vzhľadom na mierový a nekrvavý príchod scientológov k moci - nebudú: inteligenčný kvocient následkom klírovania rastie, určitá teória riadenia sa v scientologických organizáciách prednáša všetkým čo si to prajú, a preto noví prichádzajúci politici si musia vzájomne rozumieť a riadiť lepšie v porovnaní s politikmi minulého režimu, ktorí boli nositeľmi živelne sformovanej osobnej psychickej kultúry. A okrem toho v spoločnosti je málo ľudí, ktorí by nechceli zmúdrieť, následkom čoho budú mať problémy nie zástancovia zavedenia do ústavy takéhoto článku o klírovaní, ale jeho odporcovia s živelne sformovanou osobnou psychickou kultúrou, ktorí nedokážu postaviť scientológii žiadnu alternatívu, pokiaľ nezmenia sami seba tak, aby prevýšili scientológov v oblasti organizácie psychiky a intelektu i v poznaní a zručnostiach samoorganizácie spoločenského života.

Hľa, to je príklad toho, ako sa G. Soros začlenil do scientologickej koncepcie prestavby sveta, možno sám to ani netušiac (každý chytrák disponuje dostatkom hlúposti, ktorá môže byť horšia ako krádež[125]). Noviny „Dokonale utajené“, № 2, z r. 1998 zverejnili[126] článok „Lúpežný kapitalizmus“ s podtitulom «Senzačná reč Georga Sorosa, ktorú všetci odsudzujúco komentovali, no nikto nečítal». V článku sa uvádzajú obšírne úryvky z vystúpenia G. Sorosa na Americko-Ruskom sympóziu investorov na Harvardskej univerzite, konanom začiatkom januára 1998. Hoci sa v ňom hovorí iba o súčasnom ruskom kapitalizme, ktorý sa charakterizuje ako lúpežný, tak v podstate karhá celý globálny systém kapitalizmu, najmä preto, že G. Soros nemôže nevedieť, že jeho vlastné, ním kontrolované i ostatné špekulatívne fondy, boli obvinené z toho, že olúpili v októbri až novembri 1997 krajiny Juhovýchodnej Ázie.