Tento posun dôrazu od hrubej fyzickej sily k nasadeniu jednomyseľnosti v oblasti predstáv ľudí o normách života spoločnosti mal riadny podiel na obsahu toho, čo je na Západe schválené nazývať spoločenským progresom, progresom civilizácie, no nie je povolené nazývať podľa svojej podstaty – zdokonaľovaním systému globálneho otrokárstva.
V nasledujúcom odseku posúdime špecifiká otrokárstva na základe totalitných ideológií. Ak riadenie spoločnosti je úspešné a niet krízy riadenia, podobnej terajšej ruskej (a aktuálne už globálnej, evidentne sa prejavujúcej v celej Európe)*, tak pre tých, ktorí sa nezúčastňujú každodennej praktickej politiky, má veľká časť vyhlasovaných politických ideí symbolický charakter. «Symbolický» v tom zmysle, že vyhlasované idey-heslá nanajvýš len určujú rozdelenie na svojich a cudzích, no nedotýkajú sa bežného života členov spoločnosti, v ktorej panuje nejaká ideológia, či už by to bola ideológia «slobody od ideológií» alebo ideológia «množstva ideológií» (gorbačovský «pluralizmus názorov»), či marxizmus, či «pravoslávie, cárska autokracia, národnosť» alebo ešte niečo iné. Otázka o správnosti pestovaných ideí (správnosti – ako praxou potvrdzovaného vzájomného a jednoznačného súladu reálnych procesov a ich ideologicky vyjadrených obrazov) u väčšiny nevyvstane, tým viac, že dokonale poznať obsah ideológie panujúcej v spoločnosti a alternatívnych k nej ideológií, je povinnosťou len málopočetnej kategórie ideologických pracovníkov: popov-kňazov, funkcionárov strán a profesijných zväzov, určitej časti novinárov a profesúry, niektorých analytikov tajných služieb. Takto sa žilo (nielen)* v Rusku počas všetkých období bezkrízového riadenia: pri všetkých vladároch, pri každom spoločenskom usporiadaní, pri každej ideológii.
Otázka adekvátnosti pestovaných ideológií k reálnym životným procesom vo vedomí určitej časti dovtedy ideologicky ľahostajných (nezaujímajúcich sa o ideológiu)* vznikne až vtedy, keď riadenie (politika), uskutočňované pod znakom týchto ideí, zakúša krízu; alebo celkovo utrpí krach, následkom čoho prostí ľudia, v bežnom živote zvyčajne vzdialení od praktickej veľkej politiky, strácajú pre nich zvyčajnú úroveň sociálnej zabezpečenosti. To núti určitú časť z nich sa zamýšľať o obsahu a zmysle ideológií, o tom, čomu ich učili, a v čo oni v podstate bezstarostne verili do nástupu krízy[92].
No ako ukazuje skúsenosť s krachom nacistického Nemecka, skúsenosť s krachom marxistického ZSSR, dokonca aj plný krach spoločenského samoriadenia, uskutočňovaného pod vlajkou určitých ideí, nie je zďaleka schopný zbaviť ilúzií všetkých: stúpenci životu neadekvátnych sociologických doktrín zostávajú uprostred tých, čo prežili krach a v určitom počte sa reprodukujú aj v budúcich generáciách, bez ohľadu na čokoľvek.
To sa týka aj USA, i popredných, momentálne zdanlivo prospievajúcich krajín Západu i Východu. Pokiaľ sa «umenie možného»[93] v nich realizuje udržateľne a neuvaľuje na obyvateľa pre neho nezvyčajné problémy, obyvatelia budú poväčšine presvedčení o pravdivosti verejne vyhlasovaných a v spoločnosti pestovaných ideológií, nezamýšľajúc sa nad tým, že v ich prostredí propagované doktríny môžu byť len pravdepodobnou zásterkou (pred nimi) utajovaného poznania, na základe ktorého sa reálne uskutočňuje celková plnosť moci v spoločnosti.
Výnimky sú zriedkavé. Tak, ako keď na úsvite sovietskej moci mnohí straníci boli presvedčení o pravdivosti marxizmu, niektorí z nich – s najviac rozvinutou vnímavosťou – už vtedy (v r. 1918), po grandióznom úspechu marxistickej revolúcie, marxizmu neverili a hľadali inú cestu k získaniu pravdivého (podľa ich hodnotenia) tajného poznania «Djun-chor», aby mali plnú moc, a nie len niekým im nameranú náhradu, danú im vo forme marxizmu. Následkom toho tajné oddelenie ČEKA-OGPU-NKVD pracovalo v oblasti mystiky a okultizmu a pokúsilo sa zorganizovať expedíciu do Tibetu s cieľom zavedenia obchodných vzťahov s mahátmami Šambaly, no všetko sa zabrzdilo po smrti F.E. Dzeržinského[94], a účastníci týchto prác prevažne zahynuli počas nasledujúcich vĺn represií.
J.V. Stalin, pozdvihnuvší sa do plnosti realizácie vnútrospoločenskej moci v ZSSR a v uskutočňovaní globálnej politiky vďaka tomu, že v podstate nebol marxistom, nešiel cestou hľadania «Djun-chor» alebo nejakej inej na použitie hotovej „exotiky-ezoteriky“, ale v svojom poslednom diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ (týmto testamentom)* odkázal v podstate oslobodiť socializmus od marxistickej náhrady, uprednostňujúc a doporučujúc cestu spoločensko-politickej tvorby spoločného osudu všetkými (občanmi) na základe svojich vlastných dejín a zameraní do budúcna.
Ale to sú len zriedkavé výnimky z panujúcej štatistiky: väčšina sa uspokojuje s tými názormi, ideami, sociologickými doktrínami, ktoré sa stali ich «sami od seba», kým vyrastali, získavali vzdelanie, žili podľa svojho vlastného chápania alebo nechápania.
To jest otroctvo, realizované na osnove pestovanej bezduchej ideovej presvedčenosti spolu s odvedením intelektu k reálnym aj vymysleným problémom, nemajúcim celospoločenský význam, sa v minulosti ukázalo byť dostatočne udržateľným (tým skôr v podmienkach, keď sa skutočné riadenie sociálneho systému bezkrízovo realizuje na základe pred obyvateľom utajených teoretických znalostí a praktických, teoreticky neformalizovaných, zručností). Tieto znalosti a praktické zručnosti sa reprodukujú z pokolenia na pokolenie v znacharských klanoch, realizujúcich otrokárstvo voči zvyšku spoločnosti. Historicky reálne, osobitú úlohu v premene sveta na osnove biblického projektu doktríny „Deuteronómium-Izaiáš“ hrajú židovské rabínske a úžernícke klany.
Nehľadiac na dosahovanú ilúziu slobody a deklarácie o slobode, zostávajú v takomto systéme stále nezodpovedané otázky bez odpovede: A ako sa stali určité idey niekoho osobným ideologickým presvedčením? Aké ciele sa realizujú pod vedením týchto ideí? Odkiaľ sa vzali? Zodpovedajú tieto idey Objektívnej realite, alebo odsudzujú svojich prívržencov na chybné videnie a chápanie sveta? Pripúšťa organizácia života spoločnosti, aby človek prešiel k inej ideovej presvedčenosti, ak vidí, že tieto idey nezodpovedajú Objektívnej realite, a predovšetkým, ak tento nesúlad je potvrdzovaný praxou?
Ak sú takéto otázky postavené, tak vedú aj k určitým obsahovým odpovediam na ne: je to len otázka uplynutia časovo ohraničenej doby. Takisto je užitočné vedieť, že zavedenie ideologickej jednoty spoločnosti v Rusku bolo vysmiate ešte v dielach K. Prutkova v polovici 19. storočia dávno predtým, ako ono bolo skutočne realizované marxistickými trockistami po roku 1917 a ukázalo sa v reálnom živote v najrôznejších situáciách po roku 1991 vrátane: viď. „Projekt: o zavedení jednotného myslenia v Rusku“ (napísaný v roku 1859, publikovaný v roku 1863).
Preto stojí otázka, čo ešte môže ležať v základoch otrokárstva, ak aj ideová presvedčenosť, umelo naočkovaná a pestovaná v spoločnosti, už nezabezpečuje potreby globálnych otrokárov?
Pre odpoveď na túto otázku, je potrebné preskúmať aj iné otázky: Na aké reálne problémy narazilo globálne otrokárstvo v 19. storočí? A ako sa ich pokúšalo riešiť? Čo z toho sa podarilo?
«Všeobecná kríza kapitalizmu» — to vôbec nie je výmyslom pochabej „prokomunistickej propagandy“, ale surová životná realita prejavujúca sa jak v globálnej biosféricko-ekologickej kríze technickej civilizácie, tak aj v možnosti nesankcionovanej bezcieľnej vojny s úplným zničením všetkého živého na planéte, schopnej vzniknúť kvôli poruche v práci počítača. Vnútrosociálnou príčinou všeobecnej krízy kapitalizmu je nemožnosť ohraničiť honbu za konzumom v podmienkach buržoáznej demokracie individualistov, ktorá pri kapitalistickej organizácii hospodárskej činnosti a prerozdelenia produkcie má za následok rast techno- a energozabezpečenosti civilizácie nad úroveň, bezpečnú pre súčasnú biosféru planéty. To je sprevádzané znečistením životného prostredia produktmi rozpadu geologických palív (energonosičov) a energiou nevyužitou v technológiách[95], a takisto výrobným a domácim odpadom.