Изменить стиль страницы

Spolu s týmito osobitosťami filozofie a politickej ekonómie učenie o socializme, ako spoločnosti spravodlivosti, kde niet vykorisťovania človeka človekom, je v marxizme návnadou pre dôverčivých a osprostených utláčaných ako aj tých dobromyseľných spomedzi dovtedajšej riadiacej „elity“.

Toto všetko i mnoho iného v súhrne hovorí o tom, že informačný systém marxizmu je jedným z podsystémov v zahŕňajúcom ho systéme globálneho vládnutia na princípe zamlčaní a zasvätení. Ako ukázala skúsenosť ZSSR do roku 1953 , pod jeho clonou je možné nakŕmiť, obliecť i zorganizovať život poddanej pracovnej sily v podmienkach skrotenej honby za konzumom (plánované vedenie hospodárstva) a vnútorného občianskeho zmieru (nespokojnosť môže existovať, no nie je to otvorená občianska vojna a vojny mafií). No moc nad spoločnosťou, ktorú marxizmus zdanlivo oslobodil od útlaku kapitalizmu, sa majitelia marxizmu nechystali tejto spoločnosti odovzdať, ale iba v nej vytvorili systém imitácie moci spoločnosti nad sebou samou. Pomocou tohto imitačného systému sa zabezpečili pred útokmi dobromyseľných aj zlomyseľných hľadačov plnej vnútrospoločenskej moci v samotnej spoločnosti. To jest marxizmus už od počiatku nebol predurčený na vykorenenie útlaku, mal proste len vykorisťovaniu človeka pridať efektívnejší a pre utláčateľov bezpečnejší charakter.

Avšak v ZSSR pod vedením J.V. Stalina a v jeho vodcovsko-despotickom – z pohľadu pravých marxistov – výklade, bol marxizmus dovedený do sebapopierania. V „Ekonomických problémoch socializmu v ZSSR“ J.V. Stalin priamo poukázal na to, že revolúcia, nazývaná Veľkou Októbrovou Socialistickou, neodstránila vykorisťovanie človeka človekom, ako to mala spraviť. Tam priamo poukázal aj na neprijateľnosť politickej ekonómie marxizmu pre socialistickú a komunistickú spoločnosť – to mu pohlavári globálnej politiky odpustiť nemohli a nemôžu dodnes[100].

A k tomu „despotizmus“ – no v podstate oceľová vôľa roľníka[101] Džugašviliho – pretláčal do reálneho života skutočné socialistické vyhlásenia marxizmu, následkom čoho socializmus – spoločnosť bez vykorisťovania a utláčania človeka človekom - sa naozaj v ZSSR budoval. A zamlčania marxizmu (pôvodne určené trockistami na potláčanie „nebezpečnej“ a neprispôsobivej časti davu*) – koncentračné tábory, zničenie sociálne nevhodných, nútené práce, právne potláčanie sociálne cudzích (ideologicky a triedne) a pod. – sa mierou posilnenia skutočného socializmu pre svedomito pracujúci národ (a nie pre všetko obyvateľstvo) čoraz viac a viac vzťahovali na samotných pravých marxistov: čím opravdivejší bol marxista – tým menej mal šancí prežiť v podmienkach skutočného socializmu podľa boľševizmu. A toto je v plnom súlade s ich Talmudom: «Miera za mieru» a po rusky hovoria «za čo bojovali (pre druhých), na to sa aj (sami) nabodli»: nekop jamu druhému...

A v tých časoch to bola správna politika vykorenenia pokrytectva. Načo sa tváriť, že ekonomika v krajine sa plánovite riadi na základe nezmerateľných a odporujúcich si kategórií Marxovho „Kapitálu“, keď to reálne tak nie je. Načo sa tváriť, že “Materializmus a empiriokriticizmus” je neomylným štandardom vnímania a chápania sveta, keď je v ňom plno nezmyselností, ktoré vyvráti svojimi praktickými zručnosťami nie najsilnejšia dedinská znacharka. Načo plytvať slovami o objektívnosti priebehu histórie a zmene formácií, ak z textov Biblie (ktorú Stalin, ako bývalý seminarista, poznal dokonale) je aj priemerný politický analytik schopný na základe množstva všeobecne známych(?) faktov a ich štatistického usporiadania “vyčisliť” doktrínu globálneho nadštátneho riadenia a prejavu globálneho riadenia na regionálnej úrovni. Takže pokrytectvo a oddanosť neurčitým a nejednoznačným názorom boli pre jedinca tým nebezpečnejšie, čím bližšie sa pracovne so Stalinom stretával.

Socializmus v ZSSR, ako systém ohraničenia pretekov v neudržateľnej spotrebe a odstránenia masových vnútrospoločenských antagonizmov, sa k roku 1953 ukázal byť (ako spoločenský systém) dokonalejším, než buržoázna demokracia. A ak by Stalin nepriviedol marxizmus do nevhodnosti jeho použitia pre účel vede sa podobajúcej plenty, ukrývajúcej systém skrytého otrokárstva, tak by bola skúsenosť ZSSR rozšírená i na zvyšok sveta. Ale vďaka konaniu Stalina, socializmus a stalinizmus sa stali neoddeliteľnými vo vedomí väčšiny obyvateľstva planéty, následkom čoho diskreditovať Stalina a boľševizmus v očiach súčasníkov bolo možné len spoločne so socializmom, historicky sformovaným v ZSSR, podstatou nie takým, ako sa predpokladalo majiteľmi Marxa a jeho verného (psa)* nasledovníka Trockého.

Prechod ZSSR k normálnemu socializmu (v zmysle antimarxistického boľševizmu) sa pohlavárom globálnej politiky podarilo odvrátiť za spolupráce aktívne sa skurvivšej sovietskej rôznorodej „elity“ (od umelcov až po riaditeľský korpus) a neúčasti veľkej časti obyvateľstva, zaujatého každodennou prácou a svojimi plytkými životnými problémami. A tak sa podarilo ZSSR doviesť do štátneho krachu, uvedeného v Direktíve CIA USA 20/1 z 18. augusta 1948. Avšak globálny problém «všeobecnej krízy kapitalizmu» — neudržateľná samovražedná honba za konzumom — zostal.

Pokiaľ sa ZSSR rozpadal za riadenia sledu skurvivších sa postalinských gensekov (generálnych tajomníkov)*, trockistický marxizmus sa rozliezol po celom svete pod trhovou značkou „pravdivého socialistického učenia“, ktoré J.V. Stalin prekrútil – v trockistickej literatúre z rokov 1960–70 sa stagnácia a degradácia ZSSR priamo vysvetľovali ako dôsledok Stalinovho prekrútenia základného učenia o socializme a komunizme Marxa, Lenina, i jeho rozvitia Trockým.

V súlade s tým, bol pre trockistov celého sveta štátny krach ZSSR nie krachom socializmu a ozajstného marxizmu, ale zákonitým krachom stalinských prekrútení socializmu v jeho marxisticko-trockistickom chápaní.

Preto trockistický marxistický potenciál s očividným (pre buržoáznych demokratov) krachom «komunizmu v ZSSR» vôbec neoslabol, a to nielen v celom svete, ale ani v našej krajine - Rusku. Kádre zapálených profesionálnych revolucionárov existujú, masa môže narásť v období revolučnej situácie zo všemožných vrstiev spoločnosti, ktoré v mladosti tak či onak prešli teoretickou marxistickou prípravou. Inteligencia v krajinách buržoáznej demokracie sa oboznámila s trockizmom počas štúdia na univerzitách. Ako je známe, študentská mládež sa odlišuje určitým neprijatím tradícií spoločnosti, a pre svoju naivnú dobromyseľnost je náklonená zatúžiť po sociálnych premenách. V druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia pohlavári globálnej politiky nasmerovali takéto túžby do prúdu marxizmu. Následkom toho, z pohľadu pohlavárov globálnej politiky je potrebná už len ostrejšia sociálna kríza ako stimulátor, aby si spomenuli na učenie, znova mu uverili a nasledovali vodcov do globálneho otroctva na základe ideovej presvedčenosti. A po celý tento čas bol samotný marxizmus mimo kritiky i na Západe, i na Východe, i v našej krajine.

K marxizmu a K.Marxovi sa na Západe vždy správali s úctou. Osobne Trockij bol takisto mimo kritiku a v súčasnosti v západných encyklopédiách obraz Trockého je obrazom naivného idealistu, génia, ktorý bol verný idei lepšieho usporiadania života ľudí, aj keď niekedy upadal do extrémizmu, a ktorého zahubili závistlivci a hlupáci, nedôstojní výšky týchto ideí. Obraz Stalina – to je obraz vypočítavého neľútostného maniacky podozrievavého despotu (ošúchaná charakteristika «Džingischán s telefónom»), ktorého nezaujíma nič okrem uzurpácie moci, na čo je vhodná každá ideologická zásterka, a kvôli tomu on navŕšil hory mŕtvol, predovšetkým z radu svojich verných spolupracovníkov. Ľavicové publikácie môžu k tomu doplniť, že takouto politikou J.V. Stalin zdiskreditoval socializmus a jeho vedeckú osnovu – marxizmus-leninizmus.