Zastaviť neudržateľné preteky v spotrebe a riešiť tento problém, ktorý sa črtal už v polovici 19. storočia, ale vtedy ešte nedržal globálnu civilizáciu pod krk, mala svetová „socialistická“ revolúcia. Kurz – smerovanie k nej na úrovni globálnej politiky bol vyhlásený v „Manifeste komunistickej strany“ v roku 1848. Avšak v revolučných udalostiach, zámerne vyvolaných v Európe[96], sa ani v roku 1848, ani počas francúzsko-pruskej vojny (Parížska komúna) víťazstvo „socializmu“ nepodarilo dosiahnuť.

Po zrušení nevoľníctva v Rusku sa hlavný front revolučných úsilí presunul do Ruska v dôsledku toho, že Alexander II dal reforme „oslobodenia roľníkov“ takú formu, že z nej najviac zo všetkých vyťažil internacistický úžernícky kapitál. V Rusku sa plánovalo uskutočniť socialistickú revolúciu na teoretickom základe marxizmu v jeho tvorivom zdokonalení a praktickom použití Trockim, následkom čoho mala revolúcia prerásť do svetovej socialistickej revolúcie. Vo výsledku mala vzniknúť celosvetová republika Sovietov alebo Celosvetový Zväz Sovietskych Socialistických Republík… no – nepodarilo sa, pretože V.I. Lenin, na ktorého «bol napísaný kšeft»[97], - zradcovsky vo vzťahu k politikom-globalistom – uzatvoril Brestský mier. To umožnilo buržoáznym demokratom uvoľniť revolučnú situáciu v zvyšnej Európe a vzbĺknuté „socialistické“ internacistické revolúcie v jednotlivých krajinách Nemecka a Maďarska boli potlačené.

Následne po tomto zverili dohľad nad priebehom socializmu v ruskom marxizme, ktorý sa ohraničil rozmermi bývalého Ruského impéria, zdanlivo hatlavej šedej priemernosti - J.V. Stalinovi (tak ho hodnotili «uznávaní vodcovia» Trockij, Kamenev, Zinovjev), ktorý nevie vládnuť davu («zapáliť ho svojou plamennou rečou» a vyslať na «revolučné činy»), málo vie, je lenivý, a preto sa im bude ľahko manipulovať a konať v jeho mene. Avšak v týchto predpokladoch sa trockisti-marxisti prepočítali: J.V. Stalin sa stal virtuózom v umení realizácie možného, pri porovnaní s ktorým bol ľubovoľný z nich len naničhodným potulným malomestským úbožiakom.

Teraz poukážeme na tie zvláštnosti marxizmu, ktoré ho robia totalitnou ideológiou realizácie otrokárstva. Marxizmus si uchoval hlavnú vlastnosť slovne ním odsudzovaného kapitalistického spoločenského usporiadania: za všetkými slovami o slobode, rovnosti v právach i povinnostiach, vykorenení vykorisťovania a útlaku jedných ľudí druhými sa skrývala nerovnosť možností využívať vyhlasované práva a slobody; a ako následok, marxizmus pridával systému vykorisťovania človeka človekom historicky nové formy, vybrúsenejšie, než formy buržoáznej demokracie.

Marxizmus je tak zlomyseľne vytvorený, že v každodennom praktickom živote spoločnosti, organizovanom podľa marxistických šablón, pre marxizmus charakteristické zamlčania (narážky, nedopovedania) potláčajú nimi vyhlasované riešenia a ideály spravodlivosti a likvidácie parazitizmu jedných na živote a práci druhých.

Marxizmus, slovami V.I. Lenina, má tri zložky: dialekticko-marxistickú filozofiu, ako všeobecný svetonázorový systém; politickú ekonómiu, ako vedu o organizácii výroby a prerozdelenia produkcie v spoločnosti; socializmus, ako učenie o organizácii života spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom. Celý tento informačný systém má úplne špecifické vlastnosti, o ktorých marxisti a „spolucítiaci“ buď nemajú ani najmenšej predstavy, alebo sa jasne stávajú satanmi v priamom zmysle týchto slov, keď im na ne poukazujú.

Základná-principiálna otázka každej spoločensky užitočnej filozofie, svetonázorového systému je predvídať následky činnosti a nečinnosti, čo umožňuje vybrať na základe správania ten najlepší, v subjektívnom zmysle, variant správania a reakcie na priebeh udalostí. Táto poučka je dôkladne vysvetlená v Dostatočne všeobecnej teórii riadenia, a v oddávna známych aforizmoch typu «varovaný – znamená zachránený» (staroveký Rím); «A duchovia prorockí poslúchajú prorokov, pretože Boh nie je Bohom neporiadku, ale sveta[98]. Tak býva vo všetkých cirkvách u svätých» (Prvý list apoštola Pavla Korinťanom, 14:32, 33); «predvídať – znamená riadiť» (Napoleón). V poslednej štvrtine 19. storočia, v tom istom čase, ako sa dokončoval marxizmus, anglický etnograf E.B. Taylor vo svojej knihe „Primitívna kultúra“ priamo hovoril o «filozofii dejín v širšom zmysle, ako o objasnení minulých a predpovedi budúcich javov vo svete života človeka na základe všeobecných zákonov».

Táto schopnosť predvídať následky je to hlavné v normálnom ľudskom vnímaní sveta, pretože umožňuje spracovať množstvo rôznorodých čiastkových faktov do jednoty názorov o priebehu ľubovoľného z vesmírnych procesov, vrátane rozvoja ľudskej spoločnosti. A toto umožňuje vybrať najlepšiu líniu správania.

Ale základnou otázkou filozofie v marxizme je otázka o prvotnosti matérie a vedomia, v mnohom analogická stredovekým scholastickým sporom o tom, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce. Otázky prognostiky v marxizme nie sú ani v základnom kurze, ani vo „fakultatívnom“. To znamená, že marxistické vnímanie sveta nie je určené pre formovanie uvedomelej kultúry riadenia v spoločnosti. To jest implicitne je určený na ukrytie ozajstných vedomostí o teórii a praxi riadenia pred spoločnosťou pod zásterkou marxistického pravdepodobného tárania na tému historického materializmu. A ešte všeobecnejšie sa dá povedať, že je predurčený na to, aby majitelia marxizmu držali v nevoľníctve spoločnosť, neschopnú predvídať následky svojej činnosti a použiť svoj potenciál podľa svojho uváženia.

Analogický stav vecí je aj v marxistickej politickej ekonómii. F. Engels sa v „Anti-Dühringu“ vysmieval K.E. Dühringovi, keď spomenul nevyhnutnosť rozdeliť potreby človeka, a následne aj spoločnosti, na dve kategórie: prirodzené a neprirodzené, t.j. vyložene prinášajúce škodu jedincom a spoločenstvám, hoci mal K.E. Dühring v tejto otázke bezpodmienečne pravdu. Okrem toho je celá marxistická politická ekonómia postavená na kategóriách, ktoré nemožno zmerať a nemôžu byť zavedené do účtovníctva: «nevyhnutná práca a nadpráca», «nevyhnutný pracovný čas a nadčas» a pod. Plánované vedenie národného hospodárstva – to, čo marxizmus vždy vyhlasoval ako normu ekonomického života ľudskej spoločnosti – je možné iba na základe rozdelenia potrieb jedincov a spoločnosti na prirodzené a neprirodzené (inými slovami, na demograficky podmienené a degradačno-parazitické) a vytvorení ekonomickej teórie na základe kategórií, podliehajúcich objektívnemu meraniu vo výrobe i spotrebe, ktoré môžu byť vovedené do systému účtovníctva a systému celoštátnej štatistiky, zabezpečujúce mikro- a makroekonomickú samoreguláciu a riadenie.

Znamená to, že plnosť moci v spoločnosti, ktorá prijala marxizmus ako pravdivý (alebo ako dostatočne sa približujúci k pravde), mala zostať v rukách tých, ktorí riešili pre seba otázku o predvídateľnosti dôsledkov s dostatočnou presnosťou v praxi na základe nemarxistickej filozofie (alebo teoreticky neformalizovaných návykov) a mali zručnosti riadenia makroekonomiky na základe know-how nezverejňovaného v spoločnosti.

Toto všetko, nevyhnutné pre realizáciu moci v spoločnosti, v prípade panovania marxizmu v nej, sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie mimo systém povinného a špecifického vzdelania spoločnosti, a len v špecifickom kruhu klanov, zúčastňujúcich sa realizácie skutočnej moci nad touto spoločnosťou. To je aj informačnou osnovou realizácie totalitného otroctva.

Toto tvrdenie sa vzťahuje aj k sociálno-ekonomickým teóriám panujúcim  na Západe, verejne vyučovaným v tamojších školách a univerzitách. Správnosť uvedeného je nepriamo potvrdzovaná aj tým, že v krajinách SNŠ buržoázni demokrati, načítavší sa marxistickej a západnej nemarxistickej politickej ekonómie, potom ako prišli k štátnej moci a stretli sa s reálnou ekonomikou, nechali padnúť výrobu, a ani potom ju nedokázali postaviť na nohy[99]. Reformy išli do krachu aj preto, lebo reformátori nemali znalosti, adekvátne situáciám, ktoré by mohli v praxi použiť s vopred predpovedaným efektom. Tie poznatky, ktoré oni mali, boli neprimerané a pokus použiť ich viedol k neočakávanému ekonomickému pádu a dlhotrvajúcej kríze.