Rozhovor v autobuse: „Posuň sa, rybička...“

«Rybička» rozmýšľa: „Rybička – to je šťuka; šťuka – to sú zuby; zuby – to je pes...“ – následne táto «rybička» zreve na celý autobus: „Ľudia! On ma – pre nič za nič – sukou nazval!!!”

Preto ak je analytický rozum v prebiehajúcich životných situáciách z nejakých dôvodov nedostatočne aktívny, tak jediné vypočuté slovo môže stačiť na to, aby sa v psychike jedinca aktivoval nejaký ingram (alebo niekoľko naraz) v podmienkach, keď reaktívny (na situáciu) ingramový automatizmus nezabezpečí adekvátne riadenie správania a fyziológie organizmu jedinca[89].

«Ingram diktuje všemožné procesy, ktoré v živote prebiehajú. Je v stave diktovať vieru, názory, myšlienkové procesy alebo ich neprítomnosť, konanie všetkého druhu, a občas vytvára situácie ohromujúco zložité a nezmyselné. Ingram je v stave diktovať organizmu všetko, čo sám obsahuje, a on môže obsahovať ľubovoľné myšlienkové kombinácie slov. Aberované správanie núti analytický rozum ospravedlňovať konanie a stav organizmu, a takisto svoje vlastné bizarné omyly. To sa nazýva ospravedlňujúcim myslením.» - „Dianetika“, str. 96, 97.

Nakoľko reaktívny rozum myslí stotožňovaním obrazu AºВºС, hoci reálne A¹В¹С, tak toto vytvára ešte jeden významný jav, v dôsledku ktorého sa jedinec vždy nachádza pod vplyvom pozadia viac či menej aktívnych ingramových algoritmov riadenia. Pre reaktívny rozum sú všetky časové momenty identické v tom zmysle, že «teraz» º «včera» º «každý dátum, každý hodina dňa» º «vždy». A pretože v normálnom stave vedomia analytický rozum človeka určitým spôsobom spolupracuje s reaktívnym rozumom, tak chronologicky štruktúrovaná informácia zo štandardných bánk pamäte je spájaná s chronologicky neurčitou informáciou z ingramovej banky vždy, keď sa ten-ktorý ingram restimuluje vonkajšími okolnosťami, ktoré jedinca obklopujú. O prejavoch tejto osobitosti ingramov L.R. Hubbard píše:

«Existuje aj iný typ myslenia stotožneniami, a to je tá kategória, ktorá ničí schopnosť orientovať sa v čase. «Nevieš, kedy sa to stalo» je klasickou frázou. Fráza «Neviem, koľko je už hodín» a iné majú vedľajší a špecifický vplyv na rozum, pretože ten pracuje podľa svojho vlastného presného chronometra, a ingramy čítajú ciferník nesprávne. Na vedomej úrovni človek obstojne zvláda analytický čas. Ingramy sa kĺžu vpred i vzad podľa toho, kedy sú vypnuté alebo restimulované. Ingram môže byť príčinou dnešného konania, ktoré patrilo časovo situácii z pred štyridsiatich rokov a malo zostať tam. Nie sú to pripomienky časových rozdielov, ktoré tak silno aberujú; je to bezčasový charakter ingramov. Čas je veľký šarlatán, on nič nelieči, on len mení vlastnosti okolitého prostredia a okolie človeka. Ingram starý 10 rokov, so všetkými bolestivými emóciami sa možno zamaskoval a je «zabudnutý», no ak je dnes restimulovaný – tak už stojí pred vami, pripravený vyvolať príslušné správanie.» - „Dianetika“, str. 405.

Cieľom dianetickej terapie je úplné vyprázdnenie reaktívnej banky ingramových zápisov, jej vyčistenie (odtiaľto aj pochádza termín «klír» - «clear», t.j. čistý).

Dianetickej terapii je zasvätená tretia kniha „Dianetiky“. Takisto ju nebudeme tlmočiť. Podotkneme len to hlavné v nej. L.R. Hubbard venoval osobitnú pozornosť tomu, aby sa pacient počas jej priebehu neuvádzal do bezvedomia, čo by bolo sprevádzané nevyhnutným doplnením jeho ingramovej banky. A ak pacient počas seansy sám mimovoľne upadne do stavu bezvedomia, procedúra klírovania je vytvorená tak, aby si pacient vedome spomenul na všetko, čo sa s ním i okolo neho dialo, kým sa nachádzal v spontánnom stave bezvedomia počas terapeutickej seansy. Samotná terapia tak, ako je opísaná v knihe „Dianetika“, smeruje k diskusii dvoch ľudí podľa pravidiel, určených Kódexom Audítora a procedúrou.

Takáto diskusia sa nazýva «audit». Toto i ostatné slová s rovnakým koreňom pochádzajú z angličtiny a majú význam «počúvať a počítať» - „Dianetika“, Slovník, str. 522. V tejto diskusii má audítor, ktorý vedie diskusiu, za úlohu prinútiť jeho reaktívny rozum, kladením otázok a vyslovovaním prosieb, vyplaviť obsah ingramov na úroveň vedomia pacienta. Počas takto vykonávaného klírovania sa ingramy postupne vyplavujú na úroveň vedomia, avšak neničia sa v tom zmysle, že by boli odstraňované z psychiky, následkom čoho by bol subjekt akoby zbavovaný časti svojej pamäte o uplynulom živote.

Proces vstupu vedomia do ingramu je pre pacienta nepríjemný kvôli špecifikám situácií, v ktorých samotné ingramy vznikli, a okrem toho reaktívny rozum, ako tvrdí dianetika, blokuje analytický prístup vlastného vedomia k danej informácii, čím ho chráni pred nepríjemnými zážitkami. Preto sa to bez pomoci audítora nezaobíde. Ako vysvetľuje L.R. Hubbard, sám pacient pri vstupe vedomia do ingramu ho nemôže ani analyzovať, ani riadiť samotné vstupovanie doň, nakoľko ingramová informácia potláča jeho analytický rozum. L.R. Hubbard píše:

«Len pomocou terapie Dianetiky môže analyzér získať tieto údaje (a odstránenie ingramu nezávisí od toho, či sa s nimi analyzér kontaktuje, nehľadiac na starú poveru, že «uvedomenie si» niečoho, odrazu od toho aj lieči: stačí si len ingram «uvedomiť» bez Dianetickej technológie[90], a hneď je človek v nešťastí).» - „Dianetika“, str. 95, 96.

«Od samého počiatku bádania Dianetiky v roku 1930 väčšina pacientov do určitej miery verila tomu, že môžu pracovať so svojimi kejsami («case» - anglicky prípad: naša vysvetlivka citovaného) samokontrolou.

Nechápanie toho, že audítora zaujíma len to, čo sa stalo pacientovi, a nie to, čo spravil on niekomu druhému, a takisto určitá hanblivosť alebo neprirodzený pocit viny často rodia prázdnu nádej, že človek môže sám sebe spraviť audit.

To sa spraviť nedá. Je to rovno vyhlásenie a vedecký fakt. Audítor je potrebný z mnohých dôvodov. On tam nesedí preto, aby kontroloval predklíra a popoháňal ho; jeho funkcie spočívajú v tom, aby počúval, nástojil, vyratúval problémy predklíra a pomáhal mu ich vyriešiť. Postup práce je na základe týchto rovníc:

** Dynamiky predklíra sú slabšie, než sila jeho reaktívnej banky.

** Dynamiky predklíra plus dynamiky audítora majú väčšiu silu, než je sila reaktívnej banky preklíra.

** Analytický rozum predklíra sa vypína zakaždým, keď sa dostane do ingramu, a vtedy už viac nie je v stave sa za ním naháňať a prechádzať ho toľkokrát, aby to bolo postačujúce na jeho uvoľnenie bez pomoci audítora.

** Analytický rozum predklíra plus analytický rozum audítora sú spolu schopné nájsť ingramy a prejsť ich.

(Existuje ešte jedna rovnica, ktorá sa viac nikde nespomína, avšak má vzťah ku Kódexu Audítora a matematicky dokazuje nevyhnutnosť tohto Kódexu:

** Sila ingramovej banky predklíra plus sila analytického rozumu audítora sú spolu väčšie, než analytický rozum a dynamiky predklíra. <...>)» - „Dianetika“, str. 440, 441.

No po vyjdení ingramovej informácie na vedomú úroveň pacienta za pomoci audítora táto už prestáva byť ingramom, nekazí činnosť analytického rozumu a psychiky celkovo, usadzuje sa v štandardných pamäťových bankách na svojom mieste v časovom pásme a následne sa podvolí vedomému premysleniu samotným pacientom z jeho vôle.

Zdroje psychiky a najmä analytického rozumu napojené na tento ingram sa oslobodzujú a stávajú sa dostupnými pre ich vedomé používanie podľa svojvoľného priania jedinca, čo sa prejavuje v náraste inteligenčného kvocientu «IQ», miznutím neuróz, psychosomatických chorôb a pod. Po identifikovaní «basic-basic» a jeho premiestnení do štandardných pamäťových bánk, ostáva reaktívna banka prázdna (do nového bezvedomia, kedy sa odkrýva možnosť jej naplnenia), a človek sa stáva klírom – normálnym z pohľadu dianetiky podľa Hubbarda. Pritom miznú aj psychosomatické choroby, aj neuropsychické choroby, predtým vyvolávané aktívnymi ingrammi. Následne organizmus po nejakom čase obnovuje svoj životný potenciál, nakoľko mu to umožňujú vek a stupeň nezvratnej škody, ním utrpenej v minulosti.