Na nasledujúcej strane, strane 74, je umiestnená poznámka, vysvetľujúca rozdiel medzi ingramom a pamäťou:

«Pamäť: v Dianetike nazývame pamäťou všetko, čo je napísané v štandardných bankách pamäte a čo je potenciálne dostupné pre rikól «Ja». Scéna, zobrazená pred očami a vnímaná ostatnými zmyslami, sa stáva zápisom v štandardných bankách pamäte a neskôr môže byť vyvolaná vlastným «Ja» kvôli informácii.»

Termín «rikól» je vysvetlený nasledujúcim spôsobom:

«Rikól: vzkriesenie v pamäti (skôr privolanie do vedomia, nakoľko v dianetike sa zdôrazňuje rozdiel rikólu a spomienok) rozličných vnemových obrazov z minulosti. Pochádza z anglického slova «recall», čo znamená «vyvolávať z minulosti».» - „Dianetika“, Slovník, str. 525.

Reaktívny rozum je v dianetike vlastnosť tela, predstavujúca «súhrnný „bunkový intelekt“»[82]: kolektívny intelekt celej množiny buniek. Ďalej sa uvádza, že:

«... reaktívna ingramová banka môže byť materiálom, skladovaným v samotných bunkách. A v danom momente nie je dôležité, či táto teória je alebo nie je pravdivá. Bolo to potrebné povedať, aby bol daný základ pre chápanie toho, čo sa deje s človekom, keď stráca vedomie.» - „Dianetika“, str. 88.

Otázka lokalizácie ingramových zápisov a charakter reaktívneho rozumu[83] skutočne nie je dôležitá, pretože charakteristiky, na základe ktorých sú tieto termíny definované, sa prejavujú v psychickej činnosti nezávisle od lokalizácie štruktúr-nosičov informácie. Rovnako nezávisle od organizácie štruktúr-nosičov sa ingramy nedostávajú do štandardnej pamäťovej banky. Vždy, keď je človek v bezvedomí následkom bolesti alebo nepríjemných emócií, informácia putuje do reaktívnej ingramovej banky.

Spúšťaniu (t.j. aktivácii) ingramov zapísaných do reaktívnych bánk zasvätil L.R. Hubbard deviatu kapitolu druhej knihy („Dianetika“ – to sú tri knihy v jednom obale), kde opisuje na konkrétnych príkladoch mechanizmus vybudenia ingramov okolitými podmienkami. Nebudeme reprodukovať tento dlhý opis, ale poukážeme iba na to spoločné, čo sa v týchto príkladoch nachádza.

Ak «analytický rozum nepracuje na vyššej úrovni» („Dianetika“, str. 170) a tok informácií zvonku alebo z vlastných vnútorných zážitkov a fantázií zodpovedá informácii, zapísanej ako ingram do reaktívnej banky, tak sa ingram aktivuje ako algoritmus správania človeka a riadenia fyziológie jeho organizmu v nových situáciách, vznikajúcich oveľa neskôr (možno aj po mnohých rokoch) od jeho vniknutia do psychiky jedinca.

Pritom, na jednej strane, takýmto spôsobom aktivovaný ingram zabezpečuje bezmyšlienkovité (inštinktívne[84]) automatické správanie človeka v nových situáciách podľa zapísaného obrazu, niekedy aj skutočne zabezpečujúce prežívanie organizmu pri strate vedomia alebo vypnutí analytického rozumu; a na strane druhej, nanovo a viac-menej aktívne obnovuje všetky v ňom prítomné bolestivé pocity a emócie, ktoré sa udiali v reálnom živote jedinca v minulosti, počas zápisu ingramu do reaktívnej banky informácií v jeho organizme. Táto, posledná uvedená okolnosť, vyúsťuje pri aktivácii každodenného množstva ingramov do celkového súboru viac-menej výrazných psychosomatických ochorení organizmu a narušení psychiky, charakteristických pre človeka počas dlhých období jeho života[85].

Bolestné pocity a emócie, vyvolané situačne spustenými ingrammi, potláčajú v nových situáciách prácu analytického rozumu, čo vytvára psychologické podmienky pre zápis nových ingramov; tieto subjektívno-psychologické podmienky sú pre zápis nových ingramov tým vhodnejšie, čím viac je analytický rozum odpojený od procesu nepretržitého ozmysľovania[86] života – aktiváciou v psychike už jestvujúcich ingramov a ich tlakom.

Okrem toho algoritmy ingramov sa vetvia a náhodný charakter vzniku ingramov negarantuje vzájomnú kompatibilitu informácie, ktorá sa v nich nachádza. V najťažších prípadoch to vyúsťuje do rozštiepenia osobnosti jedinca: t.j. k rozdeleniu pamäte, dostupnej jeho vedomiu, na vzájomne izolované oblasti a k rozvrstveniu jeho spočiatku jednotného intelektu na množstvo plytkých intelektov-besov (L.R. Hubbard ich nazýva «démonmi»[87]). Tie vedú viac-menej osobnostne vyspelú a samostatnú existenciu v informačnom prostredí psychiky jedinca spoločne s tou osobou, ktorá si seba uvedomuje ako «vlastné Ja». A takto sa dlhohrajúca ingramová platňa zapisuje počas celého života, riadok za riadkom, vrstva za vrstvou...

L.R. Hubbard píše o ingramoch nasledovné:

«Možnože dovtedy, kým človek získal obšírnu slovnú zásobu, boli preň ingramy užitočné. Napomáhali jeho prežívaniu spôsobmi, ktoré budú opísané nižšie[88]. Ale keď človek vypracoval jazyk, ktorý do seba zahŕňa slová, rovnako zvučiace, no majúce úplne rôzne významy, a celkovo odkedy sa začali objavovať jazyky, ingramy sa stali oveľa nebezpečnejšie a prestali byť užitočné. A teraz, v súčasnej etape evolúcie, ingramy vôbec neochraňujú človeka, ale naopak, odvádzajú ho od rozumu, otupujú všetky jeho schopnosti a robia ho chorým.» - „Dianetika“, str. 75.

Takýto (k ingramom) odmietavý postoj je v dianetike podľa Hubbarda jej principiálnym názorom, nepoznajúcim žiadne výnimky. Jeho opodstatnenosť posúdime v nasledujúcich kapitolách tejto práce. Teraz obrátime pozornosť iba na jedno dôležité miesto, spojené s artikulovanou rečou, aby sme presnejšie pochopili, čím sa slovne vyjadrená informácia v ingrame odlišuje od ostatných vnemov uložených v tom istom ingrame, následkom čoho L.R.Hubbard aj dospel k názoru o výnimočnej škodlivosti pre človeka (hovoriaceho, ale nie rozumného) všetkej informácie v jeho reaktívnej banke.

Všetky vnemy (ale nie slová), ktoré sú v ingramoch zaznamenané, sú objektívne osobité (unikátne), a pre jedinca sú v informačnom vzťahu dostatočné v tom zmysle, že väčšinou existuje jednoznačný významový súlad «okolnosti» a «vnemu». Následkom toho, pri opakovanom (nie jednorazovom) vzniku životných situácií analogických situáciám pri prvom zápise, ingramové programy správania (väčšinou) zabezpečujú podvedomo-automatickúreakciu organizmu, viac-menej adekvátnu novým okolnostiam. Preto algoritmus správania, ktorý už raz v minulosti bol zapísaný ako ingram (a zabezpečil kedysi prežitie organizmu), je reaktívnym rozumom automaticky obnovovaný v podobných opakujúcich sa situáciách, čím zabezpečuje minimálnu potrebnú kvalitu riadenia pre jedinca. No niečo celkom iné je, ak sa v bankách údajov (na základe ktorých koná reaktívny rozum) ocitajú jednotlivé slová a zložitejšie jazykové konštrukcie.

Slová a zložitejšie jazykové konštrukcie kvôli mnohoznačnosti svojho zmyslu, podmieneného nielen objektívnymi okolnosťami (čo je typické pre veľkú časť nemých pocitov), ale aj subjektívnymi charakterom použitia slov, ničia tento relatívne jednoznačný súlad medzi informáciou zapísanou ako ingramový program správania a príslušnými životnými situáciami.

Dochádza k tomu preto, lebo reaktívny rozum myslí formou stotožňovania, a ako sa vyjadril L.R.Hubbard, «reaktívny rozum kradne význam tých slov, ktoré sa v ňom nachádzajú,  z analytického rozumu» - „Dianetika“, str. 158. A keď sa ingramy aktivujú počutými slovami, potom algoritmy riadenia správania (a fyziológie organizmu), ktoré sú v týchto ingramoch zapísané, zďaleka nie vždy zodpovedajú vzniknutým situáciám. Pri vláde reaktívneho rozumu nad vedomím, všetko prebieha ako v široko známej anekdote: