·    Mnohí dospelí skrátka nemajú čo ponúknuť svojim deťom[41], nič dobré, t.j. nedokážu sa cielene zaoberať výchovou detí, formovaním ich osobnosti, ich kultúry psychickej činnosti ako súboru navzájom prepojených a mravne podmienených psychických zručností, — pretože sami z rôznych príčin nedisponujú životne dôležitými psychickými zručnosťami, ktoré by od nich mohli deti prevziať. U nich môžu deti prevziať len to pochabé, čo im neskôr bude brániť stať sa Ľuďmi a bude schopné spôsobiť škodu ďalším ľuďom, vrátane nových pokolení.

·    Mnohí rodičia nepovažujú za svoj záväzok či povinnosť venovať sa výchove detí v zmysle formovania ich osobností (v ich predstavách sú povinnosťami rodiča — nakŕmiť, ošatiť, zafinancovať potreby, ktoré sa rodičom zdajú primerané, a všetko ostatné si dieťa musí osvojiť samo) a vyhýbajú sa komunikácií s nimi, odkazujúc sa na rôzne povinnosti a že je neprimerané, aby sa dieťa zaujímalo o tie či oné stránky života.

V bohatých rodinách sa často funkcia výchovy detí kladie na «platené sily» — pestúnky, vychovávateľky, vychovávateľov. Napriek tomu, mnohí z nich skrátka nedokážu vyplniť povinnosť vychovávateľa, pretože z jednej strany: samotné deti a ich rodičia v nich nevidia ľudí, milostivo súhlasiacich pomôcť im v riešení ich čisto rodinných problémov, ale ľudí druhej sorty —«pomocnú silu»; a z druhej strany: oni sami akceptujú takýto postoj k sebe zo strany zamestnávateľov a ich ratolestí.

V takýchto podmienkach sa osobná kultúra psychickej činnosti detí formuje v každom konkrétnom prípade ináč.

Avšak práve osobná kultúra psychickej činnosti ako súbor psychických zručností, podmienených vekom a morálkou, je tým základom, na ktorú začína vzdelávací systém (školstvo) klásť znalosti a praktické zručnosti, naplánované v učebnom programe.

A najhlavnejšie spomedzi psychických zručností, potrebných pre úspešné štúdium v škole a dospelom živote, sú tieto:

·    osobná zmyslovo-emočná kultúra, kultúra myslenia a

·    svojvoľné (t.j. podriadené vlastnej vôli) odhalenie a odstránenie bariér a konfliktov medzi vedomím a nevedomými úrovňami psychiky človeka, a tiež v samotnom nevedomí[42].

Zárodky oboch týchto zručností začínajú byť bežným vlastníctvom osoby v rannom predškolskom veku. V ďalšom živote človeka sa už len rozvíjajú. Ich nadobudnutie v dospelom veku je dosť problematické, jednak kvôli objektívnym biologicko-vekovým faktorom (rozvíjajú sa len včas životom vyžiadané, geneticky naprogramované štruktúry organizmu a algoritmika ich činnosti), tak aj kvôli subjektívnym faktorom (samoľúbosť, znevoľnenosť, neschopnosť nájsť si v prúde životných udalostí čas a silu na osobný rozvoj).

Preto sa určitým spôsobom vytvára v spoločnosti štatistika osvojenosti týchto a iných osobnostno-psychologických zručností u detí pred nástupom do školy. Štatistika, to je prerozdelenie kvantity (v tomto prípade detí) podľa postupnosti rozsahov hodnotenia (diapazónov miery, škály) nejakej kvality. Takže:

·    Na jednom konci rozsahu sa ocitli deti, ktorých psychické zručnosti sú také, že školský program je pre nich nezdolateľný a pre školu je ľahšie označiť ich ako «nevzdelateľných». No ak ich preložíme na inú školu, kde je iná zostava učiteľov, ktorí nevedia že tento «nováčik» bol označený za «nevzdelateľného» a ktorí môžu dieťaťu pomôcť získať potrebné psychické návyky, tak v druhej škole si môže osvojiť učebný program ako jeden z najlepších žiakov školy. T.j. príčina «nevzdelateľnosti» nemusí byť geneticky podmienenou objektívnou biologickou poruchou či dôsledkom choroby, ktorá nezvratne poškodila zdravie[43], hlavne to psychické (v tom najvšeobecnejšom zmysle slova, zahrňujúcom schopnosť organizmu podporovať intelekt, pamäť, zmysly, integritu psychiky atď.)

·    Na druhom konci rozsahu sa ocitli deti, ktorých psychické zručnosti sú také, že školský program si osvojujú len tak na pozadí svojich hier a koníčkov; učia sa bez námahy. To ešte ale neznamená, že biologicky prevyšujú menej úspešných žiakov v učení. Sú na todve príčiny:

  → prvá — mali oveľa šťastnejšie detstvo, ako niektorí z tých, ktorí ich svojim vrodeným rozvojovým potenciálom síce skutočne biologicky prevyšovali v okamihu svojho narodenia, ale ktorým ani rodina, ani predškolské zariadenia nadali potrebné psychické zručnosti na úspešné štúdium, ktoré by si osvojili ešte pred nástupom do školy;

  → druhá — samotný školský program nie je vo všetkom adekvátny Životu a pozitívny smerom k perspektívam spoločenského rozvoja[44], a preto dieťa, ktorého intuícia je vyvinutá a ďalekozrivá, alebo jeho osud je vzácny a výnimočný v nejakom aspekte života spoločnosti,  jednoducho nebude strácať čas a silu na osvojovanie si nezmyslu predkladaného mu školstvom.

Inými slovami, niektorí jednotkári sú — organizáciou ich psychiky — efektívne programovateľní «zombi»[45]; a niektorí štvorkári sa intuitívne vyhýbajú alebo sú Prozreteľne chránení Zhora od toho, aby ich psychika bola znečistená nezmyslami, na osnove ktorých by sa mohli efektívne podieľať v postrkovaní dnešnej technokratickej civilizácie k jej krachu; ale transformácia spoločnosti si žiada iné vedomosti a zručnosti, ktoré škola dnes nedáva[46].

·    Medzi týmito dvoma extrémami sa nachádzajú deti, ktoré zvládajú osvojenie školského programu v rozsahu hodnotení od «slabej trojky» až po «jedničku s hviezdičkou» v rôznych predmetoch.

Hore povedané v podstate znamená, že štát je povinný:

 1.    Vytvoriť také ekonomické podmienky, aby sa rodina mohla rozvíjať, riešiť svoje problémy, rodiť a vychovávať deti bez toho, aby jej členovia (ako dospelí, tak aj tínedžeri) boli nútení hľadať dodatočné príjmy a pracovať nadčasy. Všetky potreby rodiny musia pokrývať výplaty z jedného pracovného miesta jej dospelých členov a rôzne sociálne príspevky[47].

 2.    Zmeniť politiku televízneho vysielania. Televízia musí prestať demoralizovať dorastajúce pokolenia, vnášajúc do ich psychiky spoločensky škodlivé postoje k životu, ako keby úspech mal posväcovať prostriedky na jeho dosiahnutie, ako napr.: finančné podvody, hazardné hry, násilie a všetkosidovoľovanie v ďalších jeho podobách, promiskuita a sexuálna zvrátenosť, pôžitkársko-večierkový životný štýl a pod.

Štát je povinný začať propagovať:

  → Absolútnu triezvosť ako životnú normu ohľadne alkoholu (vrátane piva), tabaku a ďalších durmanov (narkotík);[48]

  → Svedomitú prácu a život bez parazitovania jedných na práci a živote iných ako hlavného zdroja blahobytu pre všetkých a každého, a tiež ako prostriedku na zabezpečenie vnútornej bezkonfliktnosti spoločnosti.

Pritom treba, predovšetkým, zamedziť tok debilizujúco-demoralizujúcich kreslených filmov, pod vplyvom ktorých sú div že nie aj bábätká, t.j. ľudia v tom veku, keď sa formujú fundamentálne základy mravnosti a osobnej psychiky celkovo[49].

3.   Vypracovať vzdelávací štandard a zorganizovať hromadnú prípravu (vo vyšších pedagogických študijných zariadeniach vychovávateľov škôlok a jasieľ, a učiteľov prvých tried) psychológov praktikov (t.j. nositeľov psychologickej praxe), všestranne vzdelaných, ktorí by pomohli deťom v predškolskom veku nadobudnúť psychické návyky, potrebné pre úspešné a nie vyčerpávajúce štúdium vo všeobecno-vzdelávacej škole. Vyberať a pripravovať pedagógov tejto kategórie je treba — nie z radu absolventov škôl, ktorí sami ešte nič nevedia a nedokážu, — ale z radu tých, ktorí už majú vyššie pedagogické vzdelanie a školskú prax učiteľov nejakého predmetu, a tiež z radu tých, ktorí majú prax z iných profesií vyžadujúcich systematickú komunikáciu s rôznymi ľuďmi. Najlepší pedagógovia psychológovia-praktici musia pracovať s mladšími vekovými skupinami, pretože staršie vekové skupiny sú už schopné sebarozvoja, zatiaľ čo mladšie ešte potrebujú podporu a vedenie. Preto, čím efektívnejší budú pedagógovia mladších vekových skupín, tým ľahšie sa bude pracovať pedagógom v starších vekových skupinách, a o to ľahšie sa bude aj učiť a ďalej žiť samotným deťom, keď dospejú. A ak budeme posudzovať tento proces v nadväznosti pokolení, tak najlepším pedagógom tých najmladších vekových skupín sa musí stať matka každého dieťaťa.