[99] Napríklad, v roku 1844 na príkaz Ministra vnútra impéria bola natlačená kniha Vladimíra Ivanoviča Dalja „Šetrenie o zabíjaní židmi kresťanských nemluvniat a používaní ich krvi“, ktorá sa opakovane vydávala od začiatku 20. storočia. Kniha je zasvätená oficiálnemu vyšetrovaniu tzv. „Veližského prípadu“, ktoré sa konalo v rokoch 1823 — 1835 (Veliž je názov mesta v Smolenskej oblasti na rieke Západná Dvina). A nikto nikdy preukázateľne nespochybnil hodnovernosť informácií v nej o konkrétnom «Veližskom prípade» a jeho vyšetrovaní. O existencií tejto knihy V.I.Dalja, milovníci citovania a karhania černosotnenských vydaní začiatku 20. storočia radšej jednoducho mlčia, a zdalo by sa, čo môže byť jednoduchšie, než ju preanalyzovať a vyvrátiť. Encyklopédie ale píšu niečo v tom zmysle, že «bez ohľadu na tlak reakcionárskych kruhov boli obvinení uznaní nevinnými» (“Sovietsky encyklopedický slovník“, r.1986, str.202); hoci z napísaného V.I.Daljom v menovanej knihe vyplýva, že zbavenie viny obvinených a potrestanie niektorých svedkov, obvinených z falošného udania (o čom encyklopédie nepíšu) bolo výsledkom vydareného úplatku, a nie následkom neadekvátneho obvinenia alebo absencie trestného činu: chlapec existoval, nebol to žiadny vyfantazírovaný chlapec ale reálny, ktorého uniesli, skrývali niekoľko dní, a potom surovo zavraždili, odobraním krvi z živého dieťaťa; a skutok bol vykonaný nie dajakým osamelým maniakom, ale kolektívne, napriek tomu sa vinníkov rozhodli nenájsť.

Faktológia opisovaná V.I.Daljom je nasledovná (dátumy sú podľa juliánskeho kalendára):

 «22. Apríla 1823 Fjodor Emeľjanov – 3,5 ročný syn vojaka vo Veliži zmizol bez stopy. Bolo to v deň Svetlého Kristovho Zmŕtvychvstania. Mŕtve telo chlapca bolo nájdené cez Tomášov týždeň (Antipaschu) za mestom, v lese, v takom stave, že už nikto z obyvateľov nemohol viac pochybovať o pravdivosti vzniknutého podozrenia šíriaceho sa skrz nejakú vešticu, tichých chýrov o tom, že chlapec bol zversky umučený židmi. Po celom tele mal kožné odreniny, akoby kožu niečím silno treli; nechty boli ostrihané až po mäso; po celom tele množstvo neveľkých rán, akoby prebodnutých klincom; modrasté, krvou podliate nohy dokazovali že pod kolenami sa nachádzala pevná páska; nos aj pery sploštené tiež od pásky, ktorá dokonca zanechala tmavočervenú značku na zátylku, od uzlu; a nakoniec, na chlapcovi bolo vykonané židovské obrezanie. Všetko to nesporne dokazovalo, ako pod prísahou vypovedal lekár, že dieťa bolo umučené úmyselne a premyslene; podľa stavu vnútorností bolo vidno, že niekoľko dní bol bez jedla. Zločin bol navyše vykonaný na obnaženom dieťati, a telo bolo potom umyté a odeté; keďže na bielizni a odeve nebolo nijakej známky krvi. Podľa stôp a rýh v okolí miesta kde ležalo telo bolo vidno, že povoz alebo brička s dvojzáprahom zišla z cesty k tomu miestu a odtiaľ bolo telo odnesené pešo až k blatu. Podozrenie bolo rodičmi aj ostatnými ľuďmi vyrieknuté na židov, inú príčinu mučeníckej smrti nevinného dieťaťa nikto nenašiel.

Medzitým vyšlo najavo, že vojačka Marja Terentjeva ešte predtým, než bolo telo nájdené, vyveštila a oznámila matke, že jej syn je vraj ešte nažive, sedí v pivnici u židov Berlinových a v noci bude umučený; to isté predpovedala aj 12 ročná dievčina Anna Jeremejevová, chorá, ktorá padala do tranzu a v národe bola známa tým, že predpovedá. U Berlinových bola v dome vykonaná prehliadka, no nič podozrivé sa nenašlo; pán domu oznámil, že v dome nemá pivnicu; ale našli sa až dve, hoci tento nález ničomu neposlúžil; prehliadku vykonávali kvartálny dozorca s konšelom, ktorý po prvé bol žid, a po druhé blízkym príbuzným Berlinových, u ktorého v dome bol chlapec schovaný počas prehliadky.

Šmerka Berlin bol kupcom, človekom pomerne zámožným, medzi židmi bol váženým človekom a žil dobre; jeho svokra Mirka bola tiež pokladaná za bohatú a ich dom tvoril veľkú, zámožnú rodinu. Berlinovci dokonca vlastnili obývanú usadlosť Krasnoe a nevoľníkov, kúpených na meno újezdného [čosi ako „okresného“*] pokladníka Sušku. Najbližšími príbuznými Berlínovcov boli Aronsonovci a Cetlinovci a po nich ešte mnoho ďalších rodín vo Veliži, Vitebsku a ďalších susedných mestách.

Sedem žien vypovedalo pod prísahou, že ráno v ten deň, keď bolo nájdené telo, videli židovskú bričku s dvojzáprahom, uháňajúcu ozlomkrky po tej ceste kde sa našlo telo a vracajúcu sa zakrátko naspäť do mesta; jedna svedkyňa pritom súhlasne potvrdila že v bričke sedel Joseľ, Berlinov sluha, s iným židom. Berlinovci, ich sluha a kočiš tvrdili, že nikam nejazdil a že dokonca ani nemajú kovanú bričku; a vyšlo najavo, že Joseľ prichádzal k Berlinovi sám presne v tom čase na kovanej bričke, ktorá u Berlína aj stála vo dvore. No dvaja konšeli, židia, vrátane samotného Cetlina, v snahe odviesť podozrenie, vtrhli s veľkou tlupou židov na dvor, kde zaparkoval prichádzajúci kňaz, začali merať šírku rozchodu kolies a tvrdiť, že to on prešiel chlapca, zatiaľ čo Orlik a ďalší židia začali šíriť chýry, že v skutočnosti chlapca niekto zrazil, alebo náhodne zastrelil brokmi z pušky, z čoho mal ranky po celom tele, po čom ho odhodil, aby tak naviedol podozrenie na židov.

Vyšetrovatelia viac neodhalili, neobrátili pozornosť na nezvyčajne vážnu okolnosť; na predbežné vyhlásenie dvoch žien, Terentjevovej a Jeremejevovej, že chlapca držia u židov a dokonca konkrétne u Berlinových a že on čoskoro zahynie. Jedna z nich (Terentjevová) bola v samotnej Veliži, a druhá (Jeremejevová) v Sentjurach, čo je dvanásť vierst (cca 12,8km) od mesta. Táto tajomná predpoveď mala nevyhnutne poskytnúť kľúč celému šetreniu, pretože ona zjavne a nespochybniteľne dokazovala spojitosť oboch menovaných osôb k samotnej udalosti. Prípad bol odovzdaný veližskému (okresnému) súdu, ktorý 16. Júna 1824 rozhodol: „pre nedostatok dôkazov zbaviť židov obvinenia vo vražde chlapca; avšak Hannu Cetlinovú a Joseľa ponechať v podozrení, a Šmerku Berlina s kumpánmi obviniť zo šírenia falošných chýrov o smrti chlapca, ktorý bol, pravdepodobne, zahubený židmi!“

Hlavný súd 22. novembra s týmto uznesením súhlasil, s dodatkom, že predsa len, nakoľko dieťa bolo usmrtené očividne úmyselne, treba sa snažiť vypátrať vinníkov. Gubernátor schválil rozhodnutie, a prípad bol ukončený».

V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je internetová verzia tejto knihy V.I.Dalja uvedená v Informačnej báze VP ZSSR, šírenej na kompakt diskoch. V priečinku „Ostatní autori“ zároveň „porovnajte“ s internetovou verziou knihy dvoch rabínov z USA (Dennis Prager a Josif Teluškin) „Osem otázok o judaizme pre inteligentného skeptika“.

Tiež analýza histórie smutne presláveného «prípadu Beilisa» v roku 1911 (o rituálnej vražde predstaviteľmi kyjevskej židovskej obce Andrjušu Juščinského, v ktorom porota súdu uznala nedôkaznosť obvinení, vznesených proti Beilisovi osobne) vyvoláva viac otázok než dáva odpovedí.

[100] A rovnako ani lživý historický mýtus, šírený V.Rezunom-Suvorovom („Ľadoborec“, „Deň «M»“ a ďalšie), nemožno vyvrátiť z faktologickej pozície (v ZSSR i v dnešnom Rusku kultového) historického mýtu o akoby nečakanom útoku fašistického Nemecka, pretože v základe každého z mýtov leží rozdielna faktologická báza.

[101] Akú úlohu rieši film o potápačoch „72 metrov“, ktorý mal premiéru 12. februára 2004 v Rusku, natočený Vladimírom Ivanovičom Chotinenko?

— Vzletným rozprávaním v umeleckých záberoch, na princípe analógie, presvedčiť čo možno najviac ľudí o tom, že ak bol predsa len prvotnou príčinou skazy „Kursk-a“ vonkajší výbuch, a nie vnútorný (ako to zreferovala Generálna prokuratúra), tak to nebol výbuch torpéda, ktoré po „Kursk-u“ vypustila jedna z ponoriek NATO (tajne vykonávajúca rozviedku v oblasti cvičenia), ale mína z čias Veľkej Vlasteneckej vojny.