[84] Filmové stvárnenie toho, čo sa tam odohralo s loďami a letectvom, videla väčšina rusov v rovnomennom americkom filme „Pearl Harbor“, ktorý bol premietaný v ruských kinách a potom ešte neraz vysielaný v televízií. Ako však bola organizovaná skaza (a nastrčenie flotily priamo pod útok samotnou administráciou USA: t.j. Pearl Harbor bol americký gambit: gambit je šachový termín, ktorý označuje obetovanie vlastnej figúrky či pešiaka s cieľom získania budúcich výhod nad súperom) flotily USA v Pearl Harbore, to je už samostatná otázka, ktorá zostala mimo námet filmu.
[85] Tu treba spomenúť, že v r. 1904 sa japonsko-ruská vojna začala práve náhlym napadnutím síl ruskej flotily v Port-Arture japonskou V-M Flotilou. Z tejto udalosti si námorníctvo Ruska a ZSSR prvej polovice 20.storočia urobilo určité závery do budúcnosti, no pozemné vojská, — tie nie.
[86] Napríklad aj u budúceho Maršala Sovietskeho Zväzu G.K.Žukova, ktorý k začiatku vojny a dostatočne dlhý čas predtým zaujímal pozíciu náčelníka Generálneho štábu. V atestáciách G.K.Žukova v predchádzajúcom období jeho služby (ako informujú niektoré publikácie) jeho náčelníci priamo napísali: «nemá rád štábnu prácu». Takže odporúčať kandidatúru človeka s takouto atestáciou na pozíciu náčelníka Generálneho štábu bolo možné len s tým zámerom, aby bolo možné manipulovať prácou Generálneho štábu pomimo neho. Pozícia náčelníka Generálneho štábu nie je pozíciou na prevýchovu mladého dôstojníka, ktorý sám ešte dobre nechápe svoje skryté vlohy (ak nejaké má). Ale tí istí kádroví pracovníci, ktorí G.K.Žukova pretláčali do Generálneho štábu, tým zároveň zatvorili cestu niekomu druhému, kto by si v predvojnovom období lepšie poradil s organizáciou práce tohto najdôležitejšieho orgánu Ozbrojených síl.
[87] Na základe známej skúsenosti, ako fašistické Nemecko začínalo vojnu proti druhým krajinám, by bolo hlúposťou očakávať iný začiatok vojny proti ZSSR.
[88] Tu treba rozlišovať medzi «prekročením právomoci» a «zneužitím moci», pretože zneužitia moci spôsobujú škodu uskutočňovaniu vládnej koncepcie riadenia; avšak prekročenie právomoci, ktoré prináša spoločnosti prospech, je vždy hodné vďačnosti. Prekročenie právomocí v situáciách, ktoré si to vyžadujú je u nadriadených prostriedkom poistenia sa činmi podriadených. A preto prekročenie právomocí v situáciách, ktoré si to žiadajú nijako nemôže byť uzurpáciou moci.
[89] Aby oni zatajili chyby, nedbanlivosti a zneužitia.
[90] Analýza priebehu bojových udalostí ukazuje, že «nahrávanie» vedením ZSSR vo vojne Nemecku pokračovalo až takmer do roku 1943: zďaleka nie všetky neúspechy rokov 1942 — 43 boli výsledkom absencie bojových skúseností vojska a riadiacich zručností u vyššieho velenia. Vyskytovali sa aj «zvláštnosti», ktoré pre svoju realizáciu potrebovali úmysel a príslušnú cielenú organizáciu akoby «dezorganizácie».
[91] Pozri napr. A.B.Martirosjan „Sprisahanie maršalov. Britská rozviedka proti ZSSR“ (Moskva, «Veče», r.2003); J.I.Muchin „Vražda Stalina a Berija“ (Moskva, «Krymský most-9D», «Fórum», r.2002); V.Suvorov (V.B.Rezun) “Očista. Prečo Stalin sťal hlavu svojej armáde“ (Moskva, «АСТ», r.1998).
[92] Či nielen našim, ale aj víťazstvom ešte niekoho nad nami?
[93] A pri globálnom rozsahu preskúmania je to naozaj tak. V priebehu Gorbačovovej prestavby/perestrojky a následnej „demokratizácii“ Ruska a ostatných postsovietskych štátov bola takmer úplne zrealizovaná direktíva NSC USA 20/1 z 18.08.1948, nazvaná jej autormi „Naše ciele voči Rusku“. Úryvky z nej a z direktívy NSC-68 z 30.09.1950 budú uvedené v Prílohe 1 v súvislosti s knihou N.N.Jakovleva „CIA proti ZSSR“. Táto kniha bola viackrát vydaná v ZSSR v 1980-tych rokoch v rôznych vydaniach. Celkový náklad publikácií Direktívy NSC USA 20/1 z 18.08.1948 v rôznych sovietskych vydaniach tvoril okolo 20 miliónov exemplárov. Text tejto knihy (vydanie z r. 1983) v materiáloch Koncepcie Spoločenskej Bezpečnosti bol zaradený do Informačnej bázy VP ZSSR, šírenej na kompaktných diskoch v rubrike „Ostatní autori“.
Rozumieme tomu tak, že I.I.Doluckij si na Direktívu NSC USA 20/1 z 18.08.1948 a Direktívu NSC-68 z 30.09.1950 už nepamätá, hoci by bolo užitočné zreprodukovať ich fragmenty, a následne žiakom položiť otázku:
“Popremýšľajte, aký dôkaz svedčí o tom, že tieto dokumenty administrácie USA, utajené niekoľko desaťročí, sú len obyčajnými „bezcennými kusmi papiera“, ktoré nijako nesúvisia s krachom ZSSR, a nie sú politickými programami búrania ZSSR metódami psychologickej vojny?“
A Direktíva NSC USA 20/1 z 18.08.1948 nie je žiadnym podvrhom od KGB napríklad už len preto, že ani v časoch ZSSR, ani neskôr americké rádiá „Hlas Ameriky“ a „Sloboda“ nikdy nespochybňovali pravosť textov opublikovaných N.N.Jakovlevom vo svojej knihe, a radšej dali prednosť mlčaniu o nich, nechávajúc ich bez akýchkoľvek komentárov.
[94] Maršal G.K.Žukov uspokojil svoju chorobnú ctižiadostivosť a unterovskú namyslenosť (zúčastňujúc sa v tomto očierňovaní) po tom, čo Ministerstvo V-M Flotily bolo zrušené a N.G.Kuznecov sa stal jeho podriadeným.
[95] A čo také píše «výrazná osobnosť» I.Doluckij o napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom 22. júna 1941?
— Hoci sme nečítali ani nemáme v úmysle čítať učebnicu I.Doluckého, sme ale presvedčený o tom, že autor je jedným z mnohých propagandistov mýtu o akoby nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom Stalinovou vinou. Ak by sa I.Doluckij pustil do preskúmania príčin, následkom ktorých bol útok Nemecka pre pozemné vojská katastroficky nečakaným, a V-M Flotila prijala túto istú vojnu v plnej bojovej pohotovosti, tak Ministerstvo vzdelávania by v roku 2003 svoj odporúčací grif z jeho učebnice neodňalo jednoducho preto, lebo ono by mu ho v roku 2001 ani neudelilo; a ešte predtým, Soros a rusSionskí „demokratizátori“-sorosčatá by vydanie takejto učebnice nezafinancovali.
[96] Pedagogika hovorí o preťaženosti detí v škole, no namiesto toho, aby raz a navždy vyriešila tento problém zavedením do štandardov základného vzdelávania výučby rýchločítania v tempe listovania knihy, vedie nekonečné diskusie o reforme vzdelávania, prehodnotení programov povinného vzdelania smerom k ich skráteniu a primitivizácii.
A to nás stavia pred otázku: robia to pedagógovia-reformátori všetko z nechápavosti a úzkeho obzoru? alebo zo zlého úmyslu kvôli tomu, aby deti nielenže vychádzali zo škôl nevzdelané, neschopné samostatne premýšľať a nachádzať nevyhnutné pre život informácie, ale navyše aj s poškodeným zdravím vďaka hlúpej organizácii vyučovacieho procesu?
[97] Milosrdná lož neexistuje, pretože každá «milosrdná lož», zotrvávajúca v pamäti ľudí, sa môže stať základom pre vypracovanie a prijatie škodlivého a chybného riešenia. Odkazy na «milosrdnú lož» sú pokusmi ospravedlniť tých, ktorí nedokážu vždy a primerane okolnostiam hovoriť pravdu; no okrem toho «milosrdná lož» môže byť jednou z podôb obyčajného cynizmu a pretvárky.
[98] No medzi uchádzačmi o «kurátorov» boli nielen ruskí pomätenci a ruskí znachari (Rasputin, Badmajev), ale aj zahraniční zasvätení slobodomurári: mág Papus, „doktor“ Philippe (Francúz z Lionu, šarlatán vydávajúci sa za doktora. Jednu dobu bol dvorným medikom imperátorky Alexandry Fjodorovny, ktorý však nedokázal rozoznať jej falošné tehotenstvo, čo aj znamenalo krach jeho kariéry), o ktorých sa I.Doluckij rozhodol vo svojej učebnici pomlčať.