2. Predchádzajúca globálna civilizácia a jej dedičstvo

Spôsob života predchádzajúcej globálnej civilizácie možno zrekonštruovať iba z mýtov a tajných náuk, ktoré neboli predurčené pre cielenú propagandu v dave, a odovzdávali sa oddávna v dnešnej civilizácii medzi zainteresovanými osobami a tými čo mali prístup, hoci v niektorých epochách túto špecifickú informáciu predstavujú v dave vo forme rôznych kuriozít. Toto všetko dohromady s dnes panujúcim historickým mýtom znamená, že doba kamenná, ako to potvrdzuje archeológia, bola. No nie všetci spomedzi preživších globálnu katastrofu, ktorá dobe kamennej predchádzala, zdiveli na jej úroveň. Okrem toho, podľa jednej z rekonštrukcii spôsobu života minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, oni nežili tak, ako my...

«Rasa pánov» bola pomerne málopočetná a prebývala len na jednom z kontinentov s najprijateľnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu boli len jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti podriadených národov, ktoré ju obsluhovali a ktoré boli zbavené možnosti vykonávať výrobnú a inú činnosť na základe technogénnej energie. Toto zaisťovalo vysokú spotrebiteľskú úroveň «rasy pánov» pri pomerne bezproblémovej ekológii planéty vcelku. Т.j. dnešné úmysly rozdeliť obyvateľstvo planéty na „zlatú miliardu“ a obsluhujúci ju „pracovný dobytok“ majú v svojich základoch pradávnu hlbinnú psychickú kulisu.

Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre jedincov «rasy pánov», ak aj nedisponovali telesnou nesmrteľnosťou, boli tak vnímaní ostatnými obyvateľmi planéty, nakoľko mnohonásobne predstihovali svojich poddaných dĺžkou svojho života: práve toto dalo základ zrodu legiend o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že uplatňovali aj genetické inžinierstvo na svojich poddaných, meniac ich tak fakticky na biorobotov, ktorých schopnosti tvorivého samorozvoja boli takto umelo a cielene ohraničené[355]. Posledné, ako už vieme, je v dnešnej globálnej civilizácií (najmä v jej Západnej časti) vytúženým medzníkom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtve obdobie“ je len jedným z mnohých umeleckých stvárnení vedeckého výskumu, reálne uskutočňovaného s cieľom vytvoriť vedeckými metódami rasu „pánov“ a množstvo rás ju obsluhujúcich, samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovateľných a diaľkovo (technicky a mimozmyslovo) riadených biomechanizmov.

Tak či onak, snaha vytvoriť čosi na spôsob rasovo-„elitárnych“ rekonštrukcií života Atlantídy v globálnom rozsahu je viditeľná počas celých dejín súčasnej civilizácie. A je viditeľná tým viac, čím väčšie sú úspechy vo vede a technológiách dnešnej civilizácie. Každopádne, v súčasnej civilizácii priame a otvorené vládnutie «pánov» nad «hovoriacimi nástrojmi» a priame neskrývané rozdelenie spoločnosti na «pánov» a «pracujúci dobytok», ktoré bolo typické pre prvotné regionálne civilizácie, sa nepodarilo stabilizovať.

Nie je vôbec vylúčené, že atlantická «rasa pánov» minulej globálnej civilizácie, neovládala zvrchovane celú planétu, ale jestvovali regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia. V nich počas globálnej katastrofy tiež nezahynuli celkom všetci. Možno práve to je príčinou tak výrazne odlišnej kultúry medzi tichooceánskym Východom Eurázie a okolo-atlantického Západu, a tiež kultúry predkolumbovskej Ameriky a dnešnej globálnej civilizácie. Ničmenej, ak aj necháme bokom detaily života minulej globálnej civilizácie, to nepochybne dôležitejšie, od čoho odvracia pozornosť súčasný oficiálny historický mýtus, je, že:

Paralelne s dobou kamennou súčasnej globálnej civilizácie sa rozvíjala misia civilizátorov – preživších prišelcov z civilizácie minulej.

Okrem toho, katastrofa nemusela byť úplne neočakávaná, následkom čoho tí, ktorí sa seriózne zaoberali možnými prognózami, sa postarali včas o to, aby v nej prežili a ochránili kultúrne dedičstvo pre budúcu obnovu normálneho (podľa ich názoru) života. Ak sa prognózami zaoberali seriózne aj vládnuce triedy, potom boli iste aj na štátnej úrovni organizované opatrenia k tomu, aby sa urýchlene obnovil normálny (v ich chápaní) obraz života po zavŕšení katastrofy.

Biblická i koránická správa o Noemovej arche predstavuje svojou podstatou informáciu o cieľavedomej reakcii na podobný typ výstražnej prognózy. Tiež treba mať na pamäti to, že biblická aj koránická správa o arche je jednotná v tom, že archa – je výtvorom opozície vládnucemu režimu minulej civilizácie. Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora[356] za nenávratne zvrátenú morálku a etiku v sebe, nakoľko jej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický režim psychiky, dosiahla neobmedzenú vnútrosociálnu moc, stabilnú v nadväznosti pokolení.

V našej civilizácii sa vždy vynárala otázka, nakoľko je hodnoverná informácia o Noemovej arche, už len kvôli tomu, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblií (Genesis 6:15–dĺžka 300 lakťov; šírka 50 lakťov; výška trupu 30 lakťov; - čo je približne 150/25/30 metrov, to je viac ako základné rozmery krížnika „Auróra“), archa prevyšuje všetky drevené lode, zostrojené súčasnou civilizáciou do dnešnej doby, a kovové lode obrovských rozmerov začala dnešná civilizácia konštruovať až v druhej tretine 19. storočia.

Za posledných niekoľko sto rokov sa v tlači neraz objavovali správy o tom, že sa našla archa na hore Ararat, presne ako to opisuje aj Biblia o mieste zavŕšenia plavby. Posledný súhrn správ na tému tohto objavu je opublikovaný v „Komsomolskej pravde“ (tlsťoške) 20. februára 1998.

Uvádzajú sa svedectvá jedného Turka, ktorého ešte jeho dedo vodil do hory k „svätému korábu“ v roku 1905. Píše sa o tom, že počas 1. svetovej vojny 20. storočia ruský letec Roskovickij, realizujúc prelet nad oblasťou Araratu, na brehu horského jazera objavil spolovice zatopený trup lode.

«Z jednej strany bol jej trup čiastočne rozobratý, na lodi sa črtali štvorcové dvere široké okolo 6 metrov. To sa mi zdalo nezvyčajným, veď dokonca ani teraz nemajú lode tak obrovské dvere[357]» (citát z interview Roskovického, poskytnutého v r. 1939 časopisu „magazín Nový Eden “, uvedený v „Komsomolskej pravde“).

Ako sa píše ďalej, Ruskom bola zorganizovaná expedícia k arche (Ararat sa v tom čase nachádzal na teritóriu, ktoré patrilo Ruskému impériu), tá vykonala fotografovanie a meranie archy, zobrala si aj vzorky jej materiálov. Avšak po návrate expedície do Petrohradu, už revolučného, sa «podľa určitých svedectiev» všetko ocitlo v kompetencii L.D.Trockého, a na jeho príkaz boli členovia expedície i všetky materiály zničené.

Po týchto udalostiach bola archa zabudnutá do tých čias, kým ju neobjavili druhý raz, no už vrastenú do ľadovca počas leteckého fotosnímkovania Leteckými ozbrojenými silami Turecka v roku 1959. Po tomto objave bolo k arche vyslaných niekoľko expedícií, vrátane nelegálnych. Niektoré takto nájdené materiály boli exponované v New Yorku v roku 1985, čo u Turecka vzbudilo protest z dôvodu porušenia ich interných zákonov o kultúrnych pamiatkach.

Okrem toho bol nejaký objekt na úbočí Araratu objavený aj kozmickou rozviedkou USA. Keď chýry o tom prenikli na verejnosť a jeden z amerických výskumníkov, odvolávajúc sa na Zákon o slobode informácií požiadal o tieto snímky, tak ministerstvo obrany mu poskytlo iné fotografie, získané pri leteckom snímkovaní Vojskami USA v roku 1949 – teda ešte o 10 rokov staršie, než turecké vojenské letecké fotosnímky. Všetky materiály na túto tému, ako sa píše v spomínanej publikácii „Komsomolskej pravdy“, ležia v archívoch CIA, no oficiálni predstavitelia Turecka zachovávajú mlčanie.