Navonok formálne môžu byť algoritmy a ich fragmenty priradené k jednému z nasledujúcich typov alebo predstavovať ich usporiadanú kombináciu:

·    Lineárne — v nich sa informácia prenáša postupne, od bloku k bloku;

·    Cyklické — v nich niekoľko blokov tvorí kruh, po ktorom sa prenáša informácia v procese jej transformácie;

·    Rozvetvujúce sa — v nich šírenie informácie od jedného bloku k druhému nie je podmienené jednoznačne štruktúrou samotného algoritmu, ale výsledkami spracovania informácie;

·    „paralelizujúce sa“ (mnohovláknové) — v nich sa informácia z jedného bloku prenáša naraz na niekoľko blokov-potomkov procesu.

Všetky typy algoritmov, okrem lineárneho, ak sa nebavíme o prerušovaní či zastavení behu programu pred jeho zavŕšením, si vyžadujú určité riadenie toku informácie pri ich odovzdávaní z bloku do bloku: vstup a výstup z cyklu, výber bloku-potomka, nastavenie parametrov „paralelizácie“ procesu atď. — si vyžaduje riadenie. Riadenie informácie v algoritmoch pri jej prenose od bloku k bloku je založené na porovnaní získaných výsledkov s určitým porovnávacím štandardom. Takýto štandard môže byť jak «vyrátaným» v samotnom algoritme, tak aj pevným atribútom (konštantou*) samotného algoritmu. Svojou podstatou takýto porovnávací štandard (vo vnímaní sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery), riadiaci informačné toky v algoritme, je jedným zo životných prejavov miery, t.j. je to kritérium.

Ako možno pochopiť z tohto opisu, u dvoch exemplárov rovnakého dostatočne rozvetveného algoritmu s určitým počtom cyklov spracovania informácie sa bude rovnaký vstupný prúd informácie transformovať do rôznych výsledkov, ak v jednom exemplári zmeníme hodnotu mier (kritérií), vlastných algoritmu (nie vypočítaných v ňom[347]), s ktorými sa porovnávajú priebežné výsledky spracovania informácie a kde na základe tohto porovnania sa informačný potok posúva na ďalšie spracovanie do ďalšieho bloku.

Uvedená definícia algoritmu i všetko povedané o riadení informačných tokov v algoritmoch možno plne aplikovať aj na psychickú činnosť jednotlivcov a kolektívov (spoluúčasť jednotlivcov v egregoroch); t.j. možno to aplikovať na algoritmiku psychiky vcelku (osoby, egregora alebo nejakého súboru egregorov) ako súboru jednotlivých algoritmov, ktoré tento súbor obsahuje a v ktorom prebieha prenos riadenia od jedného konkrétneho algoritmu k ďalším.

Úlohu porovnávacích štandardov (kritérií) riadiacich tok informácií v algoritmike psychiky človeka tu zohráva jeho mravnosť, ktorá je jednotná pre vedomie i nevedomé úrovne psychiky, hoci môže byť vnútorne konfliktnou, pokiaľ je špecifickou zložkou vnímania sveta, ktoré je viac či menej kaleidoskopické.

V informačnom aspekte je mravnosť jednotlivca súborom obrazných predstáv a ich opisov (vnútorný jazyk osoby) nejakých životných, reálnych i potencionálnych špecifických udalostí s hodnotením každej z nich «dobré», «zlé», «nevýznamné» alebo «význam neurčený» alebo «má vedľajšie následky», ktoré sú okrem toho ešte aj hierarchicky usporiadané, podľa vlastnej preferencie.

A preto:

Nemravnosť — je iba zložkou celkovej mravnosti subjektu, ktorá v podstate predstavuje, po prvé, neurčitosť mravných kritérií, spôsobenú absenciou niektorých z nich alebo variabilitou mravných kritérií, ktoré možno uplatniť v tej istej situácii, a po druhé, neurčitosť v hierarchickom usporiadaní mravných kritérií podľa ich dôležitosti.

S týmto súborom opisov-kritérií a ich vzájomných prepojení, tvoriacich mravnosť subjektu, je vo vzájomnom vzťahu celá algoritmika psychiky v procese spracovania informácie pri hodnotení priebehu udalostí, tvorbe plánov a línie správania pri meniacich sa okolnostiach života. Takže prepísanie odhalených mravných kritérií novými hodnotami «dobre» — «zle» vo vzťahu k množstvu špecifických udalosti napojených na každé z nich, predefinuje aj celý charakter algoritmiky vedomých a nevedomých úrovní psychiky, meniac pritom množstvo cieľov, ktoré sa človek usiloval v živote dosiahnuť, a množstvo metód a prostriedkov na ich dosiahnutie, ktoré považoval za prípustné.

Pritom, ak predefinované (vplyvom prehodnotenia života) hodnoty mravných kritérií sú menej chybné (vo vzťahu k Božiemu predurčeniu pre človeka), než predtým, potom aj «autopilot» nevedomých úrovní psychiky sám vytvára lepšiu líniu správania, než v minulosti; ak sú zadané chybnejšie hodnoty, potom chyby «autopilota» nevedomých úrovní psychiky budú ešte ťažšie[348].

No ak úlohu mravných kritérií ako porovnávacích štandardov všemožných výsledkov spracovania informácie v algoritmike psychiky predsa len priznáme, nevyhnutne vznikne otázka: «Existuje možnosť „nestáť si na kábli“, „nemať dlhé vedenie“, hodnotiac iba minulé chyby, ale byť bystrým a múdrym v predstihu vo vzťahu k nepriaznivému priebehu udalostí, a vyhnúť sa tak zosobneniu v Živote chybných línií správania?» — Takáto možnosť je geneticky obsiahnutá v psychike človeka a spočíva v umení udržovať si určitý emočno-významový režim[349] psychickej činnosti vo všetkých situáciách.

Treba priznať, že nevedomé úrovne psychiky, ako systém spracovania informácie, sú mnohonásobne mocnejšie, než úroveň vedomia. A normálny vzájomný vzťah vedomia a nevedomých úrovní psychiky osoby sú podobné na vzájomný vzťah pilota (vedomie) a autopilota (nevedomé úrovne psychiky): nie je vždy v možnostiach pilota riadiť lietadlo v zložitých letových podmienkach, ale pilot je schopný nastaviť autopilot do režimu, v ktorom bude let bezpečným, a odovzdať riadenie autopilotu. V podstate aj my ideme životom na «autopilote» nevedomých úrovní psychiky, pričom sa zďaleka nie vždy zamýšľame nad tým, v akom režime je nastavený tento náš «autopilot».

Pritom si zvyčajne uvedomujeme nejaký konkrétny zmysel na pozadí rôznych emócií.

Emócie v podstate predstavujú — mravne podmienené — symbolickéhodnotenia prebiehajúcich udalostí nevedomými úrovňami psychiky.

Je prirodzené, že celistvosť psychiky si žiada vzájomný súlad emócií (vytváraných nevedomými úrovňami psychiky) a uvedomovaného si významu (týchto emócií). Okrem toho, efektívnosť psychickej činnosti si žiada nielen celistvosť psychiky ako systému spracovania informácií, ale aj určité psychické naladenie[350], zodpovedajúce aktuálnej práci[351], jedným z komponentov ktorého je vzájomný súlad emócií a uvedomovaného si ich významu.

A to nás privádza k otázke o svojho druhu «ladičke», pomocou ktorej by človek svojvoľne mohol reprodukovať naladenie svojej psychiky, zabezpečujúce celistvosť psychiky a jej funkčnosť jak pri odstraňovaní chýb v samotnej psychickej činnosti, tak aj v procese poznávania a tvorenia.

Prechod na ladičku emočno-významového režimu psychickej činnosti je jednoduchý, a tiež sa jedná o proces dialektického poznania.

PÝTAME SA: Mýli sa azda Všedržiteľ? alebo je Všedržiteľnosť (neobmedzená všezahŕňajúca moc Najvyššieho, rozprestierajúca sa všade v Živote — v Objektívnej realite) neomylná vo všetkých svojich prejavoch bez výnimky?

— Všedržiteľnosť sa nemýli, a Všedržiteľnosť je neomylná vo všetkých svojich prejavoch bez výnimky.

Pýtame sa: Ak je Všedržiteľnosť neomylná vo všetkých svojich prejavoch, a jednotlivec nie je v konflikte s Všedržiteľom, potom malo by byť intelektuálno-rozumové chápanie tohto faktu sprevádzané emóciami? o to skôr, že emócie vždy sprevádzajú pochopenie Života?

— Malo.