Navyše:

Reálna mravnosť, psychika ľudí i kolektívna psychika spoločnosti je taká, že ľudí nemožno zahrnúť dobročinnosťou, dajúc im všetko potrebné z demograficky podmieneného spektra potrieb výlučne snahou postranných dobrodincov, či už je to nejaká osoba-sponzor, «dobročinný fond», «sociálne orientovaný štát», «starček Chotabič», «Zlatá Rybka» alebo Boh: hoci by šlo o nie veľa, aj tak bude z pohľadu obdarovávaných vždy niečo «zlé», a ich vlastná snaha «vylepšiť» ponúkané (plynúca z degradačno-parazitických potrieb, tak či onak vlastných všetkým) zmaria dobročinnosť, vykonanú inými, alebo ju spravia v čomsi nepoužiteľnou, prípadne ju premenia na otvorené zlo.

Inými slovami, pri neľudských typoch režimu psychiky na osnove ktorých dnes žije väčšina ľudí v historicky sformovanej kultúre súčasnosti, môže vonkajšia pomoc ľuďom iba uľahčiť identifikáciu a riešenie určitých problémov ich vlastným úsilím, – individuálnym i kolektívnym. No riešiť problémy už musia oni sami, pomáhajúc  pritom iným a prijímajúc pomoc od iných[306]. Avšak to je možné, len ak je dielo a jeho výsledok v zmysle spoločenskej prospešnosti pre človeka dôležitejšie, než jeho vlastná vypočítavosť — teda nároky na uspokojenie potrieb seba samého a svojich blízkych, a činnosť zameraná na uspokojovanie svojich sebeckých potrieb za každú cenu, bez ohľadu na následky pre seba, okolie, potomkov.

V podstate všetko povedané v tejto i predchádzajúcej kapitole znamená:

Keďže nikomu z nás nie je cudzie čosi ľudské, tak základná potreba ľudí, ktorú by si mali uvedomiť všetci, spočíva vo vlastnej premene smerom k sformovaniu v sebe Ľudského typu režimu  psychiky, ktorá sa musí stať základom pre ďalší osobný rozvoj a spoluúčasť v živote spoločnosti. A k tomu je potrebné vojsť do relígie (nie v zmysle dodržiavania nejakých obradov a «príslušnosti k cirkvi», ale) v zmysle osobného dialógu s Bohom v živote, pretože to je základom pre vyznávanie Božieho Zámeru a činnosti v jeho duchu.

A tí, čo to už pochopili, mali by tiež pochopiť, že všetci ostatní trpia núdzou Lásky z ich strany, pretože Láska[307], prejavovaná človeku iným človekom, v prvom rade upokojuje, chráni, a tým samým vyslobodzuje človeka z moci zhonu, dáva mu možnosť spamätať sa, prehodnotiť minulosť, prítomnosť, plány do budúcna a tiež sa začať hýbať smerom k Ľudskosti, a nešmýkať sa na cestu degradácie a parazitizmu. Láska, darovaná človeku Bohom, ako súbor dokonalostí, má dôvody aj ciele sama v sebe a preto robí to, čo je opisované ako zázraky. A práve tento zázrak Lásky je tým, čo potrebujú všetci a každý, a preto sa ho treba naučiť robiť.

16. — 22. apríl 2004

Spresnenia: 11. — 13. apríl 2005

8. Závery z kapitol 6 a 7

Možnože niekto bude považovať vyššie uvedenú analýzu charakteru historickej vedy, vyučovania histórie v škole (na jej osnove) a dvoch zväzkov[308] učebnice kurzu „Spoločenskej náuky“ za vyrývanie a grafomániu, predpokladajúc, že rôzni liberáli-sorosčatá, akademik RAV a úradníci Ministerstva vzdelávania a vedy vedia lepšie, čo písať do školských učebníc Ruskej mnohonárodnej civilizácie. Tí, čo sa v týchto otázkach spoliehajú na autoritu VAK, autoritu držiteľov vedeckých hodností a titulov, autoritu administratívnych postov vysokého rangu si môžu myslieť že majú pravdu v podobných názoroch na naše komentáre. Avšak, ako je písané v Koráne, «domnienka nič nezmôže pred pravdou» (súra 10:37(36)), preto ich čaká presvedčenie sa o tom, či majú naozaj pravdu...

My však vyjadríme svoje odporúčania na doplnenie tých, ktoré už boli vyslovené prv, v kapitolách predchádzajúcich šiestu kapitolu aktuálneho zborníku.

1. Ak tituly autorov učebnice „Spoločenská náuka“ vyčleníme pred zátvorku a jej text ako taký porovnáme so životom (ako sme to robili v 7. kapitole aktuálneho zborníka), tak pod tlakom životných okolností budeme nútení prísť k záveru, že takáto učebnica „Spoločenskej náuky“ je škodlivá, pretože nielenže žiakov neučí životu, ale aj ich deformuje morálne, svetonázorovo a intelektuálne.

Takže škola potrebuje obsahovo iný kurz spoločenskej náuky a obsahovo iný kurz dejín. Potrebné sú aj iné učebnice k týmto predmetom, v ktorých rozprávanie by bolo založené na reálnych životných faktoch (týkajúcich sa najmä mravov a etiky) a ukazovalo by životnú adekvátnosť úplne jednoznačných názorov o živote spoločnosti, o podstate a perspektívach človeka a ľudstva, a tiež lživosť a životnú neadekvátnosť iných názorov, vrátane tých, ktoré sú všeobecne prijímané ako tradičná pravda v rôznych historicky sformovaných kultúrach. Avšak prázdne taľafatky o faktoch a domnienkach, ktoré nemožno spojiť s reálnym životom, nemajú v školských učebniciach čo hľadať.

Škola musí deti pripravovať k dospelému životu. Ak sú jej učebnice naplnené nezmyslami, potom túto svoju spoločenskú životnú úlohu nezvláda.

2. Existujú ľudia, ktorí sa domnievajú, že alternatívou k skutočne zlým kurzom histórie v štýle Sorosa-Doluckého a „Spoločenskej náuky“ v štýle Bogomolova sa môže stať učebný kurz „História pravoslávnej kultúry“. Avšak zavedenie učebného kurzu „História pravoslávnej kultúry“ do vzdelávacieho programu v prvej etape (s cieľom, že v ďalšej etape už zamení kurz „Spoločenskej náuky“ a skoriguje celý školský kurz dejín s „históriou pravoslávnej kultúry“) problém vôbec nerieši. Navyše: je to škodlivé, pretože:

Kurz “História pravoslávnej kultúry” v redakcii RPC má objektívne (t.j. bez ohľadu na „deklarácie dobromyseľnosti“ jej hierarchov) skrytý cieľ zotročiť žiakov v súlade s doktrínou (vo svojej podstate fašistickou) Deuteronómium-Izaiáš zotročenia všetkých v mene Boha, a preto je jeho zavedenie v úlohe bezalternatívneho vyučovacieho predmetu[309] v škole neprípustné.

V priebehu viac ako 10 rokov[310], RPC a ostatné vetvy historicky reálneho kresťanstva sa:

·    v princípe buď vyhýbajú posúdeniu biblickej doktríny zotročenia všetkých v mene Boha pohlavármi medzinárodnej mafie, zatvárajúc sa pritom do vlastnej hluchoty a nemoty;

·    alebo bezdôvodne trvajú na jej bohom inšpirovanom pôvode a prekrúcajú ju podľa svojho uváženia tak, aby strašiac čertmi a nekonečným posmrtným peklom, nanútili ľuďom svoju vierouku a povýšili sebe vyhovujúcu skupinu veriacich v Bohom inšpirovaný pôvod Biblie — na úroveň «nového pravého Izraela».

Pritom pod «Izraelom» sa tu nemyslí historicky sformované judské spoločenstvo, ako sa o tom jednoznačne hovorí v Starom Zákone; ani štát na Blízkom Východe, — ale spoločenstvo nositeľov akoby Božieho Zámeru, vyjadreného podľa ich názoru len v Biblii a ich verzii  «svätootcovského podania», a v žiadnom prípade v udalostiach Života v historickej minulosti a neprestajne plynúcej prítomnosti.

No bez ohľadu na postoj vieroučiteľov-biblistov: úžerníctvo a blúznenie o vlastnej prevahe toho či onoho «Izraelu» nad ostatnými ľuďmi ako aj súhlas stáda s tou či onou verziou idealistického ateizmu — neprestávajú byť Zlom a naďalej prejavujú svoj škodlivý, priamy i nepriamy vplyv na život ľudí jak personálne, tak aj globálnej civilizácie vcelku. Duch Svätý pre takýchto „veriacich“ nie je mentorom ku každej pravde, čo v kultúre takejto spoločnosti robí Vedu a všetky jej aplikácie (zatiaľ stále vedu a jej aplikácie v biblickej náboženskej i svetskej kultúre „zastrešuje“ historicky sformovaný judaizmus a jeho pohlavári, čo v perspektíve neveští nič dobré, jednak kvôli charakteru samotného biblického projektu zotročenia všetkých, ale aj kvôli postoju k tomuto projektu Zhora) neadekvátnou a škodlivou.