Hierarchovia všetkých akoby-kresťanských cirkví, vrátane hierarchie ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti, а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[287]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko»- Маtúš, 5:17, 18.

Akceptovaním posvätnosti Biblie a utvrdením sa, že Zjavenia v nej sú Zhora a nie sú zvrátené, sa rasovo-„elitárna“ doktrína „Deuteronómia-Izaiáša“ stáva vedúcou doktrínou v kultúre biblickej civilizácie, a Nový Zákon programuje psychiku „ovečiek“ kresťanských cirkví na podriadenie sa pohlavárom projektu zotročenia všetkých:

«… neprotivte sa zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; a ak sa chce niekto s tebou súdiť a vziať ti košeľu, daj mu aj vrchný odev», — Matúš 5:39, 40.«Nesúďte, aby ste neboli súdený» (t.j. rozhodovať čo je to v živote konkrétne Dobro a Zlo nemáte právo, a preto neodporujte ničomu), — Matúš 7:1.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.

Vo výsledku sa takto v biblickej civilizácii vytvára svojrázny systém vnútrosociálnych vzťahov, prenikajúci do všetkých jej štátov a národných spoločenstiev, ktoré bibliu uznali ako posvätnú alebo k nej aspoň zaujali ľahostajno-tolerantný postoj:

 1.    Najvyššia úroveň hierarchie — pohlavári projektu, dávajúci prednosť vyhýbať sa publicite pri svojej činnosti.

 2.    Druhá úroveň hierarchie — zákony dodržiavajúci židia (judeji[288]), ktorým je zverená misia priameho riadenia v regiónoch, kde sa nachádzajú diaspóry židov.

 3.    Najnižšia úroveň — vyznávači tradičného kresťanstva v jednej z jeho modifikácií na základe kánonu Nového zákona a tradície výkladu Biblie pre nejudejov[289], a tiež ateisti a predstavitelia iných vieroučení, nemajúci v sebe žiadne alternatívne globálne projekty.

 4.    K tomu navyše — «spojivovým a nervový tkanivom» tohto systému, spájajúcim jeho komponenty do jedného celku a zabezpečujúcim ich súčinnosť je slobodomurárstvo (masonstvo), fungujúce na princípoch:

  → každý podľa miery svojho chápania pracuje na to, čo chápe sám, a v miere svojho nechápania pracuje na tých, ktorí sú zasvätený do vyšších stupňov (ako on), a na tých, ktorí chápu viac bez ohľadu na to či sú zasvätení alebo nie;

  → bezpodmienečná podriadenosť a zodpovednosť nositeľov nižších stupňov pred vyššími.

Pritom stupne od 1 do 33 môžu dosiahnuť všetci, od 34 do 66 len judeji, od 67 vyššie len rabíni. Príslušnosť k vyšším stupňom zasvätenia v každej skupine si vo väčšine prípadov žiada dedičnú príslušnosť kandidáta k systému (hoci môžu existovať aj výnimky). Takáto rasovo-klanová filtrácia a vyžadovanie dedičnej príslušnosti sú pomerne spoľahlivou zátarasou od postupu na vedúce miesta antimasonských agentov infiltrovaných v systéme behom života jedného pokolenia, nad čím sa konceptuálne bezmocní[290] bojovníci s «židomasonským sprisahaním» (v ktorom sú aj «židia», aj masoni celkovo len «figúrkami», usporiadanými trochu zložitejšie, ako tie šachové) nezamýšľajú (a konceptuálne zdatní ľudia, neprijímajúci biblický projekt, zase nemajú potrebu takto prenikať do ich štruktúr, s cieľom postaviť sa na čelo a zmeniť zameranie a charakter ich činnosti).[291]

A tak preto, aby sa v spoločnosti neformovali predstavy o systémovej celistvosti a nespornej účelovosti biblickej kultúry, učebnice histórie radšej nič zrozumiteľné o masonstve nepíšu, čím deformujú predstavy väčšiny žiakov o priebehu dejín a politiky.

V kultúre dnešnej spoločnosti je pre určitú časť obyvateľstva spoluúčasť na fungovaní biblických kultov (judaizmu i takzvaného „kresťanstva“ vo všetkých jeho modifikáciách) naliehavou duchovnou potrebou, ktorú oni sami považujú za vysoko mravnú. Avšak táto potreba je vo svojej podstate, ako to vidno z doktríny Deuteronómium-Izaiáš, degradačno-parazitickou pre každého z nich i pre celú spoločnosť. Môže vari toto pochádzať od Boha a byť súčasťou Zámeru? — Pre odpoveď na túto otázku slúži každému človeku svedomie.

Skrývajúc pred školákmi vyššie uvedenú podstatu biblickej sociológie a stavajúc ju mimo posúdenia, učebnica „Človek a spoločnosť“ menuje ostatné svetové náboženstvá a dáva krátke hodnotenia ich vieroučení:

«Budhizmus — najrannejšia, časom svojho vzniku, svetová relígia. Svoje najväčšie rozšírenie dosiahla v Ázii. Hlavnú časť budhistického vieroučenia tvorí mravnosť a normy správania človeka. Skrze rozmýšľanie a pozorovanie môže človek dospieť k pravde, nájsť správnu cestu k spáse, a dodržovaním prikázaní svätého učenia dosiahnuť dokonalosť. (...)

Jedným z najdôležitejších prikázaní budhizmu je láska a milosrdenstvo k živým bytostiam. Pričom budhizmus nariaďuje nerobiť medzi nimi rozdiely a správať sa rovnako dobroprajne a súcitne k dobrým aj zlým, k ľuďom i zvieratám.

Stúpenec Budhu sa nesmie odplácať zlom za zlo, lebo v opačnom prípade sa zlo nielenže nezničí, ale naopak, narastá nepriateľstvo a utrpenie. Dokonca nie je dovolené chrániť druhých pred násilím a trestať za vraždu. Stúpenec Budhu sa musí ku zlu správať pokojne, trpezlivo, len sa ho sám nezúčastňovať. (...)

Kresťanstvo — druhá, časom svojho vzniku, svetová relígia. (...)

Mravné pravidlá kresťanstva sú vyložené v prikázaniach «nezabiješ», «neukradneš», «nebudeš cudzoložiť», «váž si svojho otca i matku», «nevytvoríš si modlu», «nevyslov meno Pána Boha nadarmo»[292]…

Hlavnými v kresťanstve sú: idea hriešnosti človeka ako príčina všetkých jeho trápení a učenie o vyslobodení sa od hriechov cestou modlitby a priznania si viny[293]. Hlásanie zmierenia, odpustenia vín je bezhraničné. (...)

Všetko, čo sme doteraz hovorili o relígii v modernom svete, je najviac charakteristickým pre kresťanstvo, pretože ono sa ukázalo byť najlepšie prispôsobeným ku spoločenským zmenám, než druhé relígie[294]. (…)

Islam (musulmanstvo[295]) — najneskoršia, časom svojho vzniku, svetová relígia. (…)

Islam v preklade do ruského jazyka znamená «poslušnosť (pokora)»[296]. Človek, je podľa Koránu, tvorom slabým, náchylným k hriechu, neschopným dosiahnuť čokoľvek v živote samostatne[297].

Zostáva mu dúfať v milosrdenstvo a pomoc Alaha[298]. Ak bude človek veriť v Boha, dodržiavať musulmanskú relígiu, zaslúži si večný život v raji. Vyžadujúc si od veriacich poslušnosť Alahovi, islam prikazuje rovnakú poslušnosť aj k pozemskej moci[299]. (…)