T.j život si vyžaduje odmietnutie foneticky nezrozumiteľného (šušlavého) aktuálne platného, avšak hlúpeho „pravopisu“, a znovuoživenie zmysel vyjadrujúceho pravopisu Ruského jazyka[319], prehodnotenie jeho morfológie a vypracovanie gramatiky zodpovedajúcej zmyslu reči, t.j. život si vyžaduje zdokonaľovanie jazyka ako prostriedku na vyjadrenie myšlienok a osvojenie si informácií odovzdávaných prostriedkami jazyka; a tiež ako prostriedku nie-mechanického/“magického“ pôsobenia na chod udalostí[320]. Je neprípustné dovoliť urobiť zo živého Ruského jazyka «lajt[321] pidžin ingliš[322]», v ktorom píše aj rozpráva rusSionská žurnalistika našich dní[323].

Avšak ku všetkému povedanému v tejto kapitole môžu vzniknúť námietky v tom zmysle, že v obsahu plánovaných k napísaniu učebníc budúcej školy sa nutne objavia rôzne hlúposti, chyby a evidentná lož, následkom čoho reforma vzdelávacieho systému so zavedením nových učebníc nielenže nezlepší existujúci stav vecí a perspektívy spoločnosti, ale, tým že zničí doterajší systém, ešte viac prehĺbi problémy nahromadené z minulosti, a vytvorí aj nové. T.j. logicky sú prirodzené a mravno-eticky opodstatnené nasledujúce otázky:

A kde je záruka, že v dôsledku realizácie navrhovaných mier sa vzdelávací systém stane skutočne dokonalejším a lepšie bude pripravovať deti do dospelého života?

Kde je záruka toho, že navrhované reformy vzdelávacieho systému nedopadnú v duchu známeho aforizmu « Mali (sme) tie najlepšie úmysly, no dopadlo to ako vždy»?

Odpoveď na tieto a podobné otázky spočíva v tom, že:

Vzdelávací systém musí sám v sebe obsahovať systémotvornú vlastnosť (kvalitu), ktorá by v ňom umožňovala odhaľovať a čistiť chyby a vyslovené klamstvá (týka sa to jak pedagógov, neadekvátnych úlohe výchovy a vzdelávania nových pokolení, tak aj obsahu učebníc), sám musí túto vlastnosť pestovať v deťoch a reprodukovať ju v nadväznosti pokolení.

Túto vlastnosť ako aj možnosti jej zaradenia do vzdelávacieho systému preskúmame v nasledujúcej kapitole, vrátiac sa pritom v ďalšom texte z väčšej časti k všeobecne zaužívanému šušlavo-nezrozumiteľnému „pravopisu“.

14. apríl — 11. máj 2005

9. Najdôležitejšia životná zručnosť — umenie dialektiky poznania a tvorenia

Existujú dva spôsoby ako žiť a robiť každú vec v živote:

·    PRVÝ, najrozšírenejší a všetkým známy či už z vlastnej skúsenosti, alebo zo skúsenosti okolia:

  → zápasiť s okolnosťami i sebou samotným v miere svojich síl, schopností a chápania,

  → a keď sila, schopnosti a chápanie nestačia, tak „sa nechať unášať prúdom“ v záplave okolností až dovtedy, kým okolnosti človeka definitívne nezničia, alebo kým ho nepustia s väčšou či menšou škodou pre neho samého a okolie;

·    DRUHÝ, o ktorom dokonca málokto tuší: život a aj veci sa realizujú akoby «sami od seba», riadia sa vôľou človeka, spojeného so Životom v jedno, čo je sprevádzané pocitom ľahkosti života i diela, a slobody od nezvládnuteľných a (tým skôr) ubíjajúcich okolností.

Druhý spôsob je podobný jazde slalomom z kopca na lyžiach, plavbe na plachetnici, jazde surfom na vlne, plachteniu na klzáku či deltapláne; je podobný v tom zmysle, že existuje sila, ktorá ťa sama nesie, a tebe zostáva len ju prijať (alebo splynúť v jedno so zariadením, na ktoré táto sila pôsobí: lyže, plachetnica, klzák) a usmerňovať jej pôsobenie, a pokochať sa pocitom slobody a ľahkosti letu na dosiahnutie určitého cieľa.

Avšak, pokiaľ sa udržať na prirodzenej nosnej sile nepodarí, nutne nasledujú nepríjemnosti: od malých (surfista stratil jednu vlnu, no dočká sa inej) po stredné (posádka jachty, ktorá stratila stožiar a plachty, bude musieť zaplatiť odtiahnutie a opravu) až veľké (slalomár, ktorý je zoslabnutý alebo  vykoná zlý manéver sa môže vážne zmrzačiť, dokonca i zabiť, alebo zmrzačiť či zabiť ľudí na ceste).

T.j. strata sebaovládania (koordinácie vo vzťahu k sebe samému), doprevádzaná stratou prúdu nosnej prirodzenej sily alebo zrútením tohto prúdu nosnej sily na seba samého je v uvedenom príklade ekvivalentná prvému spôsobu života a činnosti.

Ak prejdeme od tohto príkladu k reálnemu životu, vyjasní sa, že väčšina ľudí stratila prúd nosnej sily tak dávno, že si už ani nespomína, kedy a ako sa to stalo; a ak si aj spomína, kedy a ako, tak nechápe, že sa odohralo práve toto.

No existuje aj istý rozdiel medzi týmto príkladom a reálnym životom a činnosťou ľudí v civilizovanej spoločnosti:

·    Slalom na lyžiach, surfovanie surfistu na vlne sú rôzne výrazy gracióznostičloveka, vytvorenej biologickou evolúciou a vloženej do každého z nás (hoc len ako potenciál) geneticky — t.j. bez účasti samotného človeka a ľudstva vcelku.  Ak sa táto gracióznosť (biologicky evolučne nadobudnutá druhom „Človek rozumný“) neprejavuje v každom z jeho predstaviteľov v ich každodennom živote, tak je to vina kultúry, spôsobu života civilizácie, v ktorom ťažkopádny spôsob existencie znevoľňuje a brzdí rozvoj prirodzených vlôh, vrátane vlohy gracióznosti, a ženie ich do sféry zabudnutia[324].

·    Režim života a činnosti, keď život a veci sa realizujú akoby «sami od seba», nevyžadujúc od človeka neustále vypätie jeho síl a tým skôr prepínanie sa[325], — je podmienený nielen biológiou a genetikou druhu «Človek rozumný» ako takou, ale aj kvalitou rozvoja kultúry, vrátane kultúry výchovy[326] a vzdelávania[327] osobnosti v procese jej dospievania — t.j. je podmienený činnosťou samotných ľudí.

Umenie žiť a pracovať bez únavy (t.j. bez vyčerpania) na základe osvojenia si prúdu prirodzenej prírodnej sily,je potenciálne pre človeka dostupné, no historicky sformovanou kultúrou sa toto umenie vo všetkých jeho prejavoch nerozvíja a ani nereprodukuje.

Pritom v danom kontexte treba špeciálne vysvetliť, že:

·    reč nejde o objavení, sprístupnení a použití podľa svojho uváženia akýchsi rezervných energetických zásobčloveka ako autonómneho systému,

·    reč ide o takom spôsobe života človeka v jednote s Vesmírom a o jeho opore v živote a činnosti na prirodzené prírodné prúdy energie, v ktorom vlastné zásoby energie jednotlivca sú potrebné v prvom rade na to, aby mohol vstúpiť do energetiky prúdu udalostí a udržať sa v nej pri určitých nezrovnalostiach vlastných činov s prúdom udalostí (ktoré však nespôsobia vyhodenie jedinca z prúdu sily ktorá ho nesie), vykazujúc pritom účelové pôsobenie na priebeh prúdu udalostí.

T.j. posledné sa podobá tomu, čo sa deje pri plavbe na plachetnici: hoc aj vietor poháňa plachetnicu, avšak pre nastavenie plachiet, aby loď šla určitým kurzom a v určitom rýchlostnom režime, posádka musí ťahať laná svojimi silami. Ak sa plachty neriadia, tak sa plachetnica stane hračkou  veterného a morského živlu a stroskotá, je to len otázka času.

Inokedy, keď vidno, že človek málo je, tak sa ho ľudia pýtajú: „A ty čo: žiješ z Ducha Svätého?“ V podstate v tejto otázke, dnes už zabudnutej (výsledok toho, že sme viac ako 70 rokov žili v kultúre materialistického ateizmu), ale kedysi žartovnej(v epoche prevládania kultúry idealistického ateizmu) je aj obsiahnutá odpoveď na otázku: čo je potrebné k tomu, aby sa život i veci realizovali akoby «sami od seba», nevytvárajúc pred človekom pre neho neprekonané prekážky a nemeniac ho na «vyžmýkaný citrón»? Duch Svätý napomáha človeku len v zmysle Božieho Zámeru[328], a preto sa človek môže spoľahnúť na jeho podporu, — tým efektívnejšie, čím adekvátnejšie vníma a chápe Zámer, svoju možnú misiu v ňom a čím plnšie ju začína vykonávať. Človek ktorý žije a koná v oblasti Božieho dopustenia buď nedostáva žiadnu podporu, alebo naráža na odpor voči svojej činnosti, ktorý môže prerásť až do likvidácie jeho samého alebo objektov a subjektov spojených s ním a jeho činnosťou.