Plná funkcia riadenia sa v procese riadenia realizuje dvomi spôsobmi:

·      štruktúrnym spôsobom a 

·      bezštruktúrnym spôsobom.

Pri štruktúrnom spôsobe riadenia sa informácia šíri adresne, po presne stanovených prvkoch štruktúry, ktorá bola sformovaná ešte do začiatku procesu riadenia.

Pri bezštruktúrnom spôsobe riadenia takéto vopred sformované štruktúry neexistujú. Prebieha neadresné obežníkové šírenie informácie v prostredí, ktoré je schopné samo v sebe vytvoriť štruktúry, ak začnú vznikať informačné prepojenia medzi prvkami, ktoré toto prostredie tvoria. V priebehu bezštruktúrneho riadenia sa štruktúry v prostredí vytvárajú aj rozpadávajú, a riadenými a kontrolnými parametrami sú štatistické a pravdepodobnostné charakteristiky skupinových javov v riadenom prostredí. To jest priemerné hodnoty parametrov, ich priemerné kvadratické odchýlky, hustoty prerozdelenia pravdepodobnosti nejakých udalostí, korelačné funkcie a ďalšie objekty oboru matematiky, nazývaného teória pravdepodobností a matematická štatistika.

Št

ruktúrne riadenie sa v životeformuje a vyrastá z bezštruktúrneho.

Objektívnym základom bezštruktúrneho riadenia sú objektívne pravdepodobnostné predurčenosti a štatistické modely, ktoré ich opisujú (a takisto aj priame subjektívne hodnotenia objektívnych pravdepodobnostných predurčeností, získavané mimo formálne algoritmicko-štatistické modely, čoho človek objektívne schopný je) a ktoré usporadúvajú masové javy v štatistickom zmysle, umožňujú odlišovať jednu skupinu/množinu od druhej (alebo jednu a tú istú množinu, ale v rôznych etapách jej existencie) na základe ich štatistických opisov; a v mnohých prípadoch odhaliť aj príčiny, vyvolávajúce odlišnosť štatistík.

Preto, slovo «pravdepodobne» (a slová s rovnakým slovným koreňom) treba chápať nie v bežnom zovšednenom zmysle „možno tak, a možno onak, ktovie..“, ale ako poukázanie na možnosť a existenciu objektívnych pravdepodobnostných predurčení, podmieňujúcich objektívnu možnosť uskutočnenia určitého javu, udalosti, zotrvania objektu v určitom stave, a tiež ich štatistických hodnotení; a teda ako potvrdenie existencie priemerných hodnôt „náhodného“ parametru (pravdepodobnosť[27] ich prekročenia = 0,5), priemerných kvadratických odchýlok od priemeru a podobných kategórií, známych z teórie pravdepodobností a matematickej štatistiky.

Z pohľadu všeobecnej teórie riadenia, teória pravdepodobností (odbor matematiky) je teóriou mier neurčitostí v priebehu udalostí. A teda: hodnota pravdepodobnosti, zaznamenaná štatistická periodicita (hustota), a tiež ich rozmanité hodnotenia sú mierami neurčitosti možného alebo zamýšľaného riadenia. Sú mierami udržateľnosti/stability prechodného procesu, vedúceho z určitého stavu (väčšinou automaticky stotožňovaného s aktuálnym) ku každému z rôznych variantov budúcnosti (v množine jej možných variantov), za predpokladu, že:

1. Samoriadenie v skúmanom systéme bude plynúť na osnove doterajšieho informačného zabezpečenia bez akýchkoľvek inovácií.

2. Nedôjde k priamemu adresnému pripojeniu hierarchicky vyššieho alebo iného riadenia, vonkajšieho vzhľadom na systém.

Prvej z týchto dvoch podmienok zodpovedá vzájomná podmienenosť: čím nižšie je hodnotenie udržateľnosti prechodného procesu k zvolenému variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia prechodného procesu, čo náležite vyžaduje vyššiu kvalifikáciu riadiacich pracovníkov[28]. To jest: v každej množine porovnávaných možných variantov je veličina, opačná pravdepodobnosti (alebo jej hodnoteniu) samorealizácie každého jedného z variantov, relatívnou (vo vzťahu k ostatným skúmaným variantom) mierou efektívnosti riadenia, nevyhnutného pre uskutočnenie konkrétneho variantu zo skúmanej množiny.

Druhá z týchto dvoch podmienok poukazuje okrem iného na možnosť konfliktu s hierarchicky vyšším (náš systém do seba zahŕňajúcim) riadením. V krajnom prípade konfliktu, ak si niekto vybral zlo, vytrvale sa ho snaží realizovať a vyčerpal mieru Božieho dopustenia, tak svojim konaním vyvolá priamy adresný zásah Zhora do priebehu udalostí. A tento zásah prevráti naruby všetku jeho činnosť na základe všetkých jeho predchádzajúcich prognóz a hodnotení ich udržateľnosti – mier neurčitostí.

Vektory cieľov riadenia a im zodpovedajúce režimy riadenia možno rozdeliť do dvoch kategórií:

·      rovnovážne režimy – výkyvy zostávajú v prípustných hraniciach relatívne ideálneho režimu, ktorý sa v čase nemení;

·      manévre - výkyvy relatívne sa v čase meniaceho vektora cieľov a prechod z jedného režimu do druhého, pri ktorom sa parametre reálneho manévru odchyľujú od parametrov ideálneho manévru v prípustných medziach. Strata riadenia nastáva, ak vektor stavu (alebo jemu ekvivalentný vektor chyby) prekročí hranice prípustných odchýlok od ideálneho režimu (rovnovážneho alebo manévru), inými slovami, ide o vypadnutie z množiny prípustných vektorov chyby.

Manévre sa delia na silné a slabé. Ich vzájomná odlišnosť je relatívna a určená subjektívnym výberom etalónového procesu času a jednotky merania času. No v mnohých prípadoch takéto ich rozdelenie umožňuje zjednodušiť modelovanie slabých manévrov, ignorujúc celý rad faktorov, bez straty kvality riadenia.

Každý čiastkový proces môže byť skúmaný (prezentovaný) ako proces riadenia alebo samoriadenia prebiehajúci v rámci procesu hierarchicky vyššieho riadenia (objemnejšieho a zahŕňajúceho aj náš systém a objekt riadenia*) a môže byť opísaný v termínoch vyššie uvedených základných kategórií teórie riadenia. To nás privádza k jednej z osobitostí psychiky človeka.

Ľudské vedomie môže operovať súčasne so siedmimi až deviatimi objektmi. Pri opise ľubovoľného životného problému v termínoch teórie riadenia, celkové číslo naraz používaných kategórií neprekračuje deväť: 1) vektor cieľov, 2) vektor stavu, 3) vektor chyby riadenia, 4) plná funkcia riadenia, 5) súhrn koncepcií riadenia (cieľových funkcií riadenia), 6) vektor riadiaceho vplyvu, 7) štruktúrny spôsob, 8) bezštruktúrny spôsob, 9) rovnovážny režim (alebo manéver).

To znamená, že informácia, nevyhnutná pre zadanie a riešenie každej z úloh teórie riadenia môže byť prístupná vedomiu zdravého človeka v určitých obrazoch celá bez výnimky, naraz a usporiadane, ako nejaká mozaika, a nie nesúvislo-rozdrobene, ako sklíčka v kaleidoskope. Preto hlavné je — byť si vedomý toho, čo presne treba v živote spojiť s každou z kategórií teórie riadenia, aby nedošlo k upadnutiu do kaleidoskopického idiotizmu — prudko alebo pomaly plynúcej zaťatej schizofrénie.

Táto osobitosť psychiky človeka dáva osobitý spoločenský význam všeobecnej teórii riadenia v praktickom živote: ak sa nejaké kategórie javia p r á z d n y m i  a (alebo) správanie objektu je neudržateľné v zmysle predvídateľnosti jeho správania, tak to znamená, že človek snažiaci sa ho riadiť (alebo ho voviesť do preň prijateľného režimu samoriadenia) je nielenže nepripravený k riešeniu, ale aj k zadaniu úlohy, s ktorou sa stretol alebo na ktorú sa podujal; a preto odhaliac „prázdnotu“ alebo neurčitosť niektorých z vymenovaných kategórií, môže sa takýto uchádzač o riadenie vedome a zavčasu zastaviť, premyslieť a pochopiť prebiehajúce udalosti, aby nespôsobil nešťastie, upadnúc pritom do kaleidoskopického idiotizmu.

V opačnom prípade je on pravdepodobnostne predurčene odsúdený stať sa tupým nástrojom v rukách toho, kto vyriešil úlohu ohľadom predvídateľnosti správania vo vzťahu k nemu samotnému.