Zopár faktov: Platón žil v rokoch 428/427 — 348/347 pred n. l. V akom kontexte Platón vyslovil názor, že: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria», — my pre svoju nevzdelanosť nevieme, a akademik o tom nehovorí, hoci možno, ani on sám originálne texty Platóna nečítal (starogréčtina bola po r.1917 vyradená spomedzi všeobecnovzdelávacích programov). A možno v kontexte, v ktorom Platón vetu vyslovil, bola adekvátna a teda aj rozumná v jej obsiahlejšom kontexte. Avšak vytrhnutá z kontextu a podaná ako samostatná definícia toho, čím človek je, predstavuje len kultovú hlúposť, ktorá putuje storočiami z jednej knihy do druhej.

No vrstovníkom Platóna bol aj iný grécky mysliteľ — Diogenes zo Synope (404 — 323 pred n. l.). A legenda o ňom je oveľa významnejšia pre pochopenie toho, kto je človekom a kto iba človeku podobným členom spoločnosti, než «myšlienkový experiment» z odboru «šklbania sliepok»[186]tých, čo citujú „definíciu“ Platóna seriózne a seriózne mu aj oponujú.

Diogenes nepochyboval o tom, že človek je tvor spoločenský. A hoci žil osamote a príbytkom (ako o ňom píšu literárne zdroje) mu bol veľký prázdny sud, napriek tomu chodieval do mesta Synope (teda do spoločnosti) cez deň s rozsvieteným lampášom. Keďže cez deň je aj tak svetlo, spoluobčania sa ho udivene pýtali: «Načo chodíš cez deň s lampášom?» — Nato Diogenes odpovedal jednoducho, ale nepochopiteľne (pre drvivú väčšinu): «Hľadám Človeka…».

Diogenes nebol ani hlupákom, ani klaunom, rozveseľujúcim dav zvedavcov. On mal určité vlastné predstavy[187] o tom, čím musí Človek v živote byť a zisťoval, že jeho spoluobčania, krajania sa «Ľuďmi» nestali, hoci ich telesná podoba bola plne ľudská. Odtiaľto i pramení odpoveď na rozpačité otázky spoluobčanov.

Otázka prvá: Prečo dáva akademik žiakom klaunovsky-idiotskú (alebo hanebne posmešnú: — veď sotva bol Platón idiotom či klaunom) „definíciu“ Platóna, ale zamlčuje, že v histórii existuje legenda o Diogenovi, pochopenie zmyslu ktorej znamená osvetliť sebe i druhým podstatu množstva problémov a otázok? T.j. prečo sa akademik vyhol tomu hlavnému a neželá si objasniť Diogenovu odpoveď «Hľadám Človeka...», ktorú Diogenes dával na jemu zadávané otázky o lampáši? Na to netreba veľa, len menovite ukázať:

·    V čom spočívajú objektívne možnosti osobného rozvoja každého jednotlivca, tvoriaceho spoločnosť?

·    Ako možno tieto rozdiely klasifikovať?

·    A existujú medzi príznakmi, objektívne ležiacimi v osnove získanej kvalifikácie, aj také, ktoré neumožňujú považovať všetkých členov spoločnosti za skutočných ľudí len preto, že biologicky patria k druhu «Človek rozumný» a nevyrástli medzi zvermi, ale v spoločnosti sebe podobných?

Toto nie sú vymyslené prázdne otázky o to viac, že akademik sám píše:

«Boli prípady, keď sa celkom malé deti dostali medzi zvieratá. Tým, že vyrástli medzi zvermi, sa nenaučili chodiť na dvoch nohách, rozprávať, používať rôzne predmety. Neboli schopní myslieť ako ľudia, a po tom, čo sa dostali medzi ľudí, správali sa ako zvieratá v zajatí» (skúmaná učebnica, str. 9).

Tento príklad potvrdzuje, že na to, aby mláďa druhu «Človek rozumný» skutočne narástlo v človeka, treba mu daťzodpovedajúcu výchovu a vzdelanie. Tento príklad ale vedie k otázke:

Ak spoločnosť, v ktorej sa jedinec narodil a vyrastá, nie je schopná (kvôli osobitostiam dosiahnutej úrovne života) poskytnúť určitú špecifickú výchovu a vzdelanie všetkým a každému, a iba reprodukuje z pokolenia na pokolenie sebe podobných, potom väčšina ľudí v nej objektívne nemôže byť Ľuďmi, hoci títo môžu byť samoľúbo utvrdení v tom, že «pravými Ľuďmi» sú, — je to tak?

A ak toto Diogenes vnímal ešte v 4.storočí pred našim letopočtom, potom naozaj mal dôvod pritiahnuť pozornosť svojich spoluobčanov k problému premeny ich spoločnosti (takej, akou objektívne bola) na spoločnosť Ľudí, a s tým cieľom vyšiel do ulíc mesta s lampášom.

No akademik, namiesto toho, aby sa podujal preskúmať podstatu tejto problematiky, hromadí kopec očividných a samo sebou rozumejúcich sa faktov: človek je tvor spoločenský a mäkkosť ušného laloku či jeho absencia u niektorých ľudí — toto skutočne nie je ten príznak, ktorý odlišuje Človeka od nie-Človeka.

Naša odpoveď na otázku: „Prečo sa akademik vyhýba legende o Diogenovi[188]?” je jednoduchá: akademik sám nepozná odpoveď na otázku, kto je Človekom a kto len človeku sa podobajúcim subjektom. Nevie to preto, lebo sa o tom nepíše v knihách ktoré prečítal, a tvorivé zručnosti, potrebné k samostatnému vypracovaniu príslušných vedomostí, — ním osobne v procese výchovy a získania vzdelania vypracované neboli; no plat (a možno aj autorský honorár za vydanie a opätovné dovydanie učebnice v náklade desiatok tisíc exemplárov) dostávať by sa chcelo, a verejnoprospešne pracovať — k tomu niet schopností, ani ochoty: robiť hocičo, len nepracovať.

Ináč povedané, akademik je sám obeťou mravne zdeformovanej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky, ktorá psychiku žiakov programuje rozmanitými informáciami, no neučí ich vnímať Život, myslieť samostatne i kolektívne. Avšak práve toto všetko, čo škola neučí, je nevyhnutné pre osobnostný rozvoj a nadobudnutie kvalít «plnohodnotného Človeka». A keďže akademik nevníma to, že v legende o Diogenovi je ukryté veľa životne dôležitého a spoločnosť ho napriek tomu povýšila do hodnosti akademika, v tom prípade sú to ukazovatele objektívne hovoriace, že:

Od čias Diogena sa v spoločnosti kvalitatívne nič nezmenilo a Diogenom zvýraznená problematika premeny historicky sformovanej spoločnosti na spoločnosť Ľudí je stále aktuálna.

A aby obetí zdeformovanej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky, podobných autorom učebnice, v budúcnosti viac nebolo, aby sa uskutočnila premena nie-Ľudskej spoločnosti na spoločnosť Ľudskú, je nutné objasniť objektívny životný význam Diogenovej odpovede: «Hľadám Človeka». Potom bude v spoločnosti rozvinutá ľudsko-spoločenská veda (dostupná k osvojeniu všetkým), ktorá znemožní pseudohumanistické táraniny na sociálne témy. V opačnom prípade, obsahovo neurčité pseudohumanistické táraniny na sociálne témy budú stále viesť k veľkým aj malým pohromám jednotlivých ľudí, spoločnosť, ľudstvo...

Ešte zopár faktov. Existuje istý druh opíc, orangutany. Toto slovo sa stalo súčasťou jazyka všetkých civilizovaných národov ako názov druhu opice. Málokto už ale vie, že toto slovo bolo prevzaté z jazyka necivilizovaného kmeňa, popri ktorom, v džungli, žila jedna z populácií tohto druhu opíc. A v jazyku tohto kmeňa «orangutany» znamenajú «lesní ľudia». Podľa všetkého, necivilizovaní divosi dali takéto pomenovanie opiciam, lebo nevideli principiálne rozdiely medzi nimi a sebou: t.j. tiež si mysleli, že mäkký ušný lalok, srsť po celom tele alebo žiadna srsť a pod. — nie je tým hlavným, čo charakterizuje človeka a odlišuje ho od zvierat.

V poriadku, «divosi sú divosi»: žiadna civilizácia, žiadna veda, a ľaľa — povýšili opice na ľudí. Prešlo niekoľko storočí od doby, čo tento druh opíc bol popísaný vedou a slovo «orangutan» vošlo aj do zoologického lexikónu. No a v 20.storočí, zoológovia pri pozorovaní života opíc v prirodzenom prostredí prišli na to, že populácie niektorých druhov opíc sa odlišujú jedna od druhej životnými zručnosťami, odovzdávanými na základe «sociálnej organizácie» plemena. Tento jav, ktorý je svojou podstatou analogický ku kultúre ľudskej spoločnosti, zoológovia tiež označili za svojráznu «kultúru». Tejto téme je napríklad zasvätený článok v novinách „Zvesti“ z 8. januára 2003 „Orangutany sú kultúrnym plemenom“[189]. Začína sa slovami: