Ešte jeden «príbeh porozprával 76-ročný obyvateľ NSR, 100-percentný žid: v roku 1940 sa mu podarilo utiecť z okupovaného Francúzska pomocou falošných dokladov. Pod novým nemeckým menom ho povolali do waffen-SS výberových bojových jednotiek. „Ak som ja slúžil v nemeckej armáde, a moja matka zahynula v Osvienčime, potom kto som — obeť alebo jeden z prenasledovateľov? Nemci, cítiaci vinu za vykonané, nechcú o nás počuť. Židovská obec sa tiež odvracia od takých, ako ja, veď naše príbehy odporujú všetkému, čo zvykli označovať za Holokaust“. (...) V januári 1944 kádrový oddiel Wehrmachtu pripravil tajný zoznam 77 vysokopostavených dôstojníkov a generálov „zmiešaných so židovskou rasou alebo ženatých so židovkami“. Všetkých 77 malo osobné osvedčenie Hitlera o „nemeckej krvi“. Medzi uvedenými v zozname bolo 23 plukovníkov, 5 generál-majorov, 8 generál-poručíkov a dvaja armádni generáli. Dnes Bryan Rigg hovorí: k tomuto zoznamu možno ešte doplniť 60 priezvisk vyšších dôstojníkov a generálov Wehrmachtu, letectva a námorníctva, vrátane dvoch poľných maršalov“[152]. (…) Absolútna väčšina veteránov Wehrmachtu v interview tvrdila, že vstupujúc do armády, oni sa nepovažovali za židov. Títo vojaci sa svojou chrabrosťou snažili vyvrátiť nacistické rasové drísty. Hitlerovskí vojaci svojou trojitou horlivosťou na fronte dokazovali, že ich židovskí predkovia im nebránia byť dobrými nemeckými patriotmi (lepšie by bolo povedať — nemeckými nacistami: naša poznámka v citáte)a vytrvalými vojakmi[153]» (http://gazeta.rjews.net/briman1.shtml).

Vo výsledku tak bolo zajatých počas Veľkej Vlasteneckej vojny Sovietskou armádou, podľa oficiálnych údajov, 10 173 židov[154] — príslušníkov armády Wehrmachtu: bolo by ich dosť na zostavenie pechotnej divízie približne z 2/3 (systematizovaný počet pechotnej divízie Wehrmachtu v r. 1941 tvoril 16 859 ľudí: http://battlefront.ru/rkka001.htm). «150 tisíc vojakov a dôstojníkov hitlerovskej armády[155]by mohli byť repatriovaní podľa izraelského Zákona o vrátení» (http://gazeta.rjews.net/briman1.shtml).

V podstate, ako hlásala anekdota z čias tretej ríše, pravý Árijec musí byť svetlovlasý ako Hitler[156], vysoký a krásny ako Goebbels, urastený a atletický ako Göring.

V iných prípadoch môže byť osvojovanie kultúry «biologicky vyšších» alebo nejakých jej elementov stimulované, aby to zjednodušilo komunikáciu «biologicky vyšších» s «človeku podobným pracovným dobytkom».

No nacionalizmus nemusí byť rasistickým, t.j. môže považovať predstaviteľov iných ľudov a rás za plnohodnotných členov určitej národnej spoločnosti, ak si tí osvojili príslušnú národnú kultúru a splynuli s ňou.

Rasizmus takúto možnosť úplne vylučuje. No v mnohých prípadoch nacionalizmus a rasizmus sa prepletajú a zrastajú do jedného celku.

Nacizmus — pokusy o zničenie inej kultúry a / alebo ľudu, ktorý ju sformoval, prívržencami toho-ktorého nacionalizmu alebo rasizmu. V základoch nacizmu leží nacionalizmus alebo rasizmus, no v určitých prípadoch v nich môže ležať aj konfesíjne podmienená intolerancia k inakoveriacim, pretože vierovyznanie môže byť neoddeliteľnou súčasťou historicky sformovanej národnej kultúry.

Takéto chápanie nacionalizmu, nacizmu a rasizmu znamená, že ony môžu existovať v spoločnosti aj pri monarchii, aj v republike (druhy štátnosti), aj v otrokárskom systéme, aj vo feudalizme (druhy stavovsko-kastového systému), aj pri kapitalizme, aj za socializmu (ekonomické režimy a spoločensko-ekonomické formácie[157]). Nacionalizmus, nacizmus a rasizmus môžu obopínať jak jednotlivé skupiny obyvateľstva, tak sa môžu rozprestierať aj prakticky na celú spoločnosť.

Internacizmus — v podstate to isté, čo aj nacizmus, avšak v mafióznom prevedení rôznorodých medzinárodných diaspór, a nie v prevedení akéhokoľvek ľudu, ktorý prepadol nacizmu, a štátnosti, ktorú podporuje.

Internacionalizmus — vo svojej podstate ide o nerovnorodý jav, a preto sa jedná o zmyslovo dvojaký termín, pretože:

 1.     «Internacionalizmus» sa v realite dejín stal obalom a sloganovou zásterkou internacizmu, potláčajúceho a likvidujúceho národné kultúry a ich nositeľov pod rúškom boja s nacionalizmom, nacizmom a rasizmom (vo väčšine prípadov sa to vykonáva prostriedkami 5-tej a vyšších priorít zovšeobecnených zbraní; použitie hrubej sily — 6. priorita — má len pomocný charakter, v dôsledku čoho väčšinou obyvateľstva, ktoré sa stalo obeťou internacizmu-internacionalizmu, nie je ani vnímaná ako zlomyseľná agresia voči nemu)[158].

 2.    Nad prvou možnosťou sa väčšina ľudí ani nezamýšľa, pretože je presvedčená o tom, že internacionalizmus je akoby priznanie dôležitosti (pre život ľudstva) všetkých (bez výnimky) národných kultúr v ich rozvoji a ich bezvýhradné rešpektovanie v tej kvalite, v akej sa sformovali.

 3.    Internacionalisti deklarujú to druhé, no v realite dejín objektívne slúžia tomu prvému:

  > jedni preto, že sú presvedčenými internacistami alebo rasistami;

  > druhí preto, že nevidia ani internacizmus, ani rasizmus v niektorých jeho špecifických prejavoch alebo majú vlastné neadekvátne národné sebauvedomenie, sú «všeľuďmi»[159], t.j.«kozmopolitmi bez príbuzenstva», ktorí stratili cit kultúrno-historickej jednoty osudu s vlastným ľudom.

Jednou z príčin tohto je nasledujúca okolnosť: takýto internacionalizmus predpokladá, že všetky historicky sformované kultúry i ľudy, ktoré ich nesú sú bezchybné, hoci niektorí ich jednotliví predstavitelia môžu byť skazení a karhaní. Toto stavia jednotlivé kultúry i príslušné ľudy vcelku (vrátane ich diaspór) mimo analýzu a mimo kritiku ich spôsobu života (konkrétne toto sa buržoáznym liberalizmom nazýva «tolerantnosťou» a «politkorektnosťou»). Takýto postoj internacionalistov má akože odstraňovať chybnú osobnosť z kultúry, ktorá ju sformovala[160], čím zároveň, po prvé, zbavuje prívržencov tohto postoja možnosti pochopiť sociokultúrne príčiny, v dôsledku ktorých sa v každej kultúre formuje príslušná štatistika chybných osobností, a po druhé, zbavuje národnú alebo diasporálnu kultúru a príslušné spoločnosti zodpovednosti (najmä morálnej, mravno-etickej zodpovednosti) za to, že práve oni priviedli na svet a vychovali darebákov, a tiež — za plody skutkov týchto darebákov.

Vo výsledku sa tak pod ideologickou mocou internacionalizmu stávajú možnosti odhalenia chýb príslušnej kultúry nerealizovateľnými, a rovnako nemožným sa stáva aj ich vykorenenie.

Takto internacionalizmus blokuje spoločenský rozvoj, čím aj predurčuje ku krachu politiku multikulturalizmu a vylučuje dosiahnutie harmónie vo vzájomných národných vzťahoch.

Fašizmus — je to jeden z typov kultúry samoriadenia spoločnosti, možný výlučne v davo-«elitárnej» spoločnosti.