A keďže táto formula charakterizuje démonizmus ako taký, bez jeho rozdelenia:

·    na «dobrý» dobromyseľný démonizmus (chcem, aby vo svete neexistovalo zlo, aby sa všetci mali dobre «poďme žiť družne»[235]),

·    a «zlý» (to čo si zaželám ja, to je aj «dobrom»[236]),

— privádza to k ďalšej otázke: môže ohraničenosť (vrátane aj človeka) prebývať v súlade s (nepodriadenou jej vôli) neohraničenosťou Života v jeho plnosti a celistvosti?

Na túto otázku exitujú v kultúre ľudstva rôzne odpovede v širokom diapazóne zmyslov: od «nie je to možné v princípe» až po «je to životne dôležité pre všetkých ľudí a realizovateľné. Ak človek žije v súlade s Bohom, v dialógu s Ním dosahuje to, že jeho vôľa vyjadruje Lásku a vždy koná v duchu Božieho Zámeru».

Т.j. samotná otázka, kto je Človek a odlišuje sa od démona vo vyššie definovanom mravno-psychologickom zmysle tohto termínu, privádza k ďalšej otázke: Existuje Boh — Tvorca a Všedržiteľ? A teda aj ku dvom možným odpovediam na ňu, a z nich vyplývajúcich následkov:

·    Ak Boh existuje, potom ČLOVEK JE TEN, KTO CHÁPE A STELESŇUJE V ŽIVOTE (PONÚKNUTÝ MU CEZ OSUD A NÍM SAMÝM VYVOLENÝ) SVOJ DIEL V REALIZÁCII BOŽIEHO ZÁMERU OHĽADOM ŽIVOTA SVETA A VŠETKÝCH SUBJEKTOV, KTORÉ V ŇOM ŽIJÚ.

·    Alebo ak Boh neexistuje, tak človek je ten tvor, ktorý bol vyššie opísaný ako «dobrý démon», ktorý si želá, aby vo svete neexistovalo «zlo», aby všetkým bolo «dobre», aby všetci žili družne; a kvôli tomu, aby sa to všetko zrealizovalo, takýto dobrý démon-človek (jak individuálne, tak v zostave korporácie) bojuje proti zlým démonom, pre ktorých je «dobro» tým, čo sa oni sami snažia získať v hotovej podobe alebo dosiahnuť vo výsledku svojej snahy:

  → individuálne;

  → alebo kolektívne, na základe akceptovania každým z nich určitej hierarchie osôb a korporatívnej disciplíny, zaužívanej v tejto hierarchii.

Tým posledným sa myslí, že démonizmus môže mať charakter separátne individualistický, a môže mať tiež charakter korporatívny, bez ohľadu od jeho «dobroty» či neskrývanej zlomyseľnosti.

V prípade akceptovania démonom  hierarchie démonických osobností a korporatívnej disciplíny, sa korporácia vyčleňuje od okolitého Sveta a stavia sa do protikladu Životu. No keďže definícia «dobra» a «zla» je potrebná, aby bolo možné seba aj iných rozdeľovať medzi «dobrých ľudí» a «zlých démonov», predkladá sa výrok, zdanlivo dostatočný na sebaurčenie «dobrých»: «nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe».

Zdalo by sa, že takáto téza, ktorej zmysel sa odráža v rôznych formuláciách naprieč dejinami, je dostatočná na to, aby bolo vždy možné rozoznať, kto je «dobrý človek» a kto «zlý démon». Predsa len, reálny život je taký, že táto téza sa ukazuje byť nedostatočnou, následkom čoho sa v dejinách objavili rôzne doktríny o «dobrom Zle» a o «zlom Dobre», o «hriešnych Svätcoch» a o «svätých Hriešnikoch» (manicheizmus, neomanicheizmus, bedrjajevčina [filozofia N.Bedrjajeva,  žil v r.1874 — 1948], momentálne klimovština[237], atď.).

Táto téza je nedostatočná preto, lebo každý jeden skutok je sprevádzaný nepredvídateľnými vedľajšími efektmi, ktoré sa svojou závažnosťou môžu prejaviť (a v realite sa často aj prejavujú) ako oveľa podstatnejšie, než je samotný skutok, vnášajúci do života dobromyseľnosť «dobrých ľudí» alebo zlé úmysly «démonov». Vedľajšie efekty sú nevyhnutným následkom celistvosti Života a rôznorodých vzájomných prepojení v ňom, občas veľmi vzdialených, a zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich udalostí. Následkom tohto a nepredvídateľnosti hraníc vedľajších efektov:

·    «dobrý ľudia» plodia také frázy, ako známe Žvanecko-Černomyrdinské: «Mali (sme) tie najlepšie úmysly, no dopadlo to ako vždy»[238];

·    a «zlí démoni» sa vyjadrujú v tom zmysle, že «sme časťou tej sily, ktorá večne túži robiť zlo, ale koná dobro»[239], nechávajúc pritom nevyslovené:kvôli okolnostiam, ktoré nemáme pod kontrolou.

Po získaní určitej moci v spoločnosti, si dobrý i zlý démonizmus vyžaduje bezvýhradnú službu voči sebe, vytvárajúc rôzne kruté a vycibrené formy nátlaku na svoje okolie. Jedným z najvycibrenejších variantov prejavu démonizmu je prinútenie okolia k morálnosti, ktorý v podobe vzoru správania démona uviedol F.M.Dostojevskij v „Obci Stepančikovo a jej obyvateľoch“ (Foma/Tomáš).

T.j. ak by aj existovala snaha vyhnúť sa odpovediam na otázky existencie Boha a vzájomných vzťahoch človeka a démonov s Ním, odvolajúc sa na «Kantov kategorický imperatív[240]» («nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe» alebo v inej formulácii «správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe»), tak uvedenie do vzájomného súvisu — praxe používania tohto imperatívu s reálnym životom — nás aj tak privedie k bohosloveckej problematike: t.j. k nevyhnutnosti ujasnenia si svojich vzájomných vzťahov s Bohom.

Tak aj Lermontovov Démon kedysi nebol démonom a žil ináč, nepoznajúc rozčarovanie a krach v svojich záležitostiach. V tej dobe «… on veril i miloval, / Šťastná to prvotina stvorenia! Neznajúc zloby ni pochyby, / A nehrozil umu jeho / Rad vekov jalový a clivý...».

A sám L.N.Bogoljubov doplnil §1 kapitoly I. učebnice zadaním, ktoré v podstate vedie k bohosloveckým otázkam, napriek jeho všetkým ostatným, vlastným, pseudohumanistickým táraninám o tom, čo je to človek:

«Prečítajte si báseň a vyjadrite svoj postoj k slovám autora.

U človeka je myseľ vencom života.

A čistota duše osnovou jest bytia.

Podľa týchto rysov nájdeme človeka:

Od vekov prevyšuje všetky zemské tvory.

No ak žije, bez mysle, bez viery,

To sa človek nelíši od zveri.

Anvari»

Tu je potrebné objasnenie: Awhad ad-Din Anvari (zomrel v r. 1191) nebol len stredovekým perzským básnikom, ale bol aj súfí. To druhé znamená, že relígia preňho nebola len rituálom (podobným obligátnej dennej «gymnastike» pre telo, pamäť a rozum), ale zmysluplným dialógom s Bohom skrze život na osnove viery človeka Bohu a vyznávania Božieho Zámeru (v miere svojho chápania), čo sa musí reálne prejavovať v činnosti človeka. Anvariho slová o človeku: «od vekov prevyšuje všetky zemské tvory», to je priamy následok koránického výroku, že práve Človeku je predurčené stať sa zástupcom Boha na Zemi: «On <Boh> je ten, kto z vás urobil zástupcov na zemi; kto bol neveriacim, proti nemu sa otočí jeho neviera; neviera neveriacich navŕši u ich Pána len nenávisť; neviera navŕši neveriacim len škodu!» (Korán 35:37(39) ).

Takže podľa Anvariho predstáv: ak si subjekt myslí, že Boha niet, alebo Bohu neverí a preto sa vyhýba tomu, aby na seba prevzal svoj diel v zastupovaní Boha na Zemi, v takom prípade sa nestal Človekom a je neodlíšiteľný od zvieraťa.

Zdalo by sa, že uvedením citátu, akademik musel vedieť koho cituje a aký zmysel vkladal citovaný autor do svojich slov, súc plodom svojej epochy a kultúry. A žiakom, ešte pred tým, ako im je daná úloha vyjadriť, čo si myslia o slovách básnika, súfija, treba objasniť podstatu veci.

Predsa len, L.N.Bogoljubov bohoslovecké otázky v §1 prvého zväzku učebnice rozoberať nezačal, a preskúmanie otázok relígie a ateizmu preniesol do druhého zväzku učebnice, určeného pre 10. a11. triedu, ktorý je nazvaný „Človek a spoločnosť“. V ňom § 46, kapitoly XII, druhého zväzku má názov „Relígia a moderný svet“. V druhom zväzku je 49 paragrafov v 13. kapitolách, čo znamená, že §1 prvého zväzku a §46 druhého zväzku delia od seba v učebnom kurze 4 roky. A to vedie k otázke: naučila azda škola žiakov schopnosti vyvolať si z pamäti vlastnou vôľou všetko čo aktuálne potrebujú, spomedzi vecí, ktoré sa dostali do ich pamäti nie pre týždňom, dvomi, ale ešte pred rokmi? Ak nenaučila, potom to vyzerá tak, že žiak nie je v stave dať si sám zmysluplne do súvisu text §46 druhého zväzku s textom §1 prvého zväzku.