Od momentu vykopávok v Mohendžodaro prešlo celé storočie. Moderná analýza ukázala, že tavenie fragmentov starobylého mesta prebehlo pri kolosálnej teplote, nie menej ako 1500 stupňov Celzia. Výskumníci tiež našli výrazne obtiahnutú oblasť epicentra, kde všetky domy boli zrovnané so zemou. Od centra k periférii sa skaza postupne znižovala. A ešte detail: práve v oblasti Mohendžodaro boli nájdené desiatky kostier, ktorých rádioaktívnosť presiahla normu 50 ráz!
Okrem iného, v starobylom indickom epose „Mahábhárata“ je zafixovaných nemálo podaní o zvláštnej sile tajomnej zbrane, potvrdzujúcich túto viac než hypotézu. Napríklad v jednej z kapitol sa hovorí o „náboji“ „žiariacom ako oheň, no bez dymu“. Po jeho páde na zem „hlboká tma zahalila celú oblohu. Dvihli sa víchrice a smršte, prinášajúce pohromu a pustošenie. Tisícky domácich a divokých zvierat, a desiatky tisíc ľudí zmenil hrozný výbuch na popol. Roľníci, mešťania i vojaci sa vrhali do vôd rieky, aby zmyli otrávený prach...“» (citované z článku na internete[139]).
A toto nie je jediné miesto, kde povrch zeme z neznámych dôvodov vyzerá rovnako, ako miesta, kde dnešná civilizácia vykonala povrchové jadrové výbuchy.
Ešte jeden fakt. V rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pričom Antarktída bola zobrazená bez ľadovej vrstvy, v stave, v akom si ju dnešná civilizácia nikdy nepamätala, podľa oficiálnej histórie[140].
Avšak súčasná civilizácia pristúpila ku globálnemu kartografickému mapovaniu až niekoľko storočí po objavení sa týchto máp, v epoche veľkých geografických objavov (od r. 1519, ak rátať od prvej plavby okolo sveta F. Magalhãesa). Globálne kartografické mapovanie trvajúce 4 storočia bolo v zásade zavŕšené až v r. 1906, keď R.Amundsen preplával z Atlantiku do Tichého oceánu cez prielivy v súostroví na severe Kanady; a úplne bolo zavŕšené až v 1970-tych rokoch po dokončení programu systematických snímok povrchu Zeme z Vesmíru.
Napriek všetkým týmto hodnoverne známym faktom sú na stredovekých mapách na veľkej ploche zobrazené pobrežné línie Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky s chybou v (zemepisnej) dĺžke, ktorej presnosť v dnešnej civilizácií začal zabezpečovať rozvoj chronometrie[141] a matematiky[142] až začiatkom 80-tych rokov 18.storočia n.l.
Egyptská Sfinga pri Cheopsovej pyramíde sa spoločne so samotnými pyramídami datuje tradičnými historikmi na nie viac ako 5000 rokov. Jej zlý vzhľad historici objasňujú veternou eróziou: vial vietor, niesol piesok, piesok a zvetrávanie vyškriabali časť materiálu atď. Keď sa ale obhliadkou Sfingy začal zaoberať profesionálny geológ, tak prišiel k záveru, že Sfingu dlhodobo zalievali prívalové dažde, a že je poškodená vodnou eróziou, zapríčinenou atmosférickými zrážkami... jednako, v dnešnej civilizácii Sfinga stojí na jednom z najsuchších miest planéty, kde veľmi zriedkavé dažde nemohli spôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu hlboké vertikálne ryhy a vlnité horizontálne žliabky, v tom čase, keď zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú výlučne horizontálne stopy s ostrými okrajmi, vytvárajúce pritom bizarné formy: skaly-hríby, skaly-dáždniky, skaly-figúry a pod.
A hromady mamutov vo večnom ľade premiešané s oveľa južnejšou vegetáciou, než tá, čo rastie na mieste v daných šírkach; veľké množstvá zvierat, náhle uhynutých, boli v týchto usadeninách nájdené v takých kombináciách, aké v bežnom živote biocenóz nevidno (dravce a bylinožravce vo veľkých množstvách na jednom mieste, a k tomu pomiešané s polámanými stromami), a v niektorých miestach boli zasypané vrstvami popola alebo zaliate bahnom, po čom veľmi rýchlo zamrzli ešte skôr, než sa ich roztrhané[143] alebo celé mŕtvoly začali rozkladať. Okrem toho:
«… po celej Južnej Amerike boli objavené fosílne pozostatky obdobia Ľadovej periódy, „v ktorých kostry nezlučiteľných zvieracích druhov (dravcov a bylinožravcov) boli chaoticky premiešané s ľudskými kosťami. Nie menej závažnou je kombinácia (na dostatočne rozľahlom území) pozostatkov suchozemských a morských zvierat, chaoticky premiešaných, no pochovaných v jednom geologickom horizonte“»[144]
V Južnej Amerike sa nachádza jazero Titicaca. Je to slané jazero na hranici Peru a Bolívie, vo výške 3812 metrov nad úrovňou mora, a jeho hĺbka dosahuje až 272 metrov. Na jazere Titicaca je ostrov s dobre zachovanými zvyškami staroperuánskych stavieb. Na dne jazera sa našli ruiny starobylého mesta. Podľa názoru geológov bolo toto jazero časťou oceánu. Okrem toho, na jeho brehoch boli objavené zvyšky starobylého prístavu, z ktorého plaviť sa po tomto jazere nie je kam, čo prináša na um myšlienku, že jazero sa «vznieslo» a stalo vysokohorským až po tom, čo bol postavený tento prístav.
V Európe je množstvo megalitických stavieb z obdobia doby kamennej. Ak ich nebudeme skúmať jednotlivo, ale spolu ako celok, tak mnohé z nich vyzerajú byť rozmiestnené v priamych líniách, tiahnucich sa mnoho stoviek kilometrov naprieč celým kontinentom: cez lesy, hory, jazerá a niektoré cez Baltické more a jeho zálivy. A rôzne takéto línie sa zbiehajú v starogréckom meste Delfy (a rovno z nich aj vybiehajú lúčmi) — sídle Delfského orákula, mieste kde bol (podľa mýtov) boh Apolón. Pre lesných lovcov a prvotnopospolných roľníkov je natoľko presné pospájanie množstva objektov čosi nadmierne[145], ak predpokladáme, že na takýto typ budovania je nevyhnutná geodézia a kartografia, vyvinutá do úrovne, blízkej tej našej; a pokiaľ je to všetko reálne postavené bezgeodézie a kartografie tak ako sú chápané dnes, potom všetko, čo sa dnes interpretuje vedou ako primitívna «doba kamenná», bolo v skutočnosti epochou kvalitatívne inej duchovnej kultúry (kultúry psychickej činnosti), umožňujúcej riešiť mnohé dnes neriešiteľné inžinierske úlohy «organolepticky», t.j. na osnove vlastných zmyslov, a intelekt sa používal nie na ich riešenie, ale na nejaké iné ciele.
V aztéckej civilizácii[146] existovalo mesto, ktorého ruiny sa dnes nachádzajú na území veľkomesta Mexiko a ktoré je dnešnej vede známe pod názvom Teotihuacan. V pôdoryse rozmiestnení architektúrnych objektov tohto mesta boli odhalené proporcie vzdialeností planét slnečnej sústavy od Slnka, vrátane asteroidového pásu a Pluta[147]. Mimochodom, Koperník uverejnil svoju prácu o Slnečnom systéme, v centre ktorého bolo Slnko, až v r.1542 krátko pred smrťou; Galileo zostrojil ďalekohľad až v r.1609 a do toho času o žiadnych asteroidoch a tým skôr o «asteroidovom páse» nemohlo byť vo vede ani reči; a planéta Pluto, bola objavená ďalekohľadom až v r.1930. A na to, aby toto všetko mohlo byť v Teotihuacane vybudované, boli tiež potrebné aj poznatky, aj urbanistický plán, na vznik ktorých bola pre zmenu potrebná predhistória rozvoja vedy, najmä astronomických pozorovaní, pravdaže, ak vychádzame z vedecko-technického myslenia našej civilizácie. Alebo žeby aj toto všetko, vrátane poznatkov o umiestnení Pluta a asteroidového pásu, bolo získané «organolepticky»[148]?
Ale ani toto ešte nie je všetko. Na území dnešného Sudánu žije kmeň Dogonov, ktorý (ako sa predpokladá) predtým žil na území Mali. Od roku 1946 bola s kmeňom v kontakte francúzska etnografická expedícia. Výsledky jej výskumu boli publikované v r.1951 v knihe „Sudánska Síriusova sústava“. Podstata veci spočíva v tom, že tento kmeň oddávna vie, že voľným okom viditeľný Sírius nie je len samotná hviezda, ale ide o hviezdnu sústavu. Aj astrofyzické parametre hviezd, patriacich do tohto systému, o ktorých Dogoni vedia, boli potvrdené astronómiou dnešnej civilizácie až v 19.storočí, aj to len čiastočne. V 19. storočí bol dokázaný fakt existencie «Síriusa B» — bieleho trpaslíka, ktorého interval obiehania je približne 50 rokov a určuje rytmiku kultu Síriusa u Dogonov, minimálne od 15.storočia, ak nie skôr. Ale mýty Dogonov spomínajú ešte jednu hviezdu v zostave hviezdnej sústavy Síriusa — «Emme Ya» [Sírius C]*, ktorá má tiež svoju hviezdu-obežnicu, o existencií či neexistencií ktorých nám dnešná veda nevie nič povedať[149]. Tieto poznatky tiež získali Dogoni «organolepticky»? ...v pradávnej minulosti vo vzdialenosti 8,5 svetelných rokov medzi Slnečnou a Síriusovou sústavou? A pokiaľ tieto poznatky získali v minulosti v hotovej podobe, tak potom od koho?