3

„Títo ľudia sú zrejme veľmi vyčerpaní,“ pomyslel si Pavlyš. „Alebo sa im nepáčim.“ Raketa vošla do vysokých oblakov. Mohutný muž riadil. Bol neuveriteľne špinavý. Aj druhý muž, ten chudý, bol strašne špinavý. Pavlyš si pomyslel, že azda nemajú na Clarene vodu a rozbili sa im všetky zrkadlá.

Pilot sa obrátil, akoby sa dovtípil, o čom nový lekár rozmýšľa.

— Hrozný pohľad, však? — modré oči na hnedej tvári mal ako z fosforu.

Pavlyš sa neopovážil nesúhlasiť s ním.

— Nepredstavili sme sa. Som Jim, — povedal mohutný pilot.

— Leskin, — ozval sa chudý. Rozvaľoval sa v kresle so zatvorenými očami.

— Vladislav Pavlyš.

— Doktor Pavlyš, — riekol Leskin. — Nuž čo, veľmi ma teší.

— Ako sa majú chorí? — opýtal sa Pavlyš.

— Kto ako, — odpovedal Jim. Leskin znova zavrel oči. — Leopold má zlomenú nohu, veľká Taňa zimnicu. Ostatní tak rôzne.

— A vy? — Pavlyš prešiel priamo k veci.

— Ja? — pilot sa s námahou obrátil k Leskinovi, ale ten mu nepomohol. Pustil riadenie a vysúkal si rukáv vyše lakťa. Obnažil hlbokú, ešte nezacelenú jazvu, celkom akoby mu bol ktosi do ruky zaťal sekerou. — Zimnicu som mal už dva razy, — ponáhľal sa upokojiť Pavlyša.

— Jim, nestraš doktora, — ozval sa Leskin. Hlas mal vysoký a akoby trochu strojený.

— Keď pristaneme, ošetrím vás, — povedal Pavlyš. — O dva dni po tom nebude ani stopy.

Pri tých slovách sa Leskin celkom prebral a poučujúce povedal:

— Ste netaktný, mladý muž. Strešnij je vynikajúci lekár.

— Nemal som v úmysle pochybovať…

— A ja opakujem, že Strešnij je výborný lekár a robil všetko, čo bolo v ľudských silách. Neviete ani, ako to u nás vyzerá…

Pavlyš mu chcel odvrknúť, pretože sa tiež pokladal za dobrého lekára, ale ovládol sa. Leskin pravdepodobne žiarlil. Strešnij bol jeho priateľ. Pavlyš bol zas ako poručík holobriadok, ktorého poslali k čate, kde včera ranilo obľúbeného veliteľa.

Leskin mal dlhú tvár s mäkkým, ovisnutým nosom, ale viac sa nedalo rozoznať. Mal ju pomaľovanú špinou, celkom ako Indián na vojnovom chodníku.

— Máme slabú vysielačku, — zmenil tému Jim. Zjavne sa chcel vyhnúť sporu. — Druhý variant expedičnej. Veľmi nás potešilo, keď sme sa dozvedeli o vašom hviezdolete. Obávali sme sa, že náš lekár nevydrží. A ten váš mládenec je šikovný?

— Je tretí mechanik, — povedal Pavlyš. — A druhým povolaním chirurg.

Pavlyš sa novým známym nezmienil o svojich pochybnostiach a obavách.

4

Raketa pristála. Chrbát sa opäť zaboril do kresla. Pavlyš nahmatal na hrudi pracku. Leskin natiahol ruku v špinavej rukavici, aby mu pomohol. Pilot Jim už vstal a zakryl riadiaci pult.

— Vítam vás, — povedal. — Našťastie mrholí…

Pavlyš sa pri ňom cítil ako piadimužík.

Leskin vzal Pavlyšovu tašku.

— Nemusíte sa ponáhľať, — povedal. — Čakajú nás.

Ktosi zaklopal na dvere. Trikrát. Jim odišiel dozadu otvoriť príklop nákladového priestoru. Leskin povedal:

— Poďte.

Pavlyš prekročil prah, Leskin ho chytil za lakeť a nástojčivo, akoby mu chcel oznámiť voľačo tajné, ťahal ho k planétochodu, čo stál na tri kroky od rakety. Otvor na planétochode bol dokorán, pred ním stál chlapec, špinavý ako tí dvaja, hľadel na oblohu a Pavlyša si vôbec nevšímal. Jim vyťahoval kontejner. Pavlyš mu chcel pomôcť, ale tu sa to nepatrilo. Leskin ho vsotil do planétochodu, zvyčajného expedičného vozidla, pohodlného ako dom. Pavlyš dokonca pozrel na druhý hák pri otvore, kde vlani na Burane zvyčajne visela jeho kamera.

Jim s chlapcom horko-ťažko vtláčali do otvoru masívny kontajner. Ponáhľali sa. Leskin si sadol k otvorenému vrchnému príklopu, hľadel von a mlčal.

Keď preniesli náklad, mladý vodič sa obrátil k Pavlyšovi a povedal pekným hlbokým hlasom:

— Vítam vás, doktor. Volám sa malá Taťjana.

Pavlyš sa predstavil a len tak-tak sa ovládol, aby nepovedal, že takú špinavú ženskú tvár ešte nevidel.

Malá Taťjana si sebavedome sadla na miesto vodiča a vyrazila tak, že Pavlyš skoro vletel hlavou do háku. Planétochod nadskakoval na výmoľoch. Ešte tu nestihli vybudovať cestu. O niekoľko minút planétochod začal vystupovať nahor, namáhavo liezol do prudkého svahu, potom sa konečne ocitli na rovnom vrchole pahorku.

5

Planétochod prešiel rovnú plošinu a prudko zastal. Svetlo za okrúhlymi oblokmi sa zmenilo. Teraz bolo mäkké, žlté.

— Sme na mieste, — povedala Taťjana.

Pavlyš postrehol, že sa všetci zrazu uvoľnili, akoby sa boli zbavili predošlého napätia.

— Pomôžte mi nadvihnúť kontejner, — požiadal Jim. — Bolo by škoda rozbiť voľačo, keď sme už doma.

— Mimochodom, sú tam aj slede, — povedal Pavlyš. — Aj čierny chlieb.

— Slede, — gurmánsky vzdychol Jim. — Sám ponesiem debničku, ako skúpy rytier svoju milovanú truhlicu. — Jim sa vyžíval v citátoch a prísloviach.

Taťjana otvorila otvor a nikto nebránil Pavlyšovi, aby vystúpil prvý.

Planétochod stál v garáži, vystavanej pevne ako bašta pevnosti. Brána bola zavretá, garáž výrazne osvetlená a na prvý pohľad bolo vidieť, že je praktická, ba aj útulná, ako bývajú útulné pracovne alebo ateliéry, ktorých užívateľom nezáleží, akým dojmom pôsobia na iných, jednoducho tu žijú a pracujú.

Pred planétochodom stála driečna žena s krátkymi jemnými kučeravými tmavými vlasmi s ofinou na čele. Mala drobnú tvár s ostrou bradou, veľkými očami, plnými perami, v kútikoch trochu zahnutými dohora. Bola dôkladne čistá; ani na kombinéze, ani na tvári, ani na úzkych dlaniach nebolo vidieť ani fliačik. S vodou je tu všetko v poriadku, v duchu usúdil Pavlyš.

— Doktor Pavlyš? — opýtala sa, ale nečakala na odpoveď a pokračovala. — Vitajte. Volám sa Nina Ravvová. Som veliteľka stanice. Dostanete izbu, v ktorej predtým býval Strešnij. Oddýchnite si, potom sa s nami naobedujete.

— Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Čosi zahrmotalo po streche, celkom ako keby sa na ňu zosypala kopa skál. Lampy sa zatriasli. Jedna praskla a zosypali sa črepiny.

Všetci zmeraveli, čakali. Skaly sa sypali ďalej.

— Čo to je? — opýtal sa Pavlyš, no nik ho nepočul.

— Poďme! — zakričal Jim. — Ten sa teraz tak skoro neupokojí.

— Koľkokrát som vravel, — povedal Leskin, — aby sme strechu natreli na zeleno.

— Mali by sme… — začala malá Taťjana, ale Nina ju prerušila:

— Neopováž sa! — navzájom si dokonale rozumeli z pol slova.

Pavlyš zbadal, že Taťjana má na čele sivý pás náplasti a keď ho viedla do izby, povedal jej:

— Ak máte rozbité čelo, príďte ku mne, lebo vám to zhnisá.

— Už sa mi to skoro zahojilo, — riekla Taťjana, ale Pavlyš jej neveril. — A vôbec, jazva prieskumníkovi pridáva na kráse. Vonkoncom nechápem Ninu, aj ofinu si začala česať, aby nikto nevidel, ako sa jej drak zadrapil do čela. Ešte šťastie, že nemá poškodené oko.

Zastali pred dverami.

— Vojdite, — povedala Taňa. — Tu býval Strešnij. Len nič neprekladajte. To by vám doktor neodpustil. Je veľmi pedantný.