— Skoro som zrazila svišťa, — riekla Taťjana. — Ťarbák, vyskočil mi rovno pred nosom. Neovláda pravidlá cestnej premávky.

Cez bočné okienko Pavlyš zbadal, ako sa z nory zo päť metrov od planétochodu vystrčila biela úzka papuľa s otrčeným ňufákom, akoby čakala, že ju dakto pobozká. Malé čierne očká hnevlivo zazerali na vozidlo. Malý chobot sa černel od nalepených mravcov. Svišťa vyrušili pri obede.

— Dívajte sa! — vykríkla Taňa. — Malé zaháňajú!

Po čistine sa ťarbavo náhlil svišť. Predné laby sa mu hompáľali pri bruchu, zaháňal k nore dve mláďatá, čo sa priečili, chceli ujsť a zblízka si pozrieť nevídaného hosťa. Nakoniec sa rodičovi podarilo zahnať ich do nory, zakryl ich telom tak, že von trčal iba okrúhly biely chrbát.

— Ideme ďalej? — opýtala sa Taňa.

— Áno, neboja sa nás. Vyjdime rovno na vrch.

Zdalo sa, že sú tam stovky svišťov. Keď zbadali planétochod, nechávali svoju bežnú robotu, postojačky znehybneli, potom pobehli alebo odchádzali pomaly, s patričnou dôstojnosťou. Nad svišťmi sa vznášali roje komárov, no tie si ich nevšímali.

Planétochod zdolal strminu a zastal na kraji širokej holej plošiny s jediným obrovským stromom s ovisnutými vetvami.

20

Hoci bola plošina prázdna, niesla stopy života. Kde-tu sa povaľovali zvädnuté vetvy a kôpky dračieho trusu. Bola podupaná. „Škoda,“ pomyslel si Pavlyš „že expedícia prišla na planétu, keď pršalo. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“

— Brloh — významne poznamenal Leskin.

— Lepšie by ste spravili, keby ste odložili pištol, — povedal mu Pavlyš.

— Budem strieľať iba v nevyhnutnom prípade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnosť, akoby Pavlyš chcel svojich druhov vydať na milosť drakom, a on jediným záchrancom.

— Ako je to s tým humanizmom? — ozvala sa Taňa.

— Všetko má svoje medze, — povedal Leskin bez úsmevu.

Pavlyš otvoril bočný príklop.

— Nalietajú sem komáre, — upozornil ho Jim.

— Sotva.

— Pozrite sa, — zvolala Taťjana. — Tam, pod stromom!

V jame medzi koreňmi, vystlanej vetvami, ležali tri guľaté vajcia; každé malo v priemere asi pol metra.

— Taťjana, zatiahni tam, — prikázal Leskin.

— Čo chcete robiť?

— Nemiešajte sa do toho, doktor! — vybuchol Leskin. — Už sme boli dosť dlho zhovievaví a rozumní. Vaši favoriti sú agresívne dravce a pre ľudí budú vždy znamenať nebezpečenstvo. Keď je tu príležitosť znížiť počet týchto netvorov, musíme to urobiť.

— Vyzerá to na hystériu. — Pavlyš sa usiloval hovoriť pokojne. — Pokúšate sa merať seba a tunajšie zvieratá rovnakým meradlom a v ich svete zavádzať spravodlivosť z pozície sily.

— To nie je ich svet! To je náš svet! Už nikdy nebude taký, aký bol do príchodu človeka. Je našou povinnosťou zaistiť tu pokoj a bezpečie.

Pavlyš pozrel na Jima a Taňu. Na čej strane sú?

— Leskin, takto nič nezískaš, — ozval sa Jim.

Astronómovi ruka s pištoľou klesla. Napätie sa uvoľnilo.

Všetci mali pocit zbytočnej roztržky. Ticho prerušila Taťjana: — Vezmeme jedno vajce? Najväčšie na svete! Múzeá nám neodpustia, ak to nespravíme.

— Hádam nabudúce? — poznamenal Pavlyš, no nemienil sa priečiť.

Planétochod sa pomkol k stromu, Pavlyš pozrel na Leskina. Sedel pokojne, no lekárovmu pohľadu sa vyhýbal. Pavlyš sa vyklonil z prielazu a pozrel nahor. Nič.

— Nebojte sa, — riekol Leskin, — keby dačo, budem vás kryť.

Pavlyš zoskočil na udupanú zem. Druhý vyliezol Leskin a zastal chrbtom opretý o palubu vozidla. Vyzeral, akoby sa umúdril, Pavlyš však cítil, že čaká na hocakú zámienku, aby mohol vypáliť. „No nič,“ pomyslel si Pavlyš, „hneď odídeme.“ Zobral najbližšie vajce. Bolo ťažké a klzké. Podal ho Jimovi.

— Pozrimeže, aká miniatúra! — vystrčila sa po pás z horného prielezu Taťjana.

Po plošine nenáhlivo cupkal k planétochodu svišť. Chobotček zdvihnutý, labky rozhodené, prejavoval najvyšší stupeň zvedavosti.

— Aj toho berme! — skríkla Taťjana.

Pavlyš vykročil k svišťovi, no znehybnel…

K stromu sa za svištíkom pomaly zakrádal sivý drak. Laby lenivo prekladal, krídla vliekol po zemi, zboku vyzeral ako mudrc premýšľajúci o pominuteľnosti života. Drak tu bol pánom a dobre to vedel. Ľahostajne pozrel na planétochod…

— Dnu! — skríkol Pavlyš na Leskina, predpokladajúc, že mu stojí za chrbtom.

Pavlyš schmatol svišťa ako dieťa, ktoré ohrozuje zlý pes, zvrtol sa k planétochodu, a ani nepohádal moment, keď Leskin začal strieľať do papule približujúcemu sa drakovi.

Zbehlo sa to tak, že v rozhodujúcej chvíli ho nemal kto zastaviť. Pavlyš sa hodil k vozidlu so svišťom na rukách, podal ho Taťjane, ktorá sa ešte nestihla skryť. Jim bol v planétochode, ukladal dračie vajce, aby sa nerozbilo, a nasledujúca minútka sa skladala s viac-menej chaotických zlomkov.

Pavlyš sa vrhol do prielazu, aby sa mohol dostať k riadeniu, veď Taňa so svišťom v rukách by na to potrebovala priveľa času… Pritom stihol postrehnúť, ako postrieľaný drak zastal, sadol si na chvost, otvára žltú papuľu a napína krídla… Leskin doň zúrivo páli ďalej a približuje sa k nemu… a zhora sa ako kameň valí druhý drak…

Pavlyš vyrazil s vozidlom tak, aby odrezal draka od Leskina, a pred ním sa ako v nepodarenom amatérskom filme mihali oblaky, kmeň stromu, kopa hliny, čierne krídla… Len aby Leskina nezachytil… Tresk, hrmot… Jim vyskočil bočným prielazom, pričom Pavlyša buchol do pleca… Taťjana mu pomáhala do planétochodu vtiahnuť astronómovo telo… a dračie pazúry sa zapárali do panciera planétochodu…

Potom nastalo ticho, len v ušiach zvoní a cez to zvonenie preráža chod zapnutého motora a chripľavý ston.

— Musel som, — ozval sa zrazu Leskin tvrdým a pokojným hlasom, — zachrániť Pavlyša… Chcel som… — hlas mu zlyhal.

Pavlyš chcel pustiť riadiacu páku… Nebolo to ľahké, ruky mu priam primrzli ku kovu. Leskin ležal na dlážke kabíny. Taťjana mu rozrezala zakrvavenú kombinézu. V kúte schúlený do klbka driemal svišť.

21

Záchrannú raketu nemohli volať, nemala kde pristáť. Prevoz Leskina do stanice v planétochode bol nebezpečný. Stratil veľa krvi. Pavlyš ho ošetril, ako mohol, dal mu analgetikum.

— Zídeme k rieke, — povedal. Už mu nemal kto protirečiť.

Jim zaujal miesto vodiča. Pavlyš s Taňou pridŕžali Leskina, aby sa až tak nepoudieral. Jim riadil opatrne, planétochod však jednako nadskakoval. Azda bolo aj dobre, že Leskin stratil vedomie.

Keď došli k rieke, planétochod vošiel do vody a zo štyri kilometre plával po prúde. Pri nízkom, miernom brehu, od ktorého sa vo vzdialenosti asi sto metrov začínal nevysoký priehľadný les, požiadal Pavlyš Jima, aby vyšiel na breh a zastal pri prvých stromoch. Leskina vyniesli na trávu. Lekár s Taňou ostanú pri ňom a Jim na vozidle bude uháňať po lieky a záchrannú kapsulu, v ktorej raneného do stanice prevezú bezpečnejšie.

— Aj tak to je nebezpečné, — povedal Jim, keď už bol pri vozidle. — Môžu priletieť.

— Neznepokojuj sa, — ubezpečoval ho Pavlyš. — Draky neprídu.

— Si o tom presvedčený, doktor?

Pavlyš s Taťjanou sa dívali za planétochodom, ako prechádza cez rieku, prediera sa krovinami, vystupuje na vzdialený svah. Zmizol, no istý čas k nim ešte doliehal praskot konárov a hučanie vozidla. Potom ostalo ticho. Leskin chvíľami postonával. Deň bol oblačný, suchý.

— Nehnevaj sa naňho, Slava, — prihovorila sa Taňa.

Sedela vedľa Pavlyša a rukami si obopínala kolená. Pavlyš Leskinovi kontroloval na zápästí pulz. — Chránil ťa.

— Nehnevám sa.

— Dračie vajce sa rozbilo.

— Ani som to nezbadal. A čo svišť?

— Je v kabíne. Ani netuší, čo všetko sa kvôli nemu stalo.

Nad riekou zavial vietor a sčeril vodu.

— Vieš, Taňa, — povedal Pavlyš, — možno čoskoro bude stáť naša stanica tu.

— Na brehu? To by bolo dobre. — Taňu to vôbec neprekvapilo.